Najvyšší súd 2 M Cdo 2/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. P., bývajúceho v L., zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou v Bra

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z

1. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách odvolacieho konania, po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z
2. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53, takto r o z h o d o l : Mimoriadne dovolanie o d m i e t a . Ţalobca má nárok na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní. O d ô v o d n e n i e
3. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
4. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ţalobný návrh zamietol. Ţalovanú ďalej zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške 6 397,81 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. Eleny Ľalíkovej. V odôvodnení svoj rozhodnutia uviedol, ţe
5. augusta 2005 Prezídium policajného zboru, Úradu boja proti korupcii vydalo uznesenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáleţitej výhody podľa § 160 ods. 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ţe 2 2 M Cdo 2/2017 v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku 2004 a 2005 ţiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného súdu Levice cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok vo výške najmenej 3 000 Sk od doposiaľ nezistených väzňov z ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Následne
6. augusta 2005 v Leviciach o 15.25 hod. bol podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku zadrţaný ţalobca ako podozrivý z predmetnej trestnej činnosti. K zadrţaniu došlo po predchádzajúcom telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udelenom
7. augusta 2005 o 15.00 hod. Zároveň došlo u ţalobcu k obmedzeniu osobnej slobody podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom
8. augusta 2005 o 15.25 hod. Ţalobca bol zadrţaný z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku, ako osoba podozrivá, ktorá bola pristihnutá bezprostredne pri korupčnom trestnom čine. Napriek tejto skutočnosti, pri osobnej prehliadke boli u ţalobcu nájdené len veci osobného charakteru, ţiadne predmety preukazujúce, resp. nasvedčujúce bezprostrednému spáchaniu korupčného trestného činu u ţalobcu nájdené neboli. Ďalej uviedol, ţe podkladom pre začatie trestného stíhania (pokiaľ ide o osobu ţalobcu) bolo iba trestné oznámenie a následná doplňujúca výpoveď odsúdeného R. D.), ktorý bol toho času vo výkone trestu v Ú. pre spáchaný trestný čin vydierania, ktorý v rovnakom čase poţiadal o jeho podmienečné prepustenie s tým, ţe túto vec mal prejednávať ţalobca. Okresný súd mal za nepochybné, ţe pri zadrţaní a obmedzení osobnej slobody ţalobcu došlo k porušeniu procesných noriem Trestného poriadku (§ 67, § 76 ods. 1, 2), nakoľko neboli naplnené ţiadne procesné predpoklady, aby bola osoba ţalobcu takýmto spôsobom zadrţaná a bola jej obmedzená osobná sloboda. Ak malo byť trestné stíhanie a podozrenie OČTK vedené proti J., nebol dôvod u ţalobcu, aby bol zadrţaný ako osoba podozrivá a nebol dôvod, aby bola ţalobcovi týmto spôsobom obmedzená osobná sloboda. Ţalobca v tejto veci mohol byť predvolaný na výsluch ako svedok. Súd prvej inštancie mal za preukázané, ţe u ţalobcu došlo zo strany vyšetrovateľov ako aj dozorujúceho prokurátora k nesprávnemu úradnému postupu pri jeho zadrţaní, v dôsledku ktorého mu vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, ţe v súdenej veci je pasívne vecne legitimovaná práve ţalovaná z dôvodu, ţe bez predchádzajúceho telefonického súhlasu špeciálneho prokurátora by nebolo moţné zadrţať a obmedziť osobnú slobodu ţalobcu, pričom z obsahu vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor (pred udelením predmetného súhlasu) vôbec oboznámil so spisom. Súd prvej inštancie mal tieţ za to, ţe skutočnosť, ţe si ţalobca pri predbeţnom prerokovaní návrhu uplatnil nemajetkovú ujmu len do výšky 5 000 000 Sk, pričom v ţalobe ţiadal aţ 200 000 €, nebolo prekáţkou pre konanie súdu o tomto nároku. Mal tak za to, ţe u ţalobcu je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné zadrţanie a obmedzenie jeho 3 2 M Cdo 2/2017 osobnej slobody vo výške 50 000 €. Výšku nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj následky a závaţnosť tohto zásahu. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, ţe v danom prípade bol sporný okamih začatia plynutia trojročnej premlčacej doby (predĺţenej o 6 mesiacov), kedy sa ţalovaná domnievala, ţe týmto dňom bol deň nasledujúci po zásahu, keďţe v deň zásahu sa ţalobca musel dozvedieť o škode. V tomto smere sa súd prvej inštancie s argumentáciou ţalovanej nestotoţnil, nakoľko mal za to, ţe je síce pravdou, ţe nemajetková ujma začala vznikať v deň zadrţania, avšak táto postupne silnela, čoho dôkazom sú zhoršujúce sa zdravotné problémy ţalobcu fyzického aj psychického charakteru. Prisvedčil ţalobcovi, ţe moment, kedy sa ţalobca naozaj mohol dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy (výške v ţalovateľnom rozsahu) bol deň
9. december 2007, kedy bolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď trestne stíhaný bol len advokát J. B. a skutok bol neskôr prekvalifikovaný). Ujma na zdraví, dobrom mene, povesti a pod., ktorá vcelku predstavuje nemajetkovú ujmu, nebola spôsobená a neprejavila sa len v jeden deň (len zadrţaním a obmedzením osobnej slobody), ale bola dotváraná postupne, pričom k jej zavŕšeniu (aspoň v ţalovateľnej výške) došlo skončením trestného konania, v ktorom ţalobca bol pôvodne podozrivý z trestného činu korupcie. Námietku premlčania vznesenú ţalovanou povaţoval za nedôvodnú. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.
10. Krajský súd v Bratislave na odvolania ţalobcu a ţalovanej rozsudkom z
11. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozhodol, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepripustil. Odvolací súd najskôr skúmal ţalovanou vznesenú námietku premlčania, pričom dospel k záveru, ţe nie je dôvodná. Uviedol, ţe o tom, ţe ţalobcovi skutočne vznikla nemajetková ujma, sa ţalobca dozvedel aţ
12. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému J. B. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1 Trestného zákona, pretoţe tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V rámci daného trestného stíhania bol (stále) podozrivý zo spáchania trestného činu nielen obvinený, ale aj ţalobca. Bol označovaný za osobu, vo vzťahu ku ktorej, resp. s ktorou obvinený trestnú činnosť spáchal. So zastavením trestného stíhania tak trestné konanie skončilo, definitívne zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, podozrenie, zo spáchania trestného činu ţalobcom sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, 4 2 M Cdo 2/2017 o vznesení obvinenia. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené vyslovil názor, ţe ţalobcovi začala plynúť premlčacia doba (3 roky + 6 mesiacov) aţ od nasledujúceho dňa po zastavení trestného stíhania, teda od
13. decembra
14. Ak teda ţalobca podal návrh na súd
15. marca 2009, urobil tak včas. Odvolací súd ďalej povaţoval návrh ţalobcu čo do základu, ako aj v priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, za dôvodný. Uviedol, ţe záver súdu prvej inštancie je správny aj v tom, ktorý orgán za štát koná. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo moţné ţalovanej priznať úspech ani vo výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z výšky ţalobcovi prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy. Ţalovaná neuviedla ţiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretoţe sám vo veci nevidel otázku zásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a ţalovaná ani ţiadnu takúto otázku neuviedla. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďţe obaja mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný.
16. Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách odvolacieho konania

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania, podal postupom podľa § 243e ods. 4 O.s.p.

§ 35ods.

2 písm. i/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ţiadal uvedené rozhodnutia v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním napadol hodnotenie konajúcich súdov, na základe ktorého prijali interpretáciu, ţe známe skutkové indície, o ktorých mal prokurátor vedomosť, nemal prokurátor vyhodnotiť ako existenciu dostatočného podozrenia voči ţalobcovi. Generálny prokurátor ďalej namietal, ţe konajúce súdy tieţ nesprávne právne posúdili otázku začatia plynutia premlčacej doby tým, ţe nesprávne interpretovali ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Správne mali súdy ustáliť, ţe ţalobca sa náhrady škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu jeho zadrţania mohol domáhať uţ deň nasledujúci po jeho zadrţaní (

1. augusta 2005), teda premlčacia lehota uplynula
2. januára
3. Ţalovaný nárok je preto premlčaný. Napokon generálny prokurátor namietal neprávne právne posúdenie súdov niţších inštancií pri určení výšky nemajetkovej ujmy spočívajúcej v nesprávnej právnej interpretácii ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Výšku 5 2 M Cdo 2/2017 priznanej nemajetkovej ujmy povaţoval za neprimerane vysokú, za v rozpore s dobrými mravmi a ustálenou judikatúrou, a ţe je niekoľkonásobne vyššia ako výška odškodnenia obetí násilných trestných činov.
4. Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ţiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky aby mimoriadne dovolanie zamietol, odmietol, prípadne konanie o ňom zastavil. Ďalej ţiadal, aby dovolací súd ţalovanú zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaná sa s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora plne stotoţnila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
6. februára 2015 sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
7. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
8. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009- 171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, ţe nesprávnym úradným postupom ţalovanej (prokurátora) a následne OČTK vznikla ţalobcovi
9. augusta 2005 (deň zadrţania) nemateriálna škoda, pričom sa o škode v tento deň aj dozvedel, keďţe bol pri nesprávnom úradnom postupe osobne prítomný a dôsledky tohto postupu začal pociťovať uţ toho dňa. Trojročná premlčacia lehota na uplatnenie predmetnej škody začala plynúť
10. augusta 2005, spočívala po dobu šiestich mesiacov od
11. apríla 2008 do
12. októbra 2008 (z dôvodu prerokovania predbeţného nároku) a uplynula
13. februára
14. Ţalobca si však uplatnil nárok na súde aţ
15. marca 2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. K tvrdeniu súdov niţšej inštancie, ţe nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden deň), nakoľko dopady neoprávneného zásahu sa prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby postupne, povaţoval dovolací súd za potrebné uviesť, ţe skutočnosť, ţe ţalobca subjektívne pociťuje negatívne dôsledky nesprávneho úradného postupu ţalovanej aj po neurčite dlhú dobu po skončení neoprávneného zásahu do jeho osobnej sféry (zadrţania) a musí sa s nimi určitým spôsobom vysporiadať, nepredstavuje ďalšiu konkrétnu nemajetkovú ujmu, s ktorou by bolo moţné spojiť plynutie subjektívnej premlčacej lehoty. Dovolací súd sa nestotoţnil ani s argumentáciou súdov niţšej inštancie pokiaľ tvrdili, ţe ţalobca sa o vzniku škody dozvedel aţ
16. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti J. B. pre pokus trestného činu podvodu. Uvedený záver súdov niţšej inštancie nemal oporu v zákone ani v zistenom skutkovom stave. Okresná prokuratúra Topoľčany uznesením z
17. decembra 2007 č. k. 1 Pv 309/2006-75 zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému J. B. pre pokus trestného činu podvodu na 6 2 M Cdo 2/2017 tom skutkovom základe, ţe ako advokát
18. augusta 2005 asi o 11.20 hod. v priestoroch svojej advokátskej kancelárie ţiadal od osoby vystupujúcej pod menom N. H. sumu 35 000 Sk predstierajúc, ţe zabezpečí u sudcu Okresného súdu Levice, aby bol odsúdený R. D. podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, čo však nevykonal a finančnú čiastku v sume 35 000 Sk si mienil ponechať pre svoju potrebu, pretoţe tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Trestné stíhanie zastavené
19. decembra 2007 nebolo vedené proti ţalobcovi ale proti J. B. pre pokus trestného činu podvodu, ktorého sa mal dopustiť tým, ţe obvinený mal predstierať, ţe bude pôsobiť na sudcu Okresného súdu Levice za sumu 35 000 Sk, čo však ani nemal v úmysle vykonať. Ţalobca v čase zastavenia predmetného trestného stíhania preto nemohol byť podozrivý ani označovaný za osobu, s ktorou obvinený Š. B. spáchal trestný čin podvodu, a uţ vôbec nie trestný čin korupcie, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti obvinenému Š. B. (nie proti ţalobcovi) spočiatku vedené. Ţalobca z tohto dôvodu ani nemohol mať dôvodnú obavu zo začatia trestného stíhania voči jeho osobe. Predmetom tohto súdneho sporu je odškodnenie za nesprávny úradný postup ţalovanej, ktorého sa dopustila tým, ţe dala (prostredníctvom prokurátora) súhlas so zadrţaním ţalobcu a nie tým, ţe začala a následne
20. decembra 2007 zastavila trestné stíhanie proti Š. B., ktorého účastníkom ţalobca nebol a uznesenie o zastavení trestného stíhania mu z toho dôvodu ani nebolo doručované. Záver súdov niţšej inštancie o začatí plynutia premlčacej lehoty dňom zastavenia trestného stíhania proti J. B. (
21. decembrom 2007) preto z dôvodov uvedených vyššie dovolací súd nepovaţoval za správny. Keďţe si ţalobca v súdenej veci nesplnil povinnosť, aby svoje právo v stanovenej lehote vykonal, alebo uplatnil ţalobou proti povinnej osobe na súde, mali súdy niţšej inštancie ţalovanou vnesenej námietke premlčania priznať právne účinky. Dovolací súd preto uzavrel, ţe generálny prokurátor teda dôvodne vytýkal, ţe súdy niţšej inštancie neprávne právne posúdili otázku premlčania ţalobcom uplatneného nároku. Najvyšší súd preto v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu

rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

1. Na základe sťaţnosti ţalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z
2. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53 vyslovil, ţe základné právo J. P., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 z
3. februára 2015 bolo porušené. Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu 7 2 M Cdo 2/2017 Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tieţ o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť sťaţovateľovi trovy právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti sťaţnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, ţe sťaţovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1, 47 ods. 3 a 48 ods. 2 ústavy

čl. 13 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť i tým, ţe najvyšší súd pochybil, keď napadnutým uznesením mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovel. Sťaţovateľ označil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné, nepreskúmateľné, nespravodlivé a zmätočné a s poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ţiadal kasačný zásah ústavného súdu v posudzovanej veci. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatoval, ţe najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania pochybil, keď nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Poznamenal, ţe v posudzovanej veci absentovali akékoľvek mimoriadne okolnosti, závaţné porušenie procesných pravidiel alebo závaţný exces, ktorými by generálny prokurátor odôvodnil pouţitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavný súd uviedol, ţe najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia nepreskúmateľným spôsobom konštatoval, ţe generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie bez podnetu v zmysle § 243e ods. 4 O.s.p.

§ 35ods.

2 písm. l/ O.s.p. a ţe podľa jeho názoru bol porušený zákon, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie splnené. Ústavný súd tak povaţoval uznesenie najvyššieho súdu z tohto pohľadu za arbitrárne. Konštatoval, ţe pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci sa najvyšší súd dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutých rozsudkov krajského a okresného súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, a týmto postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťaţovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu je neprípustné, aby preskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia súdu na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom predstavovalo skryté odvolanie, a aby k zrušeniu rozhodnutí súdov niţších inštancií došlo iba v dôsledku existencie odlišných právnych názorov na prejednávanú vec. Ústavný súd konštatoval, ţe rozhodovacia činnosť ústavného súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. US 3/2015 z

1. marca 2015 v znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp 8 2 M Cdo 2/2017 subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne vyuţiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená spoločným zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu z
2. októbra 2015 publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení právnej vety: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, ţe tento účastník najprv sám neúspešne vyuţil moţnosť podať všetky, zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto moţnosť nevyuţil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení súčasne uviedol, ţe „Podľa prevaţujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.).“. Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, ţe v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie rozhodnutia vo veciach DRAFT-OVA, a.s., proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o., proti Slovenskej republike). Ústavný súd zhodne so svojím zjednocujúcim stanoviskom a zhodne s rozhodovacou činnosťou ESĽP, ako aj zhodne so zjednocujúcim stanoviskom ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu dospel k záveru, ţe najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e O.s.p., keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, ţe v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania dosiahnuť nápravu, resp. 9 2 M Cdo 2/2017 zvrátenie stavu zaloţeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd konštatoval, ţe v danom prípade bolo potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunť‘, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď poţaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd porušil základné právo sťaţovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde), v ktorom tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predloţená na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu, v dôsledku čoho je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako celku.
4. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
5. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Vzhľadom k tomu, ţe mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky podané
7. mája 2014, t. j. pred
8. júlom 2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 vety prvej CSP, a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 243e

§ 243fO.s.p.

v znení účinnom do

1. júna
3. Bez podnetu je generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie v prípadoch uvedených v § 35 ods. 1 a 2, a to aj vtedy, ak prokurátor do začatého konania nevstúpil (§ 243e ods. 4 O.s.p., účinný do
4. júna 2016).
5. Mimoriadnym dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, 10 2 M Cdo 2/2017 b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
6. Vzhľadom na nález ústavného súdu z
7. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53, ktorého vysloveným právnym názorom je najvyšší súd viazaný, s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu z
8. marca 2015 sp. zn. PLz. 3/2015, na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z
9. októbra 2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, ako aj s poukazom na aktuálne rozhodnutia ESĽP z
10. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.), najvyšší súd skúmal na podklade spisu, či ţalovaná napadla rozsudok odvolacieho súdu dovolaním. Po zistení, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p.) podľa § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. júna 2017 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu JUDr. Viera Petríková, v.r. členka senátu JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová