Najvyšší súd 2 Cdo 6/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu I. P., bývajúceho v Š., zastúpeného JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou so sídlom v B

§ 100ods.

1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd poukázal na to, ţe ţalovanému 2/ nevyplývala zo zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 15 a § 16) povinnosť uspokojiť nárok ţalobcu (poškodeného) uplatnený ním v rámci predbeţného prerokovania nároku; počas ktorého navyše ani premlčacia doba neplynie; mal právo nárok ţalobcu aj neuspokojiť, keď práve takýto postup bolo moţné očakávať vo vzťahu k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy, ktorej výška vţdy závisí od zváţenia všetkých konkrétnych okolností kaţdého jednotlivého prípadu, ktoré sú väčšinou aţ predmetom dokazovania v súdnom konaní vo veci samej a ktoré ţalovanému 2/ pri posudzovaní nároku v rámci predbeţného prejednania ani nemusia byť známe. Odopretie nároku ţalobcu na zaplatenie ním poţadovanej výšky nemajetkovej ujmy preto treba v týchto súvislostiach povaţovať za postup legitímny a nie šikanózny. Konštatoval, ţe len tá skutočnosť, ţe ţalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania aţ v odvolacom konaní nezakladá sama osebe, bez ďalšieho, jej uplatnenie v rozpore s dobrými mravmi; opačný záver by totiţ znamenal, ţe kaţdé vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní zakladá dôvod na jej odopretie pre rozpor s dobrými mravmi. Konštatoval, ţe ţalobca nevyvodil rozpor v odvolacom konaní ţalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo ţiadnych konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor princípu právnej istoty. Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalovaný 2/ nakladá s verejnými prostriedkami, pri pouţití ktorých mu zákon ukladá zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť, je povinný v záujme dodrţania tohto zákonného príkazu brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami proti nemu uplatňovanému nároku. So zreteľom na uvedené uzavrel, ţe vznesenie námietky premlčania ţalovaným 2/ v odvolacom konaní nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneuţitie práva ţalovaného 2/ na úkor ţalobcu, keď tento sám podanie návrhu proti ţalovanému 2/ po uplynutí premlčacej doby zavinil. 5 2 Cdo 6/2017 O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

1. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe návrh na náhradu nemajetkovej ujmy podal včas s poukazom na skutočnosť, ţe ţalovaný 2/ mal moţnosť vzniesť námietku premlčania aj počas konania na okresnom súde, čo neurobil. Konanie odporcu 2/ povaţoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďţe uplatnil námietku premlčania po tom, ako odmietol vyplatiť akúkoľvek včas poţadovanú náhradu nemajetkovej ujmy. Argumentoval, ţe uţ pri podaní návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol všetky okolnosti preukazujúce vznik a oprávnenosť jej náhrady. Podľa názoru dovolateľa výška nemajetkovej ujmy môţe byť priznaná aj samotným ţalovaným 2/, tento však úmyselne toto právo nevyuţíva a ponecháva vec na rozhodnutie súdu, čím zbytočne zaťaţuje nielen súdy, ale aj samotných poškodených. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/
2. Dovolateľ argumentoval, ţe ţalovaný 2/ nemal záujem odpočiatku prejednať daný prípad ako postup v rozpore so zákonom a aţ potom, čo okresný súd uznal, ţe došlo k poškodeniu jeho osobnostných práv vyuţil cielene námietku premlčania, aby nemusel vo veci plniť. Podľa jeho názoru odvolací súd nesprávne posúdil intenzitu konania ţalovaného 2/ a nesprávne posúdil poţiadavku na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor princípu právnej istoty. Následne vyjadril nesúhlas s tvrdením súdu, ţe jeho tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine subjektívnych úvah, z postupu ţalovaného 2/ moţno vyvodiť znaky konania vykazujúceho priamy úmysel ţalovaného 2/ poškodiť ho ako ţalobcu. Záverom uviedol, ţe po doručení zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu nemal vedomosť, ani mu neboli doručované ţiadne vyjadrenia ţalovaného 2/, ku ktorým by mohol zaujať právne relevantné stanovisko. V súvislosti s povinnosťou ţalovaného 2/ zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť s verejnými prostriedkami uviedol, ţe jeho postup nemôţe byť neprimerane tvrdý, najmä k prípadnému pochybeniu pri označení ţalovaného došlo aj zavinením ţalovaného 2/ a nekonaním súdu.
3. Ţalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
4. Dovolanie ţalobcu bolo podané
5. januára 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. účinného do
6. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“). Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej 6 2 Cdo 6/2017 len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
7. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu (ţalobca), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné, a preto rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 449 ods. 1 CSP zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
9. Vzhľadom na to, ţe dovolanie bolo podané pred
10. júlom 2016 (t. j.
11. januára 2016) za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do
12. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“), najvyšší súd postupoval podľa vyššie citovaných ustanovení CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods.

§ 238O.s.p.

1. Dovolanie podľa O.s.p. bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p. ods. 1 (kedy bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej), ods. 2 (kedy došlo k odchýleniu sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci) a ods. 3 (potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento súd vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4).
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. l O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania ţalobcu smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. l O.s.p. Vzhľadom na to, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd zrušil rozsudky súdov niţších inštancií. Dovolací súd vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z
3. januára 2017 sp. zn. II. ÚS 675/2016-33, v ktorom je uvedené, ţe podľa § 79 ods. 1 O.s.p. ak je účastníkom konania štát, návrh musí 7 2 Cdo 6/2017 obsahovať označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. V súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. sudca alebo poverený zamestnanec uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôţe byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Poznamenal, ţe všeobecný súd musí vykladať a pouţívať § 43 ods.

2 O.s.p. v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a súčasne musí vychádzať z toho, ţe všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Konštatoval, ţe v ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1), ktorou je súdu vyslovene uloţené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43 ods. 1 O.s.p. smeruje k tomu, aby boli vady ţaloby odstránené, a preto je súd povinný účastníka konania (ţalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie ţaloby vykonať; po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleţí uţ len na účastníkovi konania, či tieto vady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté (pozri I. ÚS 540/2015). Uţ zo samotnej ţaloby v danej veci vyplýva, ţe sa ňou ţalobca domáhal zaplatenia finančnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu, pričom svoj nárok vyvodzoval z tohto zákona, a z ktorého je v súlade s §

§ 3ods.

1 písm. a/ zrejmá zodpovednosť štátu, aj keď v ţalobe ţalobca označil za pasívne legitimovaný subjekt Ministerstvo spravodlivosti SR, orgán, ktorý je oprávnený v mene štátu konať. Ústavný súd v takomto prípade konštatoval, ţe ak bol ţalobcom v ţalobe ako ţalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí ţaloby zjavne vyplývalo, ţe smeruje proti štátu, bolo podľa jeho názoru namieste, aby vo veci sťaţovateľa konajúci súd pristúpil k aplikácii § 43 ods. 1 O.s.p. pre vadu ţaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. V zmysle označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou okresného súdu sťaţovateľa na odstránenie tejto vady vyzvať. Ústavný súd pripomenul aj judikatúru najvyššieho súdu, v ktorej dospel k právnemu názoru, ţe riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania je náleţitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemoţno v konaní pokračovať (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/64/2011 z

1. októbra 2011, 6 Cdo 149/2011 z
2. septembra 2012 a 4 Cdo 193/2009 z
3. septembra 2009). 8 2 Cdo 6/2017 Ústavný súd uzavrel, ţe neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti vo veci ţalobcu konajúcich všeobecných súdov predstavovala taký závadný procesný postup, ktorým sa ţalobcovi ako účastníkovi konania znemoţnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
4. Dovolací súd s odkazom na uvedený nález ústavného súdu dospel k záveru, ţe výklad, ktorý odvolací súd pouţil pri rozhodovaní je prehnane formalistický, ktorý vo svojich dôsledkoch zasiahol do podstaty základného práva ţalobcu na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegationis iustitiae.
5. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania dospel najvyšší súd k záveru, ţe v danej procesnej situácii, prichádza do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z existencie procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedenú vadu najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
6. novembra 2015 sp. zn. 8 Co 603/2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z
7. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 2 CSP, § 450 CSP, § 455 CSP).
8. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 453 ods. 3 CSP.
9. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
10. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
11. júla 2017 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu JUDr. Jozef Kolcun., v.r. člen senátu JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová