Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Obo/142/2008 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Viery Pepelovej v právnej veci žalobcu: J., X., D., Í., zastúpeného advokátom J., L., X., proti žalovanému: F., D., X., IČO: X., zastúpenému advokátom J., Advokátska kancelária D., s. r. o., S., X., o zaplatenie 3 299,01 Eur (99 386,-- Sk), na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- júla 2008 č. k. 1 Cb 105/03-455, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- júla 2008 č. k. 1 Cb 105/03–455 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 97 849,– Sk istiny a 90 222,– Sk, náhrady trov konania k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti 1 537,– Sk konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
- januára 2007 č. k. 1 Obdo V 3/2006 zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 4Obo/142/2008 2
- decembra 2004 č. k. 1 Obo 338/04-224 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- marca 2004 č. k. 1 Cb 105/03-156 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa v novom konaní vychádzal z rozhodnutia dovolacieho súdu a vyslovil, že žalovaný sa dostal do omeškania podľa § 24 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení jeho zmien a doplnkov. Právny zástupca žalobcu vychádzajúc z rozsudku dovolacieho súdu konštatoval, že je v ňom podrobne uvedený výklad ust. § 24 ods. 6, 7 a 11 zákona č. 92/1991 Zb. a v prípade, že nebude zistený nový skutkový základ, navrhol žalobe vyhovieť. Žalovaný uviedol, že dovolací súd sa zaoberal iba jednou základnou námietkou, pričom neprichádza do úvahy, že by nároky neboli splácané včas. V tejto súvislosti poukázal na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (2 Obo 28/2007, 2 Obo 151/2007). Súd pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania i na odvolacom súde. Mal za osvedčené, že oprávnení neposkytli potrebnú súčinnosť na to, aby im mohli byť vyplatené dlhopisy. Súd prvého stupňa s odkazom na rozsudok dovolacieho súdu dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s vyplácaním dlhopisov občanom Slovenskej republiky, ktorí svoje právo na vymáhanie úrokov z omeškania postúpili zmluvami o postúpení pohľadávok na žalobcu. Žalobca v časti o 1 537,– Sk vzal žalobu späť, preto v tejto časti súd konanie podľa § 96 O. s. p. zastavil. Na základe uvedeného súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 97 849,– Sk titulom úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu, splatného do
- O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., v časti, v ktorej bolo konanie zastavené a v prevyšujúcej časti, v ktorej bol žalobca neúspešný, len v nepatrnej miere, rozhodol tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. 4Obo/142/2008 3 Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Uviedol, že dôvody uvádzané v rozsudku vychádzajú z rozsudku dovolacieho súdu, v ktorom sa však zaoberal len úzko vymedzenou otázkou, či sa žalovaný mohol dostať do omeškania s vyplácaním dlhopisov už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. na
- 2000, alebo na včasné splatenie dlhopisov fondu postačilo splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roka 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. Ďalšími námietkami a argumentáciou účastníkov, sa však nezaoberal. V tejto súvislosti citoval znenie § 567 ods. 1 v spojení s § 520 Obč. Z., teda že dlh sa platí na mieste určenom dohodou účastníkov resp. v mieste bydliska, alebo sídla dlžníka a takýmto miestom by bolo sídlo žalovaného. K omeškaniu však nemôže dôjsť, ak veriteľ riadne a včas plnenie od dlžníka neprijme, alebo mu neposkytne potrebnú súčinnosť na plnenie dlhu. Uvedeným spôsobom nedošlo k uplatneniu práva na splatenie dlhopisov, voči žalovanému. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že s odvolaním nesúhlasí, najmä s námietkou o údajnom omeškaní veriteľov. Poukázal na preukázanú skutočnosť, že všetci účastníci zmluvy o postúpení pohľadávok boli veriteľmi žalovaného k
- 2000, teda vlastníkmi dlhopisu. Ďalej poukázal na tvrdenie žalovaného, že ak súd uzná omeškanie zo strany žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy a poukázal i na to, že pred splatnosťou dlhopisu t. j. pred
- 2000, žalovaný zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy vyplácané, konkrétne prostredníctvom R., a. s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s., (rozsudok NS SR 1 Obdo V 3/2006 str.17). Ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalovaný nemal v úmysle a nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k
- 2000, pretože na účtoch v bankách mal k dispozícii cca 2,3 miliardy Sk, čo bolo asi 10% z nominálnej hodnoty všetkých splatných dlhopisov. K podanému vyjadreniu dodatočne predložil i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 235/08, ktorým bolo rozhodnuté v skutkovo totožnom spore. 4Obo/142/2008 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nemožno vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do
- decembra
- Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný ich mal splatiť do
- decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do
- decembra 2001, ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami žalovaného. Odvolací súd ním uvedené dôvody považuje za vecne správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, odvolací súd iba dopĺňa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. nasledovné: Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu a ich výnosov je
- decembra
- Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP8/09-5) zo
- decembra 2008, vyslovil svoj právny názor k predmetnej veci. Stotožnil sa so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť, a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.) uvedené, že dlhopis je splatný
- decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred
- decembrom
- Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.» 4Obo/142/2008 5 Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný
- decembra
- Preto, ak žalovaný splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
- januárom 2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti žalovanému splatiť dlhopis, najneskôr do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného bol splatný, resp. zročný
- decembra
- Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
- decembra 2000, splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku z omeškania. Žalovaný však namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas. Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme, alebo mu neposkytne, súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť aj predčasne. Odvolací súd sa v tejto otázke plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Poznamenáva ďalej, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia mu neposkytli potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k
- decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka, nemohol prihliadnuť. 4Obo/142/2008 6 Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa
- 2000, neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia, dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
- 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali (a zrejme ani inú možnosť nemali), možno žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia nestalo sídlo žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovi vznikli trovy len za právne zastupovanie, ale nakoľko si ich podľa § 151 ods. 1, 2 O. s. p., v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil, nemohli mu byť priznané. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
- októbra 2009 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková Za správnosť vyhotovenia: