← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 2 Cdo 133/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu J. D., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. Jakubom Malým, advokátom Advokátskej kancelárie DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, so sídlom v Bratislave, Cukrová 14, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45 C 51/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo

  1. augusta 2015 sp. zn. 14 Co 379/2013, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
  2. augusta 2015 sp. zn. 14 Co 379/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e
  3. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  4. februára 2013 č. k. 45 C 51/2012-103 zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 17 992,90 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  5. decembra 2011 aţ do zaplatenia, z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 58/1969 Zb. Náhradu trov konania ţalovanej nepriznal. Po právnej stránke okresný súd poukázal na § 1, § 3 ods. 1a/ a d/ a ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 a § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 420 ods. 1, § 441 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, ţe uplatnený nárok ţalobcu posúdil podľa § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
  6. júla 2004, vzhľadom na to, ţe ku škode malo dôjsť na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 18 C 76/2003-168, zo dňa
  7. marca 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
  8. apríla 2008 a vykonateľnosť
  9. apríla 2008, teda ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona, 2 2 Cdo 133/2016 a preto uplatnený nárok neposudzoval podľa dovtedajších predpisov, zákona č. 58/1969 Zb., ako ţiadal ţalobca. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, ţe ţalobca podal dňa
  10. augusta 2011 na Ministerstve spravodlivosti SR ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie z dôvodu uplatňovaného nesprávneho úradného postupu, ktorého nárok nebol uspokojený do šiestich mesiacov, keďţe Ministerstvo spravodlivosti SR v konečnom stanovisku z
  11. februára 2012 uviedlo, ţe neboli splnené súčasne všetky zákonné podmienky na náhradu škody, a preto ţiadosť povaţovalo za nedôvodnú. V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej uviedol, ţe právo ţalobcu na náhradu škody sa premlčalo uplynutím troch rokov dňa
  12. augusta 2011 (ţalobca sa správne dozvedel o škode
  13. augusta 2008), návrh bol podaný na súd osobne dňa
  14. mája 2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej zákonom, keď námietku premlčania vzniesla ţalovaná na pojednávaní
  15. novembra
  16. Tieţ uviedol, ţe ţalobca nepochybne povaţoval JUDr. M. P. (ďalej aj „JUDr. MP“) za svojho právneho zástupcu, v tomto procesnom postavení JUDr. MP vystupoval aj navonok, voči postaveniu JUDr. MP v konaní ţalobca nikdy nevzniesol ţiadnu námietku a nenamietal to ani sám JUDr. MP. Ţalobca označoval JUDr. MP za svojho právneho zástupcu priamo na súde do zápisnice o pojednávaní; boli mu doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu, zúčastňoval sa na pojednávaní. Vzhľadom na túto skutočnosť doručil JUDr. MP Okresný súd Bratislava III rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa
  17. marca 2008 o vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, čím uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na základe takto doručeného rozsudku vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie, ktorá bola riadne ukončená. Konštatoval, ţe ţalobcovi škoda nevznikla, lebo vykonanie exekúcie na základe nezrušeného exekučného titulu i s nesprávne vyznačenou doloţkou právoplatnosti (ktorá podľa rozsudku NS ČR 25 Cdo 145/2002 sama osebe škodu nepredstavuje) sa nemohlo negatívne odraziť na povinnosti ţalobcu zaplatiť predmetnú sumu. Zo zisteného skutkového stavu okresný súd vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti v prejednávanom spore, pretoţe ţalobca sa
  18. mája 2008 dozvedel o právoplatnosti rozsudku, následne telefonoval s JUDr. MP, ktorý mu potvrdil doručenie predmetného rozsudku, na základe čoho začal robiť ţalobca kroky k vybaveniu úveru. Keďţe sumu podľa rozsudku ţalobca uhradil aţ
  19. mája 2008, teda s časovým odstupom desiatich dní, exekúcii by nemohol zabrániť ani za predpokladu, ţe by bol rozsudok doručený do jeho rúk. Ţalobca nevyplatil svojho brata v lehote uvedenej súdom a nepoţiadal ani o jej predĺţenie, vzdal sa práva podať odvolanie a musel vedieť, ţe v lehote troch dní nezabezpečí potrebné finančné prostriedky. Okresný súd vyslovil názor, ţe ţalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným 3 2 Cdo 133/2016 postupom, ale uplatnený nárok ţalobcu na náhradu škody predstavuje náklady súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenie úrokov z omeškania a zaplatenie trov súdneho exekútora, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle, keďţe tieto náklady vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca z príslušných právnych predpisov. Uplatnený nárok ţalobcu nebolo moţné podľa okresného súdu posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Okresný súd uviedol, ţe ţalobca mohol predísť exekučnému konaniu, keby mal dostatočné zabezpečenie finančných prostriedkov na vyplatenie svojho brata. Predmetný rozsudok bol právoplatný dňa
  20. apríla 2008 a vykonateľný
  21. apríla 2008, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol podaný oprávneným Š. D. uţ
  22. deň po právoplatnosti rozsudku, ktorú skutočnosť mal súd za preukázanú z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1045/2008-21, keďţe exekučné konanie bolo začaté
  23. apríla
  24. Pokiaľ by ţalobca bol schopný uhradiť poţadovanú sumu aţ s časovým odstupom desiatich dní od právoplatnosti rozsudku, tak aj v prípade doručenia rozsudku do jeho vlastných rúk by nestihol sumu priznanú exekučným titulom uhradiť pred podaním návrhu na začatie exekúcie a trovy exekúcie by vznikli aj v takomto prípade. Okresný súd tieţ poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody v tej istej výške (17 993,26 eur) aj proti JUDr. MP, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 20/
  25. Uviedol, ţe pre dôvodnosť nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je potrebné, aby trovy konania vznikli v tom konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vznik týchto trov a ich výška však neboli v konaní preukázané. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ţalovaná mala v konaní plný úspech, avšak náhradu trov si neuplatnila a zo spisu bolo zistené, ţe jej ţiadne nevznikli, preto náhradu trov konania ţalovanej nepriznal.
  26. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo
  27. augusta 2015 sp. zn. 14 Co 379/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa stotoţnil s odvolacou námietkou ţalobcu a uviedol, ţe okresný súd nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby, t. j. ţe toto právo nie je premlčané v celom rozsahu. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 18 C 76/2003 podľa odvolacieho súdu vyplýva, ţe v tomto konaní ţalobcu zastupoval JUDr. MP, resp. súd prvej inštancie s ním ako s jeho právnym zástupcom konal, hoci v celom spise sa nenachádza plnomocenstvo, či uţ udelené písomne alebo ústne do zápisnice súdu, ktorým by ho ţalobca 4 2 Cdo 133/2016 (v uvedenom konaní) splnomocnil na svoje zastupovanie. Rozsudok zo dňa
  28. marca 2008, č. k. 18 C 76/2003-168, bol doručený JUDr. MP dňa
  29. apríla 2008 a tento deň je na rozsudku vyznačený ako deň nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu medzi JUDr. MP a ţalobcom bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci s tým, ţe išlo o procesnú plnú moc, teda o procesnú plnú moc pre celé konanie (§ 27 ods. 1, § 28 ods. 1 O.s.p.), na základe čoho JUDr. MP zastupoval ţalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej však súdu nepredloţili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. Hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil aţ do právoplatného skončenia veci, preto JUDr. MP nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie ţalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť priamo ţalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, ţe uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť, z čoho vyplýva, ţe prvá exekúcia pod sp. zn. 49 Er 1045/2008 mala byť z uvedeného dôvodu zastavená podľa § 57 ods. l písm. a/ Exekučného poriadku. Uvedené pochybenie súdu je podľa názoru odvolacieho súdu s odvolaním sa na aktuálnu súdnu prax nesprávnym úradným postupom a ak by ţalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda, išlo by o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd tieţ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú ţalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, ţe táto škoda ţalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosť súdu postupovať v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 tak, aby boli naplnené všetky podmienky konania. Pochybenie súdu spočívajúce v tom, ţe včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania a nepostupoval adekvátnym spôsobom, t. j., ţe hneď nevyzval ţalobcu, resp. JUDr. MP na predloţenie plnej moci (urobil tak aţ viac ako rok po skončení konania) nemoţno pričítať na ťarchu ţalobcu. Skutočnosť, ţe reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry ţalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázané listinnými dôkazmi zaloţenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou ţalobcovi zaplatením trov exekučných konaní, úrokov z omeškania, a iné, resp. zmenšením majetku ţalobcu. Odvolací súd o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej ţalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej ţiadne trovy nevznikli. 5 2 Cdo 133/2016
  30. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dňa
  31. februára 2016, prípustnosť ktorého odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie jeho moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe krajský súd sa nevenoval meritu veci a ako dôvod rozhodnutia, ţe nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a zmenšením majetku ţalobcu, pričom príčina a súvislosť medzi zavinením súdu, ktorý protizákonne, nesprávnym úradným postupom vykázal právoplatnosť rozsudku č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa
  32. marca 2008 a tým spôsobil, ţe exekučné konania mu zapríčinili finančnú ujmu, ktorú poţadoval nahradiť. Uviedol, ţe nesprávnym posúdením veci odvolací súd pri hodnotení príčin a súvislosti mu spôsobil ujmu. Pre nedostatok riadneho súdneho rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie ţiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Tieţ ţiadal zrušiť aj rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa
  33. marca
  35. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
  36. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
  37. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
  38. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. l CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
  39. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  40. júlom 2016, (
  41. februára 2016), t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do
  42. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
  43. Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Dovolanie ţalobcu nesmeruje proti 6 2 Cdo 133/2016 rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nevyplýva.
  44. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorým z procesných nedostatkov uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
  45. Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania a svoju zákonnú povinnosť osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nečakane zaloţil svoje rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto vadou postihnuté.
  46. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu podľa CSP) znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
  47. O vadu, ktorá bola z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
  48. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 7 2 Cdo 133/2016
  49. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe v prejednávanej veci odvolací súd posúdil otázku premlčania odlišne od súdu prvej inštancie, keď konštatoval, ţe okresný súd nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby a akcentoval, ţe nejde o premlčané právo, resp. nie premlčané v celom rozsahu. Tieţ odvolací súd pri skúmaní zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal odlišný právny názor ako okresný súd. Ohľadom nesprávneho úradného postupu uviedol, ţe dospel k záveru, ţe medzi JUDr. MP a ţalobcom bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci, na základe čoho JUDr. MP zastupoval ţalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej však súdu nepredloţili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. A hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil aţ do právoplatného skončenia veci, preto JUDr. MP nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie ţalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť priamo ţalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, ţe uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť a prvá exekúcia (sp. zn. 49 Er 1045/2008) mala byť zastavená podľa § 57 ods. l písm. a/ Exekučného poriadku. Odvolací súd mal za to, ţe uvedené pochybenie súdu je podľa aktuálnej súdnej praxe nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z.) na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie, ktorý uplatnený nárok ţalobcu kvalifikoval podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd tieţ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú ţalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, ţe táto škoda ţalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo pochybením súdu, ţe včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania, nevyzval ţalobcu, resp. JUDr. MP na predloţenie plnej moci, čo nemoţno pričítať na ťarchu ţalobcu. Skutočnosť, ţe reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry ţalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázané listinnými dôkazmi zaloţenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu (súd prvej inštancie mal za to, ţe išlo o nezákonné rozhodnutie) a škodou vzniknutou ţalobcovi.
  50. Súd prvej inštancie v odôvodnení na rozdiel od odvolacieho súdu uviedol, ţe prihliadol na námietku premlčania uplatnenú ţalovanou (ţalobca sa dozvedel o škode
  51. augusta 2008), keď ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody bola 8 2 Cdo 133/2016 podaná dňa
  52. augusta 2011 a návrh na súd bol podaný
  53. mája 2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Konštatoval ohľadom nesprávneho úradného postupu súdu, ţe ţalobca JUDr. MP označoval za svojho právneho zástupcu, priamo na súde do zápisnice o pojednávaní, ktorému boli doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu, zúčastňoval sa pojednávaní, voči čomu ţalobca nevzniesol námietky do zápisnice, preto podľa názoru súdu prvej inštancie je vylúčený nárok ţalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zavinením poškodeného a poškodený ju znáša sám podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu uplatnený nárok ţalobcu nie je moţné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí (§ 6 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z.). Tieţ súd prvej inštancie uviedol, ţe ţalobcom uplatnená škoda predstavuje súdne poplatky a trovy exekučných konaní, trovy právneho zastupovania, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle a tieto náklady nemoţno povaţovať za škodu, pretoţe vznikajú ako následok procesných úkonov a povinnosť ich úhrady vyplýva z príslušných právnych predpisov. Naproti tomu odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok zaloţil na inom právnom posúdení predmetného nároku, hoci sa nedotazoval účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k inému moţnému posúdeniu veci. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
  54. V danom prípade, aj keď odvolací súd zaujal iný právny názor na posúdenie nároku ţalobcu na rozdiel od súdu prvej inštancie, svoju manudukčnú povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní a týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťaţil konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou v odňatí moţnosti ţalobcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
  55. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, 9 2 Cdo 133/2016 pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne.
  56. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný (§ 455 CSP).
  57. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  58. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  59. júna 2017 JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. predsedníčka senátu JUDr. Viera Petríková, v.r. členka senátu JUDr. Jozef Kolcun, v.r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.