← Slovensko

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

Najvyšší súd 2 Cdo 73/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu ORADENT, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Mierová č. 52/A, zastúpeného Mgr. Lenkou Tothovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Karpatská 2, proti ţalovanej P. H., bývajúcej v R. zastúpenej JUDr. Ľubomírom Krajným, advokátom so sídlom v Povaţskej Bystrici, Nám. A. Hlinku 29/34-311, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 C 145/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. júna 2012 sp. zn. 8 Co 99/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo
  3. decembra 2011 č.k. 6 C 145/2011-96 ţalobný návrh ţalobcu, aby bolo určené, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany ţalovanej z
  4. januára 2011, je neplatné, zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej 1 448 € ako náhradu mzdy s 9 % ročným úrokom z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku do zaplatenia a vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením. V odôvodnení uviedol, ţe pri rozhodovaní za podstatnú skutočnosť pre posúdenie existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi povaţoval posúdenie platnosti dvoch pracovných zmlúv predloţených ţalobcom a ţalovanou s dátumom
  5. novembra
  6. Poznamenal, ţe v pracovnej zmluve, ktorú účastníci uzatvorili ako prvú a ktorej uzavretie ani vo výpovediach nepopreli ţiadnym spôsobom, si okrem iného dohodli, ţe na zmenu, resp. doplnenie tejto zmluvy sa vyţaduje písomná forma. Pokiaľ teda došlo 2 2 Cdo 73/2016 k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy o niekoľko dní neskôr s antidatovaním na
  7. novembra 2008, akým bol pôvodný dátum uzavretia prvej pracovnej zmluvy, toto vyhotovenie pracovnej zmluvy v rozšírenom znení s podrobnou špecifikáciou práv a povinností so zmenou podstatných náleţitostí pracovnej zmluvy, ktorými boli mzdové ujednania, povaţoval súd za ďalší právny úkon, ktorý bolo potrebné skúmať z hľadiska platnosti, či neplatnosti. Nakoľko sa v ďalšom vyhotovení pracovnej zmluvy zmenilo to, čo v prvej zmluve tvorilo podstatnú náleţitosť, a to časť mzdových podmienok, kde bola uvedená iba suma 14.000,- Sk, táto skutočnosť mala vplyv na posúdenie tejto ďalšej pracovnej zmluvy. Následne prvoinštančný súd podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 11/2009 konštatoval, ţe vyhodnotením spôsobu a okolnosti uzavretia druhej pracovnej zmluvy podľa názoru súdu došlo k zastretému právnemu úkonu, pričom takto zastretý právny úkon videl v tom, ţe ţalovaná pracovnú zmluvu podpísala s vedomím, ţe jej bude doplácaná mzda tak, ako bolo uvedené v prvej pracovnej zmluve, t. j. 17.000,- Sk po ukončení 3-mesačnej skúšobnej doby. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe výplatný termín podľa čl. V. ods. 5.2 prvej pracovnej zmluvy bol dohodnutý
  8. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. I keď výplatný termín mzdy za mesiac november 2010 uplynul
  9. decembra 2010, do
  10. januára 2011 ţalobca ţalovanej nevyplatil časť mzdy, keď jej namiesto základného zmluvného platu netto 564,29 € uviedol v rozpore s platnou pracovnou zmluvou na výplatnej páske alebo lístku za mesiac november 2010 zmluvný základ platu brutto 464,71 € a nedoplatok v prepočte na dohodnutú netto mzdu jej nevyplatil, ani jej neoznámil, kedy tak mieni urobiť. Z tohto dôvodu sa ţalovaná rozhodla okamţite skončiť pracovný pomer u ţalobcu podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Súd prvej inštancie povaţoval pre uvedené zistené skutočnosti okamţité skončenie pracovného pomeru ţalovanej so ţalobcom za právne účinné, a preto ţalobný návrh ţalobcu zamietol. Nárok ţalobcu na náhradu škody vo výške 1 750 € súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie.
  11. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  12. júna 2012 sp. zn. 8 Co 99/2012 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a vyslovil, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. V odôvodnení uviedol, ţe preskúmaním obsahu spisu mal za preukázané, ţe ţalobca sa domáhal vyslovenia, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany ţalovanej 3 2 Cdo 73/2016 z
  13. januára 2011 je neplatné a ţalovaná je povinná nahradiť mu sumu 1 750 €, ako i trovy konania. Poznamenal, ţe podstatnou skutočnosťou, ktorou sa v konaní bolo potrebné zaoberať bolo posúdenie platnosti pracovných zmlúv predloţených ţalobcom a ţalovanou, ako i dôvodu, pre ktorý boli uzatvorené tieto dve pracovné zmluvy. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe
  14. novembra 2008 bola uzatvorená pracovná zmluva, kde bola dohodnutá mzda ţalovanej v sume 14.000,- Sk a po ukončení skúšobnej doby bola dohodnutá mzda 17.000,- Sk a druhá pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená toho istého dňa, t. j.
  15. novembra 2008, so zmenenou úpravou mzdových podmienok, kde bola so ţalovanou dohodnutá základná mesačná mzda vo výške 14.000,- Sk. Odvolací súd poznamenal, ţe v pracovnej zmluve, ktorú strany uzatvorili ako prvú a ktorej uzavretie ani vo výpovediach pred súdom prvej inštancie nepopierali ţiadnym spôsobom, si dohodli okrem iného, ţe na zmeny, resp. doplnenie tejto zmluvy sa vyţaduje písomná forma, pokiaľ došlo k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy o niekoľko dní neskôr s antidatovaním na deň
  16. novembra 2008 ako pôvodný dátum uzavretia pracovnej zmluvy, toto vyhotovenie pracovnej zmluvy v rozšírenom znení a podrobnou špecifikáciou práv a povinností bez zmeny podstatných náleţitostí pracovnej zmluvy, by bolo moţné povaţovať za dodatok k zmluve. Nakoľko však v ďalšom vyhotovení pracovnej zmluvy, ktorú ţalobca povaţoval za konečnú, úplnú a jedinú úpravu pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a ţalovanou došlo k zmene podstatnej náleţitosti pracovnej zmluvy, a to v časti mzdových podmienok, kde bola uvedená iba mzda 14.000,- Sk, a táto skutočnosť mala vplyv na posúdenie celej pracovnej zmluvy. Uviedol, ţe predmetom danej veci bol pracovnoprávny spor a uzatvorenie ďalšej pracovnej zmluvy, ktorú odôvodňoval konateľ ţalobcu tým, ţe s uzatváraním pracovných zmlúv nemal skúsenosti a prvá pracovná zmluva nebola uzatvorená „štandardným spôsobom“, preto sa so ţalovanou dohodli na uzatvorení druhej pracovnej zmluvy. Ţalovaná uznala, ţe podpísala aj ďalšiu pracovnú zmluvu so zmenou výšky mzdy, avšak tvrdila, ţe to urobila preto, lebo ju konateľ ţalobcu presvedčil, ţe rozdiel v mzde jej bude vyplácaný aj naďalej po uplynutí skúšobnej doby, ktorá výška mzdy mala predstavovať spolu 17.000,- Sk s tým, ţe rozdiel medzi 14.000,- Sk a 17.000,- Sk jej bude doplácať v hotovosti mimo podpísanú pracovnú zmluvu. Aj odvolací súd sa priklonil k vyhodnoteniu spôsobu a okolností uzavretia druhej pracovnej zmluvy prvoinštančným súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa jednalo o zastretý právny úkon (§ 41 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), pričom súd takto zastretý právny úkon videl v tom, ţe ţalovaná pracovnú zmluvu podpísala s vedomím, ţe jej bude doplácaná mzda tak, ako bolo uvedené v prvej pracovnej zmluve. S prihliadnutím 4 2 Cdo 73/2016 na stanovisko Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 5M Cdo 11/2009, druhú pracovnú zmluvu, o ktorej tvrdí ţalobca, ţe je tá pravá a bez závad, vyhodnotil ako neplatnú a súd za platnú povaţoval práve pracovnú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi bez ohľadu na tvrdenia konateľa ţalobcu, ktorá obsahovala náleţitosti v súlade so zákonom a kde základný zmluvný plat predstavoval 564,29 €. Podľa tejto pracovnej zmluvy výplatný termín bol
  17. deň v tom ktorom mesiaci, a preto splatnosť mzdy za mesiac november 2010 uplynula
  18. decembra
  19. Na základe uvedeného prisvedčil ţalovanej, ţe do
  20. januára 2011 jej ţalobca nevyplatil časť mzdy vo výške 174,42 €, teda rozdiel medzi sumou 564,29 € a 464,71 € na základe čoho sa ţalovaná rozhodla okamţite skončiť pracovný pomer so ţalobcom podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Odvolací súd tak odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. K nároku ţalovanej voči ţalobcovi z titulu náhrady mzdy odvolací súd poznamenal, ţe sa taktieţ priklonil k vyhodnoteniu dokazovania prvoinštančným súdom, keď si ţalovaná uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov s 9 % ročným úrokom z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku do zaplatenia. Odvolací súd sa aj s týmto výrokom stotoţnil, pretoţe nárok ţalovanej bol uplatnený v súlade s § 69 ods. 4 Zákonníka práce, navyše ţalobca v odvolaní výšku priznaného nároku na náhradu mzdy nenamietal, a preto sa s ňou bliţšie nezaoberal.
  21. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“) na pošte
  22. augusta 2012 dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a jeho dôvodnosť tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tým, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe z rozhodnutí súdov niţších inštancií je zrejmé, ţe pri vykonávaní a hodnotení dôkazov v priebehu konania konali selektívne, neprihliadali na dôkazy predloţené a navrhované ţalobcom a priklonili sa k nepodloţeným tvrdeniam ţalovanej, čím dospeli k jednostrannému rozhodnutiu. Nevykonanie dôkazov navrhovaných ţalobcom v odôvodneniach svojich rozhodnutí neodôvodnili, čím sa tieto rozhodnutia stali nepreskúmateľnými. Namietal, ţe v konaní pred súdmi niţších inštancií rozporoval platnosť pôvodnej pracovnej zmluvy najmä z dôvodu, ţe samotní účastníci tejto pôvodnej zmluvy sa ňou počas trvania pracovnoprávneho vzťahu neriadili, a teda po celý čas trvania 5 2 Cdo 73/2016 pracovného pomeru znenie pôvodnej pracovnej zmluvy nezodpovedalo skutočnej vôli jej účastníkov, čím nebol splnený zákonný predpoklad k tomu, aby išlo o zastretý právny úkon. Nesúhlasil s konštatovaním odvolacieho súdu, ţe ţalobca vyplácal ţalovanej mzdu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nakoľko ţalobca aj ţalovaná v priebehu celého konania uvádzali, ţe odporkyni bola vyplácaná mzda podľa pracovnej zmluvy, v ktorej bola dohodnutá mzda vo výške 464,71 €. Odvolací súd tak bez opory vo vykonanom dokazovaní alebo tvrdení strán sporu dospel k nesprávnemu záveru a odchýlil sa od skutkového zistenia, ktoré zistil súd prvej inštancie bez toho, aby sám vykonal dôkaz, z ktorého mu malo vyplynúť, ţe ţalobca vyplácal ţalovanej po dlhšiu dobu trvania pracovného pomeru mzdu vo výške 564,29 €. Odvolací súd tak svojim konaním, resp. nekonaním spôsobil to, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe určí okamţité skončenie pracovného pomeru ţalovanou za neplatné, resp. aby dovolací súd zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu, resp. zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
  23. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila.
  24. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
  25. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
  26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). 6 2 Cdo 73/2016
  27. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  28. júlom 2016 (
  29. augusta 2012), t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
  30. V prejednávanej veci, z obsahu dovolania vyplýva, ţe je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pričom nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania z § 238 O.s.p. nevyplýva, je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci a podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
  31. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľ namietal nedostatok riadneho odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutí súdov niţšej inštancie (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), postup pri vykonaní dokazovania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
  32. Ţalobca namieta, ţe postup súdov v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá to procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. 7 2 Cdo 73/2016
  33. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
  34. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
  35. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namieta, ţe rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu sú neodôvodnené, nepreskúmateľné. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  36. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
  38. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ( v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje zreteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. 8 2 Cdo 73/2016
  39. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolacím súdom je síce relevantným dovolacím dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. l O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. l O.s.p.. Z tohto dôvodu sa dovolací súd námietkou, ţe konanie odvolacieho súdu je zaťaţené tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) nezaoberal.
  40. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov. Právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo o sebe nesprávne právne posúdenie veci v procesne neprípustnom dovolaní ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Keďţe podané dovolanie nie je procesne prípustné, dovolací súd sa týmito námietkami nemohol zaoberať.
  41. Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, ţe ţalobcom podané dovolanie (ktoré bolo podľa právneho poriadku účinného v čase jeho podania procesne neprípustné) nevyvolalo účinok, ktorý by najvyššiemu súdu po
  42. júli 2016 umoţnil uskutočniť meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, preto dovolanie ţalobcu odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
  43. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  45. 9 2 Cdo 73/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  46. marca 2017 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. členka senátu JUDr. Jozef Kolcun, v.r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.