úvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať, poukazom na to, že posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Krajský súd tiež poukázal na to, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania a uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení práva Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.Krajský súd poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 250 ods. 2 O.s.p., konštatoval, že ak žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv, je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka, ani žalovaná, neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu a to poukazom na právnu úpravu zákona č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravujúcej konanie vo veciach sociálneho poistenia.Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veciach nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd uviedol, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je v súlade so zákonom, subjektívne práva žalobcu porušené neboli, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal, keďže žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania.2.Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa. Uplatnil si náhradu trov konania.V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dotýkajúcich sa zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovanej a jej pobočiek ako aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Poukazom na bod 11 základného nariadenia ES č. 883/2004, čl. I. písm. a/, čl. 11 ods. 3 písm. a/, čl. 13 ods. 3 uvedeného nariadenia, v spojení s ust. § 11 ods. 1 Zákonníka práce a ust. § 4 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorú právnu úpravu citoval, žalobca tvrdil, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv.Žalobca predovšetkým namietal porušenie práva na spravodlivý proces, porušenie jeho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Uviedol, že v dôsledku rozhodnutia žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov - zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti postupne odchádzajú zo zamestnania a náborom nových zamestnancov uchádzači o zamestnanie u žalobcu odmietajú pracovať na území SR, nakoľko ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať na platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 26/94.Ďalej žalobca nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že postupom žalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania, majúc za to, že vydaním rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu uvedeného princípu správneho konania, pretože rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou krajského súdu, že žalovaná svojím postupom neporušila žiadne ustanovenie právneho predpisu, a preto je jej postup v nesúlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Uviedol, že nie je povinnosťou žalobcu preukazovať, aký právny predpis žalovaná porušila, ale žalovaná ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci rozhodla. Postup a rozhodnutie žalovanej považoval za rozporné s viacerými ustanoveniami Ústavy SR a aj ďalšími právnymi predpismi, najmä s čl. 2 ods. 2, v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy
ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4, a 5, § 32 ods. 1 a § 46 ods. 1 správneho poriadku.Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu kontroly žalovanej u žalobcu. Namietal, že nepatrí do kompetencie žalovanej uskutočnenie takejto kontroly. Trval na tom, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu neobstoja a to ani z právneho ani z praktického - skutkového, hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo jeho sídla s tým, že ich primárnou pracovnou náplňou je roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberajú u externej spoločnosti vo U., do ktorej spoločnosti letáky distribuuje žalobca po ich vyzdvihnutí u obchodných partnerov, ktorý zároveň obstaráva zákazky v Poľsku. Mal za to, že skutkové zistenia jednoznačne preukazujú reálny výkon činností na území SR. V súvislosti s kontrolou žalovanej žalobca tiež namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia žalovanej vyplýva, že práve na základe vykonaných kontrol u žalobcu dospela k záveru, že zamestnanci žalobcu nespĺňajú podmienku reálneho výkonu činnosti, pričom organizačnej zložke žalovanej predložil všetky potrebné doklady preukazujúce reálny výkon činností zamestnancov, ktoré si kontrolóri vyžiadali. Ďalej mal za to, že určujúcim by bolo najmä vyžiadanie si stanoviska daňového úradu, pretože žalobca je subjektom registrovaným na DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové priznania na daň z príjmu, z čoho vyplýva nielen skutočnosť, že žalobca reálne vykonáva činnosť na území SR a rozsah a obsah tejto činnosti môže vykonávať len prostredníctvom svojich zamestnancov. Žalobca tiež poukázal na to, že pri kontrolách predložil tzv. report - správy, dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce, pričom nešlo o obyčajnú mesačnú dochádzku zamestnancov žalobcu do práce podľa dní, ale o prehľadné správy o dochádzke do práce za jednotlivé dni, kedy zamestnanec vykonával prácu. Zastával názor, že vo vzťahu k nepreukázaniu reálneho výkonu činností nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V danej súvislosti poukázal na iné rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012.Žalobca tiež vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi nezákonnosti uvedenými v žalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj, že došlo k neprípustnej retroaktivite rozhodnutia žalovanej. Poukázal na to, že v inom obdobnom konaní súd prvého stupňa vyhovel žalobe zamestnanca žalobcu pre nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatok dôvodov. Tvrdil, že žaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti konania podaná len žalobcom- zamestnávateľom, a to však v celom rozsahu aj v záujme jeho dotknutých zamestnancov tak, ako to uvádza v žalobe, keďže napadnutými rozhodnutiami žalovanej sú dotknuté subjektívne práva jeho zamestnancov.Záverom žalobca poukázal na to, že podľa jeho názoru bolo napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ovplyvnené veľkým množstvom podaní žalôb zo strany žalobcu a iných poľskych zamestnávateľov, kde v prípade úspechu žalobcu by musela žalovaná ergo štát nahradiť žalobcovi trovy konania, teda rozhodnutie prvostupňového súdu ovplyvnili aj tie okolnosti
naha ušetriť verejné financie, čo však nemôže byť zákonným dôvodom negatívneho rozhodnutia vo veci samej.3.Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými žalobcom v jeho odvolaní nesúhlasila. Uviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa 7.januára 2014, č. 14940-2/2014-BA, napadnuté žalobou, považovala za vydané v súlade so zákonom, poukazom na to, že v odôvodnení je náležite objasnené, z akých dôvodov zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od
právnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje
účasne na ne poukazuje. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaná s konečnou platnosťou rozhodla tak, že zamestnancovi žalobcu X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od
účasne modernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť; Podľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/ "poistenec" vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1 a 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia; Podľa čl. 1, bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. Podľa čl. 11, bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13, bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia: 1. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s administratívnym spisom žalovaného správneho orgánu dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
2 S.s.p. najvyšší súd konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne
úladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej v danej veci je zrejmé, že prvostupňovým rozhodnutím č. 90612-1/2013-KEM z 06.09.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, rozhodla tak, že zamestnancovi žalobcu X. Y. U. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od
plnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z výsledkov tejto kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky, keď predložené formálne doklady - pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov, cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste na určenom mieste, žalobca nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné reálne vykonávanie činnosti jeho zamestnancov na území SR. Z výsledkov kontroly súčasne nevyplynulo splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, keď kontrolou bolo zistené, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou.Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalobcu, ktorými namietal porušenie základného nariadenia ES č. 883/2004, - poukazom na bod 11, čl. I. písm. a/, čl. 11 ods. 3 písm. a/, čl. 13 ods.
účasne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že napriek tomu, že v poslednom období v dôsledku odvolania účastníkov konania bolo najvyššiemu súdu predložené krajskými súdmi viacero vecí s obdobnou problematikou, povinnosťou odvolacieho súdu tak, ako aj krajského súdu ako súdu prvého stupňa, je zaoberať sa každou vecou samostatne, a i keď vychádzajúc zo skutkových zistení známych z inej rozhodovacej činnosti, je povinnosťou súdu posudzovať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej individuálne a nezávisle od iných rozhodnutí žalovanej ako individuálnych správnych aktov a pokiaľ sú predmetom súdneho prieskumu, nezávisle od iných rozhodnutí súdu v obdobných veciach.Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení s § 219 ods. 1, 2
1 O.s.p.
2 S.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, s § 246c ods. 1,
1 O.s.p.
2 S.s.p.. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní.Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.