pokuta

Najvyšší súd 6Sžo/160/2008 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Jany Baricovej v právnej veci žalobcu: JUDr. J., advokát so sídlom X., zastúpený JUDr. L., advokátom, so sídlom D., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 206-2006/02837 zo dňa 20.10.2006, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.4.2008 č. k. 2S 467/2006-53, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.4.2008 č. k. 2S 467/2006-53 z m e ň u j e tak, že z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 206-2006/02837 zo dňa 20.10.2006 ako aj rozhodnutie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite spravodajskej jednotky Finančnej polície č. PPZ-76-8/BOK-FP-II- 2006-Vr zo dňa 29.6.2006 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 206-2006/02837 zo dňa 20.10.

1. Uvedeným rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové 6Sžo/160/2008 2 rozhodnutie vydané dňa 29.6.2006 pod č. PPZ-76-8/BOK-FP-II-2006-Vr o uložení pokuty vo výške 30 000 Sk za nevypracovanie programu vlastnej činnosti zameranej proti legalizácií príjmov v trestnej činnosti, čím bola porušená povinnosť v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 367/2000 Z. z. V odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonanej kontroly vyplýva, že povinná osoba (žalovaný) nemala vypracovaný program vlastnej činnosti, zameraný proti legalizácií, čím porušila povinnosti ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 367/2000 Z. z. Tým, že žalobca poskytuje právnu pomoc podľa osobitného predpisu a pripravuje pre klienta okrem iných činností aj úkony, súvisiace s nákupom a predajom nehnuteľností, vyplývajú mu povinnosti z ustanovenia zákona č. 367/2000 Z. z.. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa tak k upovedomeniu o začatí správneho konania, ako aj k rozhodnutiu, čo žalobca vo všetkých prípadoch aj využil, a preto jeho námietka, že sa nemohol k týmto veciam vyjadriť, je irelevantná. Čo sa týka výšky uloženej pokuty, prvostupňový správny orgán s ohľadom na závažnosť protiprávneho konania povinnej osoby, spočívajúcej najmä v dĺžke protiprávneho stavu (kontrolované obdobie od 1.1.2004 do 26.4.2006) uložil pokutu v spodnej úrovni zákonom stanoveného rozpätia, tak, aby nemala likvidačný charakter. S týmto sa stotožnil aj nadriadený správny orgán, aj konajúci súd. Uložená pokuta má sankčný charakter, má pôsobiť do budúcnosti preventívne, čo v tomto konaní bolo naplnené. Kompetentným orgánom na uloženie pokuty je spravodajská jednotka Finančnej polície Prezídia Policajného zboru, ktorý aj rozhodnutie vydal, a toto rozhodnutie potvrdil nadriadený správny orgán, a to minister vnútra SR. To, že uvedené rozhodnutie nebolo podpísané ministrom, ale kompetentnou osobou, tvorenou zastupovaním ministra v čase jeho neprítomnosti neznamená, že rozhodnutie nespĺňa náležitosti vymedzené ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutočný stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Krajský súd mal za to, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie. Namietal, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nie je vecne správne. Poukázal na to, že namietané rozhodnutie nie je odôvodnené ústavne komfortným spôsobom, pričom z jeho obsahu vyplýva, že pri jeho vydaní nebol dôsledne uplatnený postup vymedzený v ustanovení § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s námietkami, ktoré boli 6Sžo/160/2008 3 uplatnené voči napádanému správnemu rozhodnutiu. Uviedol, že rozhodnutie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite spravodajskej jednotky Finančnej polície č. PPZ-76-8/BOK-FP-II-2006-Vr zo dňa 29.6.2006 nie je zákonným rozhodnutím, pretože nespĺňa predpísané náležitosti a nebol vydaný na základe skutočného stavu veci. Jedná sa o rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné, neodôvodnené a nulitné. Nebolo možné na základe podaného rozkazu ho zrušiť. Že je toto rozhodnutie nulitné nasvedčuje aj samotné zistenie, že výrok tohto rozhodnutia nespĺňa požiadavky určitosti, nezameniteľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Neuvádza sa, akým konaním malo dôjsť k porušeniu daných povinností ani to, ktoré konkrétne povinnosti mali byť porušené. Ďalej výrok rozhodnutia nekorešponduje s odôvodnením, v ktorom sa konštatuje len to, že žalobca nemá vypracovaný program vlastnej činnosti proti legalizácií. Záver o nepreskúmateľnosti výroku o uložení sankcií podporuje tiež zistenie, že výrok o uložení sankcie vyslovený v správnom rozhodnutí, nie je ničím odôvodnený a prosté konštatovanie, že pri ukladaní sankcie bolo prihliadnuté na závažnosť protiprávneho konania, vyznieva nepresvedčivo a nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia o uložení sankcií. Správny orgán nezaujal stanovisko k tomu, či posudzovaním konaním malo dôjsť k vzniku škody, ak áno, k akej škode a ak táto vznikla už vôbec nie k tomu, aké ďalšie okolnosti mali v prípade rozhodovania o výške uloženej sankcie zohľadnené. Porušenie zákona vidí žalobca v tom, že zo strany správneho orgánu nebolo vykonané dokazovanie predpísaným spôsobom, pričom predovšetkým nedošlo k nariadeniu ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Žalobcovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a tieto mu neboli nikdy v ucelenej podobe predložené k nahliadnutiu. Správny orgán prvého stupňa neakceptoval návrh žalobcu na vykonanie dôkazu, a to výsluch svedka JUDr. J. Tento návrh bol zo strany žalobcu riadne odôvodnený, smeroval k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a správny orgán nebol oprávnený ho nevykonať, aj s ohľadom k povinnostiam uloženým mu v § 3 ods. 1, 2, 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2, a § 46 Správneho poriadku. O neochote správneho orgánu zistiť skutkový stav veci a prijať zákonu zodpovedajúce rozhodnutie svedčí aj tá skutočnosť, že tento nereagoval na to, že žalobca preukázal, že má vypracovaný program, ktorý bol správnemu orgánu doručený ešte pred začatím správneho konania a v lehote do 24 hodín po neohlásenej návšteve kontrolnej skupiny u žalobcu. Podľa záveru správneho orgánu je žalobca povinnou osobou v zmysle § 3 písm. g/ bod 1 zákona č. 367/2000 Z. z. Podľa tohto ustanovenia je povinnou osobou ten, kto poskytuje právnu pomoc podľa osobitného predpisu, ak pripraví alebo vykonáva pre klienta úkony, súvisiace s nákupom a predajom nehnuteľností alebo obchodný podiel v obchodnej spoločnosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nie každá osoba poskytujúca právnu pomoc je povinnou osobou, ale len tá, ktorá v rámci svojej činnosti pripravuje alebo vykonáva pre klienta úkony, súvisiace s nákupom a predajom nehnuteľností. Ide teda len o úkony, týkajúce sa toho 6Sžo/160/2008 4 istého klienta, ktorý súčasne nakupuje a predáva nehnuteľnosti. Žalobca nie je realitnou kanceláriou, ale advokátom, ktorý nepripravoval úkony, ale len spísal už uzavreté a dohodnuté zmluvy. Žalobca poukázal na to, že Ministerstvo vnútra SR nebolo oprávnené rozhodovať ako prvostupňový orgán v danej veci, ale pokutu za správny delikt mohla podľa § 13 ods. 1 zákona uložiť Finančná polícia. Žalobca poukázal na druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu a na to, že nie je zrejmé, kým toto rozhodnutie bolo podpísané. Kompetencia rozhodnúť o podanom rozklade bola daná na strane ministra vnútra, ale z uvedeného rozhodnutia nie je zrejmé, kto ho podpísal. Ak v danej veci bol príslušný na rozhodnutie minister vnútra, nebolo možné jeho podpis na rozhodnutí nahradiť podpisom inej osoby, nakoľko má ísť o jeho rozhodnutie. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja ods. 3 OSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a e/ ods. 3 OSP zruší rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 206-2006/02837 zo dňa 20.10.2006 ako aj rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite spravodajskej jednotky Finančnej polície č. PPZ- 76-8/BOK-FP-II-2006-Vr zo dňa 29.6.2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c vety prvej OSP), odvolanie prejednal na odvolacom pojednávaní (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa § 250j ods. 3 veta prvá OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je 6Sžo/160/2008 5 nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodov, že spisy neboli predložené. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, že u žalobcu išlo v prejednávanej veci o poskytovanie právnej pomoci podľa osobitného predpisu, kde je povinná osoba zaradená podľa § 3 písm. g/ bod 1 zákona č. 367/2000 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 367/2000 Z. z.“). Z vykonanej kontroly aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca ako povinná osoba nemal vypracovaný program vlastnej činnosti, zameranej proti legalizácií, čím porušil povinnosti ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 367/2000 Z. z.; čo bolo dôvodom uloženia sankcie. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správne delikte musí spočívať v špecifikácií deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobností je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pričom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práva a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená, aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Z vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času 6Sžo/160/2008 6 a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku). V § 3 ods. 1 až 5 Správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. V odseku 1 je zakotvená zásada zákonnosti, ktorá vyjadruje požiadavku, aby správne orgány v konaní a pri vydaní rozhodnutia zachovali procesné predpisy - predpisy hmotnoprávne, ktoré sa vzťahujú na prejednávanú vec. Odvolací súd po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že správne orgány, ktoré vo veci konali a rozhodovali, postupovali v rozpore s citovanými ustanoveniami Správneho poriadku. Rozhodnutia správnych orgánov neobsahujú v skutkovej vete výroku rozhodnutia identifikovateľné skutkové vymedzenie správneho deliktu s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania. Podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočnou špecifikáciou skutkovej podstaty sa rozhodnutie správnych orgánov stalo nepreskúmateľným, pričom nedostatočnú špecifikáciu treba v danom prípade považovať za podstatnú vadu konania. Pochybil preto prvostupňový súd pokiaľ žalobu zamietol. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správnemu orgánu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie v naznačenom smere. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1, § 250k ods. 1 veta druhá OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný náhradu trov odvolacieho konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom období nemal vypracovaný program vlastnej činnosti zameraný proti legalizácií, čím z jeho strany došlo k porušeniu zákona č. 367/2000 Z. z. (§ 6 ods. 1 písm. a/). V spore neúspešnému žalovanému trovy v konaní nevznikli. 6Sžo/160/2008 7 P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
2. mája 2009 JUDr. Jozef Hargaš, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth