1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa tento domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia ţalovaného č.UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015- 7447-0002 Ga zo dňa 19.08.2015, ktorým tento zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil 2 10Sžso/14/2016 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o tom, ţe ţalobca nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi. Zároveň ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu v rozsahu danom ţalobnými dôvodmi ţalobcu mal za to, ţe ţaloba ţalobcu nie je dôvodná. Ţalobné námietky ţalobcu súd vyhodnotil ako nedôvodné. Ţalobca namietal, resp. nesúhlasil s rozhodnutiami správnych orgánov s poukazom na § 2 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi ( ďalej len „zákon č. 417/2013 Z.z.“), keď
názoru ţalobcu vo vzťahu k uplatneniu nárokov tieto ustanovenia taxatívne nekonkretizujú, ktoré nároky treba uplatniť. Namietal, ţe vzhľadom k tomu, ţe on si zamestnanie nehľadá,
jeho názoru uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti je povinnosťou len vtedy, ak je ţiadateľ o pomoc v hmotnej núdzi skutočne nezamestnaný, čo ţalobca nie je. Pri posudzovaní veci vychádzal súd prvého stupňa z ust. § 2, § 6, § 7 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. tak, ako správne vychádzali správne orgány. Ďalej súd poukázal na vyjadrenie ţalovaného (resp. na samotné znenie ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013Z. z.),
ktorého fyzická osoba a členovia domácnosti nie sú v hmotnej núdzi, aj keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy ţivotného minima ustanovené osobitným predpisom, ak si majetkom alebo uplatnením nárokov môţu zabezpečiť základné ţivotné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu. Tieţ poukázal na zákonné znenie ust. § 6 zákona č. 417/2013Z. z. , ktorý treba vykladať v spojení s § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013Z. z. Súd konštatoval, ţe zákon č. 417/2013Z. z. predpokladá, ţe si ţiadateľ o pomoc v hmotnej núdzi uplatní v prvom rade všetky zákonom o pomoci v hmotnej núdzi stanovené nároky, ktorými by si mohol zabezpečiť základné ţivotné podmienky, či riešiť si hmotnú núdzu a aţ v prípade, ţe toto nebude moţné, resp. ţe uplatnenie nárokov nie je reálne splniteľné, t. j. ţe nie je predpoklad úspešnosti vymoţenia si nároku, môţe si ţiadateľ uplatniť nárok na pomoc v hmotnej núdzi, pričom nárokom na účely zákona sú dávky sociálneho poistenia, medzi ktoré nepochybne patrí i dávka v nezamestnanosti. Nesplnenie si povinnosti 3 10Sžso/14/2016 uplatnenia zákonných nárokov zákon o pomoci v hmotnej núdzi penalizuje v podstate tak, ţe ţiadateľa nie je moţné posudzovať ako fyzickú osobu v hmotnej núdzi napriek skutočnosti, ţe jeho príjem nedosahuje sumy ţivotného minima stanoveného zákonom o ţivotnom minime. Z obsahu administratívneho spisu mal súd preukázané, ţe ţalobca nepoţiadal o dávku v nezamestnanosti na Sociálnej poisťovni, pričom ţalobcovi by vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti, ak by si o ňu poţiadal (nárok na dávku v nezamestnanosti by ţalobcovi vznikol vo výške 50 % denného vymeriavacieho základu). Ţalobca namietal, ţe v danom prípade v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. o sluţbách zamestnanosti sa ţalobca nepokladá za uchádzača o zamestnanie, pričom jedna zo základných poţiadaviek, aby mohol byť vôbec zaevidovaný do evidencie uchádzačov o zamestnanie je, ţe si ţalobca hľadá zamestnanie, čo ţalobcov prípad nie je, nakoľko ţalobca si nehľadá zamestnanie. Z administratívneho spisu bolo preukázané, ţe ţalobcovi by vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti (aj keď vykonáva zárobkovú činnosť na základe pracovnej zmluvy v rozsahu 2,5 hodín týţdenne a
potvrdenia zamestnávateľa jeho čistá mzda je vo výške 22,10 €, pretoţe táto suma nepresiahne 75 % zo sumy ţivotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu
zákona o ţivotnom minime). Z uvedeného vyplýva záver, ţe ţalobca môţe byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda by mu vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti, keby o ňu poţiadal spôsobom uvedeným v upozornení Sociálnej poisťovne, pobočka Ţilina zo dňa 03.07.
c) zákona č. 417/2013 Z.z. nárokom na účely tohto zákona, ktorým by si mohol zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem, a preto
1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi. 4 10Sžso/14/2016
názoru súdu ţalovaný správny orgán, resp. aj prvostupňový správny orgán náleţité posúdili všetky predloţené doklady, dôsledne sa zaoberali všetkými námietkami uvedenými ţalobcom v jeho odvolaní a správne právne posúdili predmetnú vec. Čo sa týka ţalobcových námietok, ţe prvostupňový správny orgán ho riadne nepoučil vo výzvach zo dňa 11.02.2015 a 28.04.2015, na ktorej Sociálnej poisťovni si má nárok na dávku v nezamestnanosti uplatniť, tak túto námietku súd povaţuje za bezpredmetnú vo vzťahu k prejednávanej veci, nakoľko nie je povinnosťou predmetných správnych orgánov, aby ţalobcu poučoval na ktorej Sociálnej poisťovni (v Bratislave resp. v Ţiline) si má predmetnú ţiadosť podať, preto aj tieto námietky vyhodnotil súd ako bezpredmetné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom ţalobu ţalobcu zamietol ako nedôvodnú. Rozsudok krajského súdu napadol ţalobca včas podaným odvolaním, pretoţe vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadril nesúhlas s napadnutým rozsudkom, pretoţe v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, kaţdý môţe konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ţalobca mal za to, ţe ho ţalovaný a prvostupňový správny orgán nútili, aby konal, čo zákon č. 417/13 Z. z. neukladá, pričom napadnutý rozsudok sa touto námietkou vôbec nezaoberal. Poznamenal, ţe zákon č. 417/13 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi nikde neustanovuje povinnosť zaevidovať sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce a na Sociálnej poisťovni, ak je ţiadateľ v pracovnom pomere. Uţ len samotný pojem „dávka v nezamestnanosti“, jasne konštatuje, ţe ide jednoznačne o dávku v nezamestnanosti, teda má na ňu nárok ten, kto je nezamestnaný. V ďalšom uviedol, ţe v predmetnej kauze sa o. i. vôbec neberie zreteľ na jazykovedu, tá sa flagrantne ignoruje. Kodifikačné príručky pre slovenčinu (jej pravopis, gramatiku a výslovnosť) vyhotovila SAV a v jednom prípade SPN a ako záväzné ich stanovuje právnou normou Ministerstvo kultúry SR. Naposledy tak urobilo Opatrením Ministerstva kultúry SR 5 10Sžso/14/2016 z 19. decembra 2013 č. MK -3707/2013-110/23267 o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka
zák. č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku SR. V súvislosti s uvedeným dodal, ţe ust. § 6 ods. 1 zák. č. 5/04 Z. z. definuje, kto je uchádzač o zamestnanie: „Uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu.“ Napadnutý rozsudok sa vôbec nevysporiadal s námietkou ţalobcu, ţe si nehľadal zamestnanie, čo je jedna zo základných podmienok, aby mohol byť vôbec zaevidovaný do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 5/04 Z. z., pretoţe uţ je v pracovnom pomere. Ak uchádzač o zamestnanie uvedie do ţiadosti, ţe si nehľadá zamestnanie, tak ho úrad práce ani de iure nemôţe zaevidovať, pretoţe nespĺňa jednu z poţiadaviek v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 5/04 Z. z. Ust. § 6 ods. 2 písm.
názoru ţalovaného ide len o subjektívny, nesprávny ţalobcov výklad zákona. S tým, ţe ţalovaný je povinný rešpektovať a postupovať v zmysle platných právnych predpisov, čo ţalovaný aj dodrţal, teda ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného je zákonné. Ţalobca vo svojej ţalobe ako aj v odvolaní namieta, ţe predmetnými rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach, ako aj postupom správnych orgánov, avšak nijakým relevantným spôsobom nepreukazuje ani nezdôvodňuje tieto svoje tvrdenia. Prezentuje len vlastné názory a nesprávny, subjektívny výklad zákonov, aj napriek tomu, ţe bol úradom 7 10Sžso/14/2016 prace riadne poučený o svojich právach a povinnostiach. Taktieţ Sociálna poisťovňa ho poučila ako je potrebné v daných prípadoch postupovať, naproti tomu ţalobca v ţalobe zavádzajúco tvrdí, ţe „žalobca doteraz so sociálnou poisťovňou neprišiel do kontaktu, nebol dôvod“, čo sa však ukázalo ako nepravdivé. S touto ţalobcovou námietkou sa vysporiadal aj krajský súd, ktorý ju tieţ povaţuje za bezpredmetnú. Ţalovaný správny orgán ako aj prvostupňový správny orgán je povinný dodrţiavať literu zákona a postupovať len v medziach zákona tak isto ako aj ţalobca, ktorý však prezentuje vlastné nesprávne vysvetlenia zákona, aj napriek skutočnosti, ţe bol vyzvaný na doloţenie príslušných dokladov a zároveň poučený o moţnosti, čo nasleduje ak sa tak nestane. Ak ţalobca má záujem poberať dávku v hmotnej núdzi je povinný rešpektovať príslušné ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi a zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré v danom prípade s týmto zákonom súvisia. Tieto zákonné ustanovenia stanovujú jasný postup, ktorý má účastník konania splniť a zároveň aké doklady je potrebné k jeho ţiadosti predloţiť, o čom bol správnym orgánom poučený a vyzvaný. Ak ţalobca odmieta tieto zákonné postupy rešpektovať a vykladá si ich
svojej ľubovôle, nemôţe očakávať, ţe správny orgán rozhodujúci o poskytnutí dávky v hmotnej núdzi sa bude riadiť vôľou a názormi ţalobcu ako účastníka konania, ktorá je v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Ţalovaný mal za to, ţe námietky ţalobcu uvádzané v odvolaní sú neopodstatnené, keďţe je nespochybniteľné, ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupoval len v medziach platných a účinných právnych predpisov. Konštatoval, ţe prvostupňový správny orgán, ako aj druhostupňový správny orgán (ţalovaný) vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci a pri vydávaní svojich rozhodnutí postupovali v súlade s platnými právnymi SR, ktorými sú štátne orgány viazané a musia postupovať len v medziach zákona. Postup ţalovaného pri vydávaní ţalovaného rozhodnutia, ako aj ţalobou napadnuté rozhodnutie sú zákonné a správne, teda ţalovaný postupoval správne, keď odvolanie ţalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ţilina potvrdil, teda neexistuje zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia ţalovaného a vrátenia veci na nové konanie. 8 10Sžso/14/2016
názoru ţalovaného krajský súd postupoval správne, keď ţalobu zamietol. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, náleţité posúdil všetky predloţené doklady, presne a úplne zistil skutkový stav veci a správne právne vec posúdil a zároveň presne a úplne popísal všetky zákonné ustanovenia, ktorými sa pri svojom rozhodovaní riadil a svoje rozhodnutie aj náleţité odôvodnil, teda nie je dôvod, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe by zrušil napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie tak, ako to v odvolaní ţalobca navrhuje. Na základe vyššie uvedených skutočností povaţoval odvolanie ţalobcu voči rozsudku krajského súdu za neopodstatnené nemajúc oporu v zákone, a preto ţiadal, aby súd tomuto odvolaniu nevyhovel a zamietol ho v celom jeho rozsahu a potvrdil odvolaním napadnutý predmetný rozsudok. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom
1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.05.2017 potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či ţalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať 9 10Sžso/14/2016 úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náleţitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok, ktorým krajský súd zamietol ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o tom, ţe ţalobca nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi a jeho odvolanie zamietol, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Je nutné zdôrazniť, ţe
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sţo 84/2007, sp. zn. 6Sţo 98/2008, sp. zn. 1Sţo 33/2008, sp. zn. 2Sţo 5/2009 či sp. zn. 8Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil 10 10Sžso/14/2016 od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7447-0002 Ga zo dňa 19.08.2015, ktorým tento v odvolacom konaní zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. ZA1/OPvHN/SOC/2015/63780 zo dňa 12.06.2015 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“). Odvolací súd z predloţeného spisu súdu prvého stupňa, súčasťou ktorého je aj administratívny spisový materiál, v danej veci zistil, ţe ţalobca ţiadosťou o priznanie príspevku na bývanie zo dňa 29.01.2015, doručenej správnemu orgánu prvého stupňa dňa 05.02.2015, poţiadal o priznanie príspevku na bývanie. Správny orgán prvého stupňa výzvami zo dňa 11.02.2015 a 28.04.2015 poţiadal ţalobcu o odstránenie nedostatkov jeho podania a predloţenie dokladov (ktoré vo výzve presne špecifikoval) potrebných na posúdenie nároku na pomoc v hmotnej núdzi s tým, ţe vo výzve zo dňa 28.04.2015 ţalobcu upozornil, ţe ak poţadované doklady nepredloţí v stanovenom termíne (do 8 dní odo dňa doručenia výzvy), rozhodne o nepriznaní pomoci v hmotnej núdzi. Prvostupňový správny orgán vo veci rozhodol tak, ţe ţalobca nie je v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 417/2013 Z. z. fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal uplatnenie zákonných nárokov – nárok na dávku v nezamestnanosti. Ţalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o tom, ţe ţalobca nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi a odvolanie ţalobcu zamietol dôvodiac, ţe si neuplatnil zákonný nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorým si mohol zabezpečiť príjem 11 10Sžso/14/2016 alebo zvýšiť príjem, preto nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi. Krajský súd po preskúmaní ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaného dospel k záveru, ţe ţalovaný správny orgán, resp. aj prvostupňový správny orgán náleţite posúdili všetky predloţené doklady, dôsledne sa zaoberali všetkými námietkami uvedenými ţalobcom v jeho odvolaní a správne právne posúdili predmetnú vec, preto ţalobu ţalobcu zamietol ako nedôvodnú. V zmysle ustanovenia § 6 písm. c/ zákona č. 417/2013 Z.z. , nárok na účely tohto zákona sú dávky sociálneho poistenia okrem predčasného starobného dôchodku, dôchodky starobného dôchodkového sporenia okrem predčasného starobného dôchodku, dôchodky doplnkového dôchodkového sporenia, dávky sociálneho zabezpečenia, rodičovský príspevok, opakované príspevky na podporu náhradnej starostlivosti.
4 zákona č. 417/2013 Z.z. , moţnosť zabezpečiť si príjem alebo zvýšiť si príjem uplatnením nároku
c), ak ide o dávku v nezamestnanosti, sa neskúma, ak ide o člena domácnosti, ktorého nemoţno zaradiť do evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise.
2 zákona č. 5/2004 Z. z. o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sluţbách zamestnanosti“), uchádzač o zamestnanie môţe vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu
osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahne 75 % zo sumy ţivotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu
osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam ţalobcu odvolací súd konštatuje, ţe ţalobca v odvolaní voči rozsudku namietal v zásade to, ţe nebol povinný sa evidovať do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nakoľko uţ samotný pojem „dávka v nezamestnanosti“ evokuje, ţe ide o dávku, na ktorú má nárok ten, kto je nezamestnaný resp. si hľadá zamestnanie, čo ţalobca vzhľadom na dokladovaný pracovný pomer nespĺňa. 12 10Sžso/14/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zisťoval, či preskúmavacie konanie na krajskom súde bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok. Odvolací súd má za nesporný skutkový stav tak, ako ho v podrobnostiach opísal súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí. Odvolací súd po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať, ţe v predmetnej veci nebolo moţné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného je v súlade so zákonom, nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náleţite aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, ţe v prejednávanom prípade ţalovaný na podklade ţiadosti ţalobcu ako ţiadateľa o príspevok na bývanie posudzoval splnenie podmienok na vznik nároku na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi v zmysle ustanovenia § 20 zákona č. 417/2013 Z.z., zo znenia ktorého vyplýva, ţe zákon podmieňuje vznik nároku na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi splnením podmienok, medzi ktoré v prvom rade patrí nutnosť existencie hmotnej núdze, čo vyplýva aj z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona: „Nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká fyzickej osobe v hmotnej núdzi ...“, s tým, ţe hmotnú núdzu definuje zákon v ustanovení § 2 ods. 1 ako „stav, keď príjem členov domácnosti
tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.“ Zákon v ustanovení § 8 presne vymedzuje, kedy nemoţno ustáliť, ţe sa fyzická osoba nachádza v hmotnej núdzi, a teda platí, ţe 1/ fyzická osoba a členovia domácnosti nie sú v hmotnej núdzi, aj keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy ţivotného minima ustanovené osobitným predpisom, ak si majetkom alebo uplatnením nárokov môţu zabezpečiť základné ţivotné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu; 2/ fyzická osoba nie je v hmotnej núdzi, ak a) je vo výkone väzby, vo výkone trestu odňatia slobody alebo je umiestnená v zariadení na základe rozhodnutia o zaistení
osobitného predpisu, b) je členom komunity, rehole, spoločnosti alebo obdobného spoločenstva zaloţeného cirkvou 13 10Sžso/14/2016 alebo náboţenskou spoločnosťou, ak
ich vnútorných predpisov má zabezpečené základné ţivotné podmienky. Odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, ţe ak príjem ţiadateľa a členov jeho domácnosti nedosahuje sumy ţivotného minima ustanovené osobitným predpisom, nemoţno automaticky ustáliť, ţe sa jedná o osobu v hmotnej núdzi, predovšetkým ak si ţiadateľ mohol resp. môţe zabezpečiť základné ţivotné podmienky, a tým riešiť svoju hmotnú núdzu, a to buď majetkom (§ 5 zákona) alebo uplatnením nárokov (§ 6 zákona), pričom v prejednávanom prípade má zásadný význam práve druhá zmienená moţnosť riešenia zlej finančnej situácie ţiadateľa o pomoc v hmotnej núdzi. Odvolací súd ustálil, ţe spornou otázkou, a pre rozhodnutie vo veci kľúčovou otázkou, je posúdenie hmotnej núdze ţalobcu práve v súvislosti s (ne)uplatnením nároku, konkrétne nároku na dávku v nezamestnanosti. Ţalobca v celom správnom a súdnom konaní namietal, ţe v jeho prípade (ako zamestnancovi v pracovnom pomere s 2,5 hodinovým týţdenným pracovným časom a mesačným príjmom vo výške 22,10 Eur) neprichádza do úvahy uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti, zatiaľ čo ţalovaný (ako aj správny orgán prvého stupňa) postavil preskúmavané rozhodnutie na argumentácii, ţe čistá mzda ţalobcu nepresiahla 75 % sumy ţivotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, preto ţalobca môţe byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nárokom na dávku v nezamestnanosti môţe zvýšiť svoj príjem a prispieť tak k riešeniu jeho hmotnej núdze. Odvolací súd nemohol postupovať inak, ako súhlasiť s právnou argumentáciou ţalovaného a tým pádom aj s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý ţalobu ţalobcu proti rozhodnutiu ţalovaného zamietol. Vychádzajúc z ustanovenia § 6 písm. c/ zákona, § 7 ods. 1 zákona, § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. v spojení s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o sluţbách zamestnanosti mal odvolací súd za nepochybné, ţe ţalobca tým, ţe na základe pracovnej zmluvy vykonával zárobkovú činnosť v rozsahu 2,5 hodiny týţdenne s mesačným príjmom 22,10 Eur nedosiahol hranicu 75 % zo sumy ţivotného minima (v zmysle § 2 písm. a/ zákona č. 601/2003 Z. z. o ţivotnom minime neprekročil sumu ţivotného minima vo výške 198,09 Eur) pre jednu plnoletú fyzickú osobu, čím splnil podmienku na zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. So zaradením do evidencie uchádzačov 14 10Sžso/14/2016 (s nadobudnutím statusu uchádzača o zamestnanie) spája právny poriadok Slovenskej republiky moţnosť poberať dávku v nezamestnanosti za splnenia podmienok ustanovených v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení s tým, ţe „Oznámenie o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie“ slúţi ako ţiadosť o dávku v nezamestnanosti. Z oznámenie Sociálnej poisťovne zo dňa 22.07.2015 má odvolací súd za preukázané, ţe ţalobcovi by bol vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti, ak by si ho bol uplatnil doručením oznámenia o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie. S poukazom na to, ţe zákon podmieňuje poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi vyčerpaním iných moţností zabezpečenia si príjmu, medzi ktoré jednoznačne spadá aj uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti a vo svetle vyššie uvedeného nemohol odvolací súd inak ako konštatovať, ţe ţalovaný postupoval správne a v súlade so zákonom, ak pri rozhodovaní o odvolaní prihliadol na skutočnosť, ţe si ţalobca prioritne neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, teda v čase podania ţiadosti o pomoc v hmotnej núdzi mal k dispozícii iné spôsoby, ktorými mohol napomôcť svojej finančnej situácii (zvýšiť svoj príjem), preto
ustanovenia § 8 ods. 1 zákona nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svetle uvedeného dospel k záveru o potrebe potvrdenia preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, preto vzhľadom na uvedené rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba ţalobcu, bolo nutné potvrdiť. Krajský súd sa podrobne zaoberal námietkami ţalobcu a dospel k správnemu záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a ţalovaný v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ţalovanému zákon priznanie trov konania neumoţňuje. 15 10Sžso/14/2016 S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2017 JUDr. Jana Hatalová, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.