← Slovensko

o odstránenie stavby

Najvyšší súd 2 Cdo 107/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu P. J., s miestom podnikania P., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti ţalovaným 1/ Mesto Prešov, so sídlom v Prešove, Hlavná 73, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, 2/ Dopravný podnik mesta Prešov, a.s., so sídlom v Ľuboticiach, Bardejovská 7, o odstránenie stavby, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10 C 265/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. novembra 2014 sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo
  3. februára 2014 č. k. 10 C 265/2011-192 návrh zamietol a druhým výrokom konštatoval, ţe o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po právnej stránke aplikoval § 135c ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o dráhach“). V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca ţiadal o odstránenie stavby v zmysle ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, ţe stavba – trolejbusové vedenie Š.(ďalej len „stavba“) bola financovaná Okresným národným výborom v P. a bola vystavaná v roku
  4. Okresný národný výbor hospodáril so štátnymi prostriedkami vyčlenenými mu zo štátu, pričom aj vlastníkom nehnuteľnosti v tom čase bol Československý štát, ktorý nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v roku 1967 pod poloţkou výkazu zmien 25/
  5. Správcom predmetného majetku štátu boli v tom čase Potraviny Košice, závod 1106 Prešov a aţ v roku 1978 bol ako vlastník zapísaný Zdroj východoslovenský 2 2 Cdo 107/2016 podnik, odštepný závod 1106 Prešov. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, ţe v čase vzniku stavby bol vlastníkom stavby a vlastníkom nehnuteľností, na ktorých bola stavba postavená ten istý subjekt – Československý štát, nejde o stavbu na cudzom pozemku, a preto nemoţno na tento prípad aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka. Akcentoval, ţe od neoprávnenej stavby treba rozlišovať stavbu nepovolenú. Keďţe v danom prípade neboli z archívov zistené a zadováţené doklady o vydaní stavebného povolenia a ďalšie príslušné rozhodnutia, nič nemení na skutočnosti, ţe nejde o stavbu na cudzom pozemku. Mohlo by sa jednať o stavbu nepovolenú a na takú stavbu sa reţim Občianskeho zákonníka § 135c nevzťahuje. Uviedol, ţe pokiaľ sa stal ţalobca vlastníkom predmetného pozemku v roku 2004, t. j. po 32 rokoch od vybudovania stavby, nadobudol vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, z ktorých ţiadny nenamietal existenciu predmetnej stavby, a preto nemôţe získať neskorší vlastník viac práv, neţ mal pôvodný vlastník, a teda ak pôvodný vlastník nenamietal, ţe na jeho pozemku stojí predmetná stavba, nemôţe takéto právo nadobudnúť ţalobca, teda novší vlastník, keďţe nik nemôţe na iného previesť viac práv, neţ má on sám. Konštatoval, ţe na ţalobcu sa vzťahuje povinnosť v zmysle zákona o dráhach, uţívať nehnuteľnosti v obvode dráhy tak, aby neohrozoval dráhu a dopravu na dráhe a zároveň je povinný umoţniť prevádzkovateľovi dráhy prístup k súčastiam dráhy cez svoje pozemky. Uzavrel, ţe uvedený zákon o dráhach existuje ako špeciálny predpis, má preto prednosť pred všeobecnou právnou úpravou Občianskeho zákonníka, a preto v konaní súd nemohol rozhodovať o náhrade za vecné bremeno v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka, pokiaľ existuje špeciálna právna úprava zákona o dráhach, a podľa ktorej sa ţalobca takejto náhrady nedomáhal.
  6. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  7. novembra 2014 sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 potvrdil rozsudok a uznesenie (zo dňa
  8. júla 2013 č. k. 10 C 265/2011-152) súdu prvej inštancie. Dodal, ţe stavba trolejbusového vedenia bola postavená bez stavebného povolenia a je preto stavbou nedovolenou, tzv. čiernou stavbou. Samotné porušenie stavebných predpisov stavebníkom, t. j., ţe stavbu stavebník zriadil na svojom pozemku, ale bez stavebného povolenia, nemôţe byť dôvodom pre klasifikáciu stavby ako neoprávnenej v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. V súvislosti v odvolaní ţiadanom postupe v zmysle § 88 ods. 1 stavebného zákona zdôraznil, ţe ide o administratívnu sankciu – odstránenie stavby, o ktorej nerozhoduje súd, ale stavebný úrad v správnom konaní. Ďalej uviedol, ţe oprávnenosť stavby je treba posudzovať podľa právnej úpravy, ktorá platila v dobe vzniku stavby (rok 1972), ale vyporiadanie medzi stavebníkom 3 2 Cdo 107/2016 a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená prebieha podľa právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe. To platí aj pre stavby zriadené pred 1.1.1992, socialistickou organizáciou. Dôvodil, ţe ţalobca je vlastníkom len pozemku, na ktorom je umiestnená stavba komunikácie vo vlastníctve ţalovaného 1/. Ktokoľvek, kto uţíva túto stavbu komunikácie je v právnom vzťahu len so ţalovaným 1/ ako jeho vlastníkom. Bez ohľadu na to, či stavba komunikácie nachádzajúca sa na parcele registra „C“ KN č. 3309/1 je miestnou komunikáciou v zmysle § 4b zákona č. 135/1961 Zb. o cestných komunikáciách alebo je verejnou účelovou komunikáciou v zmysle § 22 ods. 3 uvedeného zákona, je oprávnený túto stavbu komunikácie uţívať obvyklým spôsobom ktokoľvek. Vlastník pozemku – ţalobca nemôţe uţívať stavbu komunikácie na ňom postavenú inak ako spôsobom, akým sa komunikácia obvykle uţíva. To platí aj pre vlastníka pozemku, na ktorom je táto komunikácia postavená. Odvolací súd záverom v súvislosti s vyššie uvedeným akcentoval, ţe ţalobcovi muselo byť uţ v čase, keď sa stal vlastníkom predmetného pozemku (v roku 2004) známe, ţe predmetnú nehnuteľnosť nemôţe nikdy v budúcnosti uţívať inak ako beţný uţívateľ stavby pozemnej komunikácie. Preto právo ţalobcu nie je porovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavané bez vyţiadania súhlasu, či dokonca proti vôli vlastníkov pozemku.
  9. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“) na súde prvej inštancie
  10. januára 2015 dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodil z § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl v nepreskúmateľnosti (odôvodnenosti) rozhodnutia odvolacieho súdu. Ďalej povaţoval za nesprávny názor odvolacieho súdu pri posudzovaní vzťahu medzi ţalobcom a ţalovanými 1/ a 2/ tak, ţe je vysporiadaný na základe právnych noriem (t. j. zákona o dráhach), ktoré nadobudli platnosť po podaní návrhu na odstránenie stavby zo strany ţalobcu.
  11. Dovolateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnil svoje dovolanie podaním označeným ako vyjadrenie, ktoré bolo na najvyšší súd doručené v deň, kedy sa o danom spore rozhodlo, t. j. dňa
  12. apríla
  13. V doplnenom dovolaní naďalej poukazoval na údajné nezodpovedanie odvolacích námietok odvolacím súdom. Uviedol, ţe na predmetnú právnu vec moţno aplikovať Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.12.2005 (publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 2/2016). 4 2 Cdo 107/2016
  14. Ţalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie odmietnuť a zaviazať ţalobcu na náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
  15. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
  16. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
  17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
  18. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  19. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (v znení do
  20. júna 2016), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
  21. Dovolateľ dovolaním napadol potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí, ktoré boli uvedené v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.
  22. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia). Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tieţ vada konania ţalobcom namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
  23. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené (nepreskúmateľné). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  24. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 5 2 Cdo 107/2016 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
  25. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
  26. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje zreteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Skutočnosť, ţe ţalobca má odlišný právny názor neţ konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
  27. Obsah dovolacích námietok smeroval aj k právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. 6 2 Cdo 107/2016 Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
  28. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.
  29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. apríla 2017 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu JUDr. Viera Petríková, v.r. členka senátu JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.