Najvyšší súd 2 Sžo 214/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JU

§ 246cods.

1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods.

§ 214

ods.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. februára 2010 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Reštitučný zákon č. 503/2003 Z. z. je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spoločne s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo 2 Sžo 214/2009 4 v rozhodnom období stanovenom v tomto zákone vo vzťahu k zakotvenému okruhu subjektov a zákonom stanovenom okruhu reštitučných titulov. Zákon č. 503/2003 Z.z. v § 1 upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. a § 37 až 39 zákona SNR č. 330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:

1. a)poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
2. b)lesný pôdny fond. Kto je oprávnenou osobou je zakotvené v ustanovení § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Z administratívneho spisu ako i z obsahu spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že v rozhodnom období prešli na čsl. štát predmetné nehnuteľnosti uvedené v kúpnych zmluvách zo dňa 26.11.1969 a zo dňa 10.04.1974 a taktiež, že došlo k prechodu nehnuteľností na čsl. štát na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia ONV Zvolen č. 819/330/1969 zo dňa 29.09.1969. Taktiež podľa právneho názoru odvolacieho súdu bolo rozhodujúcou skutočnosťou i v odvolacom konaní posúdiť, či na základe tvrdení navrhovateľky boli obe predmetné kúpne zmluvy absolútne neplatné a taktiež, či vyvlastňovacie konanie v zmysle rozhodnutia bývalého ONV Zvolen bolo nezákonné a že taktiež nemohlo dôjsť ani z časti k prechodu predmetných nehnuteľností potom na čsl. štát, keďže podľa tvrdení reštituentky spoluvlastníčka A. U., rod. M., v čase prevodu (kúpnej zmluvy), resp. v čase prechodu (vyvlastňovacie rozhodnutie ONV Zvolen) bola už zomrelá. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že navrhovateľke ako oprávnenej osobe nebolo možné priznať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vo vyššom rozsahu v 1/1, resp. priznať právo na náhradu vo vyššom rozsahu, taktiež v 1/1, a to z toho dôvodu, že správne prvostupňový súd poukázal na to, že predmetné kúpne zmluvy, resp. vyvlastňovacie rozhodnutie bývalého ONV Zvolen neboli absolútne neplatnými právnymi úkonmi, resp. absolútne neplatným rozhodnutím, a preto ani podľa názoru odvolacieho súdu 2 Sžo 214/2009 5 nie je možné stotožniť sa s názorom, na ktorý poukazuje reštituentka, pretože takýto právny názor nemá oporu jednak v príslušných ustanoveniach zákona č. 503/2003 Z.z. ako i v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom v čase prevodu predmetných nehnuteľností na čsl. štát (predmetné kúpne zmluvy), ako i v čase prechodu predmetných nehnuteľností na čsl. štát (vyvlastňovacie rozhodnutie bývalého ONV Zvolen zo dňa 29.09.1969). Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že pri prijímaní reštitučných zákonov bol si zákonodarca vedomý, že nie je možné odstrániť a napraviť všetky krivdy, ku ktorým došlo v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a preto námietky navrhovateľky, že rozhodnutie krajského súdu ako i rozhodnutie správneho orgánu je nezákonné, nemožno považovať za právne relevantné. Taktiež pre úplnosť veci odvolací súd pre poučenie navrhovateľky uvádza, že práve bol to správny orgán ako i krajský súd, keď zohľadnili maximálne príslušné krivdy z rozhodného obdobia v danom prípade. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že správne poukazuje krajský súd na tú skutočnosť, že ako jeden z reštitučných titulov nepozná reštitučný zákon č. 503/2003 Z.z. neplatnosť kúpnej zmluvy, a preto napr. nebránilo nič krajskému súdu zaujať i iný právny názor, a to striktnejší, pretože nič nebránilo právnym nástupcom po pôvodnej spoluvlastníčke A. U., rod. M., domáhať sa svojich práv v občianskoprávnom konaní, kde by boli namietali relatívnu neplatnosť príslušných právnych úkonov v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, a to v zákonom stanovenej lehote. Takýmto spôsobom právni nástupcovia po nebohej A. U., rod. M. zrejme nepostupovali, a preto pokiaľ krajský súd postupoval spôsobom, ktorý mu vytýka navrhovateľka, tak je potrebné rozhodne povedať, že zákon v neprospech navrhovateľky ako reštituentky porušený nebol a krajský súd ako i odporca svojim postupom podľa právneho názoru odvolacieho súdu maximálne zmiernili príslušné krivdy z rozhodného obdobia. Taktiež je potrebné dať za pravdu krajskému súdu pokiaľ poukazuje v dôvodoch svojho rozhodnutia na existenciu zákonných prekážok, pre ktoré nie je možné predmetné pozemkové nehnuteľnosti vydať, resp. priznať vlastnícke právo reštituentke. Z administratívneho spisu ako i ďalších listinných dôkazných prostriedkov vyplýva, že tieto zákonné prekážky skutočne existujú a preto postup správneho orgánu, keď rozhodol o priznaní náhrady, je potrebné považovať za súladný so zákonom. 2 Sžo 214/2009 6 Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súladný so zákonom potvrdil podľa § 219 ods. 1 a § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Navrhovateľka v odvolacom konaní úspech nemala, odporcovi ako i Slovenskému pozemkovému fondu trovy v odvolacom konaní nevznikli, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že tieto účastníkom odvolacieho konania nepriznal (§ 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 a § 250l ods. 2 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 24. februára 2010 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová