← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 2 Cdo 81/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu P. J., bývajúceho v P., zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 93, proti ţalovanému P. D., bývajúcemu v P., o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20 C 43/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. októbra 2015 sp. zn. 3 Co 89/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  3. februára 2015 č. k. 20 C 43/2007-421 návrh ţalobcu zamietol a vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po právnej stránke dôvodil aplikáciou § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na skutočnosti, ktoré sú podmienkou priznania nemajetkovej ujmy ako formy zadosťučinenia za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. V súvislosti s trovami konania poukázal na § 151 ods. 3 O. s. p.
  4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
  5. októbra 2015 sp. zn. 3 Co 89/2015 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh zamietol. Stotoţnil sa s názorom okresného súdu (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe tvrdené údaje ţalovaného v televíznej relácii mali skutočne za následok zníţenie ţalobcovej občianskej bezúhonnosti, cti, váţnosti alebo dôstojnosti v spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalobca vytrhol výrok ţalovaného z kontextu relácie a prisúdil výroku také účinky, ktoré vôbec nemal. Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku a nepreukázal, 2 2 Cdo 81/2016 aby uvedený výrok v kontexte s celou reláciou bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na cti. Na trovy konania aplikoval § 224 ods. 1 a 4 O. s. p.
  6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“)
  7. decembra 2015 dovolanie. Namietal procesný nedostatok v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Uviedol, ţe mu bola v konaní odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd sa dôsledne nevyrovnal s odvolacími námietkami, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a hodnotil dôkazy, ktoré sám nevykonal. Súčasne označil dovolaním napadnutý rozsudok za prekvapivý. Ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania.
  8. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť, najmä z dôvodu, ktorý vyjadril uţ odvolací súd vo svojom rozsudku, resp. z dôvodu, ţe dovolanie nie je v súlade s O. s. p.
  9. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
  10. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
  11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu (§ 427 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c) CSP).
  12. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  13. júlom 2016 (
  14. decembra 2015), t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej aj „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.
  15. Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí jeho ţaloby, nejedná sa teda o prípad prípustného dovolania podľa § 238 O. s. p. umoţňujúceho uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
  16. V danom prípade by preto dovolanie bolo prípustné, ak by v konaní došlo k procesným nedostatkom uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O. s. p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia). Dovolateľ procesné pochybenia konania v zmysle § 237 ods. 1 3 2 Cdo 81/2016 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
  17. Dovolateľ mal za to, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 ods. l písm. f/ O. s. p.). Namietal, ţe odvolací súd sa dôsledne nevyrovnal s odvolacími námietkami, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a hodnotil dôkazy, ktoré sám nevykonal, tieţ označil dovolaním napadnutý rozsudok za prekvapivý.
  18. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania s cieľom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. V preskúmavanej veci ale nedošlo k takémuto, dovolateľom namietanému, odňatiu moţnosti pred súdom konať.
  19. K nedôvodnej námietke dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení, tzv. nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  20. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016 a je aktuálne aj v danom prípade.
  21. Najvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Vzhľadom na obsah spisu a dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, ţe v danom prípade nejde o výnimočnosť, aby písomné vyhotovenie napadnutého rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, ktorá skutočnosť by zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa zákonom poţadované náleţitosti (§ 219 ods. l a 2 O. s. p. vo väzbe na § 167 ods. 2 O. s. p. a § 157 ods. l a 2 O. s. p.), keď treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu s rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie pre jeho vecnú správnosť vo výroku (§ 219 ods. l O. s. p.), 4 2 Cdo 81/2016 čo znamená komplexnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia z hľadiska skutkových a právnych dôvodov, potom ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, môţe (ale nemusí) sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Uvedená právna úprava teda dovoľuje odvolaciemu súdu pri odôvodňovaní svojho potvrdzujúceho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky - ak je výrok vecne správny a v celom rozsahu sa stotoţňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ţe nemusí opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvej inštancie, ale stačí, ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáţe na správnosť skutkových zistení a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu potom neobstojí námietka dovolateľa, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Napokon treba dodať, ţe za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.
  22. Pre úplnosť a tieţ vzhľadom na nedôvodnú námietku dovolateľa o nedôslednom vyrovnaní sa s jeho odvolacími námietkami odvolacím súdom dovolací súd uvádza, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bliţšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z
  23. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija 5 2 Cdo 81/2016 c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z
  24. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
  25. Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčítal, ţe sa zaoberal hodnotením dôkazov, ktoré sám nevykonal, k čomu dovolací súd uvádza, ţe postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal dokazovanie v rozsahu podľa názoru účastníka konania, nezakladal prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodnímala moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Napokon ani do obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. l ústavy nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípade sa doţadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá procesná strana, resp. účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
  26. Dovolací súd poukazuje aj na záver ústavného súdu, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).
  27. Dovolateľ tieţ namietal tzv. prekvapivé rozhodnutie, pretoţe sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacími námietkami a rozhodoval na základe vlastných úvah. Dovolací súd poznamenáva, ţe uvedená argumentácia nespĺňa obsahové poňatie prekvapivého rozhodnutia. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd zaloţí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie za súčasného splnenia tej podmienky, ţe proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá účastník konania moţnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danom prípade oba súdy niţšej inštancie dospeli k rovnakým právnym záverom, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku; nepreukázal, ţe uvedený výrok v kontexte s celou reláciou bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na cti ţalobcu. Argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny záver; preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne ţalobca domnieva. Keďţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvej inštancie, nevznikla mu poučovacia povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. 6 2 Cdo 81/2016
  28. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p., preto najvyšší súd jeho dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu.
  29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. apríla 2017 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v. r. predsedníčka senátu JUDr. Mária T r u b a n o v á, v. r. členka senátu JUDr. Jozef K o l c u n, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.