Najvyšší súd 5Sžo/71/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu Ing. M. Š., bytom M., zastúpeným JUDr. V. K., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa
(91)1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť 5Sţo/71/2010 6 uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe ţaloby zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho organu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát č. p. KRP-91/DI-BCP-2008 zo dňa 27. októbra 2008 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, Okresný dopravný inšpektorát Bratislava I, č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa 09. septembra 2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je priestupkový spis zistil, ţe ţalobca ako vodič dňa 16. júna 2008 v čase o 01:20 hod. mal viesť osobné motorové vozidlo v Bratislave po Nábreţí gen. L. Svobodu od PKO smerom k mostu Lafranconi. Pri zástavke MHD Lafranconi bolo vozidlo zastavené hliadkou polície, kde pri následnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru bolo zistené, ţe vodič vozidla bol pod vplyvom alkoholu, a tým porušil ako účastník cestnej premávky ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, za čo bol rozhodnutím zo dňa 09. septembra 2008 č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V- 2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Lermontovova 1, uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008, a podľa ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2008 tohto ustanovenia mu bola uloţená sankcia – pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu na dobu 15 mesiacov. Skutočnosti ako došlo k priestupku, sú popísané v správe o výsledku objasňovania priestupku, ku ktorej sa ţalobca odmietol vyjadriť a tieţ ju podpísať, z úradného záznamu Obvodného oddelenia PZ Staré mesto – západ, Bratislava I. zo dňa 16. júna 2008 a zo zápisnice z ústneho prejednania priestupku zo dňa 09. septembra 2008. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal ţalobca odvolanie, ktoré ţalovaný zamietol a rozhodnutie potvrdil. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či ţalobca spáchal priestupok, ako bolo zistené prvostupňovým správnym orgánom, a či bol ţalovaný povinný doplniť dokazovanie a vypočutie ďalších členov posádky osobného motorového vozidla Audi A4 EČ X. 5Sţo/71/2010 7 Zákon č. 372/1990 Zb. v ustanovení § 2 ods. 1 definuje priestupok tak, ţe: priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3 citovaného zákona). V danom prípade ţalobca bol uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého priestupku sa dopustí ten, kto vedie vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholického nápoja alebo užitím inej návykovej látky. Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy správneho poriadku. To znamená, ţe povinnosťou správneho orgánu pri rozhodovaní v konaní o priestupkoch je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby správny orgán zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tieţ vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, ţe musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. 5Sţo/71/2010 8 Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku). Taktieţ výrok rozhodnutia musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a/, b/, objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či:
- a)sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,
- b)tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu. Podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemoţno donucovať (§ 73 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.). Krajský súd dospel k záveru, ţe obidva správne orgány pri rozhodovaní nepostupovali podľa ustanovení § 32 a 47 ods. 3 správneho poriadku a tieţ porušili zásadu in dubio pro reo zákona č. 372/1990 Zb.. Podľa krajského súdu sa oba orgány pridrţiavali iba výpovedí policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Najvyšší súd po dôkladnom preštudovaní súdneho a administratívneho spisu sa so závermi krajského súdu nestotoţnil majúc za to, ţe správne orgány v preskúmavanej veci postupovali podľa zhora uvedených zákonných ustanovení a zásad.. Je potrebné poznamenať, ţe súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci posudzuje otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zistením skutkového stavu správny orgán určil subjekt, ktorý za priestupok zodpovedá a následne určil rozsah zodpovednosti premietnutý do výšky uloţenej pokuty. Ţalovaný mal pri rozhodovaní dostatočne preukázané, ţe to bol ţalobca, ktorý sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb., za čo mu bola uloţená pokuta. Nemoţno súhlasiť s tvrdením krajského súdu a ţalobcu o tendenčnosti a jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho orgánu ani jeho tvrdením, 5Sţo/71/2010 9 ţe nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci, lebo správny orgán nevykonal navrhovaný dôkaz a vypočutie ďalších členov posádky sediacich s ním v motorovom vozidle. Taktieţ nemoţno súhlasiť, ţe bola porušená zásada in dubio pro reo, pretoţe ţalobca tvrdil, ţe neviedol motorové vozidlo a svedok K. tvrdí, ţe motorové vozidlo viedol. Podľa najvyššieho súdu sa krajský súd v dostatočnej miere nevenoval obsahu administratívneho spisu, keď skonštatoval, ţe príslušné orgány sa pridrţiavali iba výpovede policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Vedenie vozidla p. Ing. Š. potvrdila vo svojom úradnom zázname hliadka PZ, ktorá vykonávala jeho kontrolu a je súčasťou administratívneho spisu. Podľa názoru najvyššieho súd nemoţno mať pochybnosti o hodnovernosti úradného záznamu členov hliadky PZ o priebehu priestupku, tak ako to vyplýva z administratívneho spisu ţalovaného. Súčasťou administratívneho spisu je aj výstup alkotestu p. Ing. M. Š., ktorý je v rámci konštantnej judikatúry najvyššieho súdu povaţovaný ako hodnoverný dôkaz. V administratívnom spise je priloţené aj potvrdenie o zadrţaní vodičského oprávnenia Ing. M. Š.. V rámci dokazovania prvostupňový správny orgán, tieţ vykonal dôkazný prostriedok rekogníciu. Na základe rekognície obidvaja príslušníci hliadky PZ jednoznačne opoznali Ing. M. Š., ako vodiča motorového vozidla Audi A4, EČ K.. Podľa zákona č. 301/2005 Z. z. trestného poriadku, v ustanovení § 126 rekogníciou (opätovné spoznanie) rozumieme dôkazný prostriedok, ktorý sa vykonáva vtedy, ak je pre trestné konanie dôleţité, aby podozrivý obvinený, poškodený alebo svedok znovu spoznali osobu alebo vec. Rekogníciu moţno vykonať aj podľa fotografií, prípadne s pouţitím technických prostriedkov. K rekognícii treba vţdy pribrať nezúčastnenú osobu. Ustanovenie § 32 správneho poriadku ukladajúce v prevej vete ods.1 správnemu orgánu povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, mu zároveň dáva aj moţnosť vykonať aj dôkazy účastníkmi nenavrhované (§ 32 ods. 1veta druhá správneho poriadku) – t. j. i rekogníciu (§ 34 ods. 1 správneho poriadku) ako aj rozhodnúť o tom, ţe určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 ods. 2 veta druhá správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní, ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch 5Sţo/71/2010 10 zaloţené, a tieţ zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta správneho poriadku). K hodnoteniu dôkazov v zmysle tejto zásady môţe pristúpiť správny orgán len po tom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Ich hodnotením dochádza správny orgán k záveru, ktoré skutočnosti na základe dôkazov pre rozhodnutie významnejších a zákonných moţno povaţovať za pravdivé, a ktoré pravdivé nie sú. Je nevyhnutné, aby na základe vykonaných dôkazov a dôkazov navrhnutých účastníkom konania náleţite zistil všetky skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie, pretoţe len vtedy môţe byť vydané rozhodnutie, ktoré je nielen v súlade so zákonom, ale aj spravodlivé. K námietke ţalobcu, ţe v rámci dokazovania pred správnymi orgánmi nedošlo k vypočutiu ostatných členov posádky, s ktorou námietku sa stotoţnil krajský súd, najvyšší súd mal z administratívneho spisu preukázané, ţe spolujazdec P. odcestoval do USA a spolujazdec S. do Írska. Najvyšší súd má za to, ţe obrana ţalobcu, zaloţená na jeho tvrdení, ţe v inkriminovanom čase osobné motorové vozidlo zn. Audi A4, EČ X. neriadil, bola v prospech ţalobcu potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov, spolujazdcov Z. K. a M. B., ktorí obaja sú v priateľskom vzťahu so ţalobcom. Avšak z výpovedi týchto dvoch svedkov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, je nesporne preukázané, ţe vo svojich tvrdeniach v dôleţitých otázkach, ako si presadol p. K. z miesta vodiča na miesto spolujazdca, a ako vystúpil ţalobca von z auta, sa rozchádzajú. Takto potom vychádzajúc z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi a z ich skutkových zistení podľa názoru najvyššieho súdu z rozdielov týchto výpovedí vyplýva, ţe svedectvá oboch svedkov nemoţno povaţovať za vierohodné, ale skôr za účelové. Tým ţiadané doplnenie dokazovania v štádiu podania tohto návrhu by nesplnilo svoj účel aj vzhľadom na zásadu účelnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania. Ako moţno vidieť z obsahu administratívneho spisu, ţalobca od začiatku fabuloval a zavádzal príslušníkov hliadky PZ, avšak títo od začiatku trvajú na svojom zistení, ktoré nebolo počas celého konania hodnoverne spochybnené a výsluch svedkov P. a S. sa pre náleţité zistenie skutočného stavu veci a objasnenie priestupku nejaví byť nevyhnutný. Najvyšší súd okrem toho z administratívneho spisu zistil, ţe svedok K. netvrdil na mieste, ţe viedol motorové vozidlo, ale aţ dodatočne pri výsluchu, pričom predtým spolu hovoril so ţalobcom, čo svedok K. potvrdil aj vo svojej výpovedi a spolu boli u notára spísať čestné prehlásenie. Taktieţ telefonicky privolal svojho spolubývajúceho pána K., ktorý nepoţil alkoholické nápoje, aby tvrdil, ţe on viedol motorové vozidlo a chceli, aby tento zobral na seba celý priestupok. K skutočnosti, ţe všetci členovia posádky motorového 5Sţo/71/2010 11 vozidla mali preukázané po vykonaní dychovej skúške, ţe uţili alkoholické nápoje, najvyšší súd uvádza, ţe členovia hliadky postupovali správne, keď vyzvali ostatných členov motorového vozidla k vykonaniu dychovej skúšky, aby nedošlo k mareniu vyšetrovania priestupkového konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc aj z tejto skutočnosti, nemoţno mať pochybnosti o dôveryhodnosti záznamu policajnej hliadky, ako aj logickej úvahy, ţe by bol označený za vodiča niekto iný ako ţalobca. K uloţenej sankcii najvyšší súd zastáva názor, ţe prvostupňový správny orgán pri ukladaní sankcií a určení ich druhov a výšky postupoval v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008. Za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, zo spáchania ktorých je ţalobca vinným (§ 22 ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 - vedenie vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil poţitím alkoholického nápoja), bolo moţné podľa ustanovenia § 22 ods. 2 tohto zákona v znení účinnom do 31.12.2008 (s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.) uloţiť sankciu - pokutu do výšky 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti do dvoch rokov. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia o priestupku, prvostupňový správny orgán okrem iných skutočností, prihliadal na závaţnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia a na osobu páchateľa. Správny orgán prihliadol najmä na okolnosti a počínanie účastníka konania. Nerešpektovanie pokynu, výzvy, príkazu alebo poţiadavky policajta súvisiace s výkonom jeho oprávnení, je moţné kvalifikovať ako závaţné porušenie základných pravidiel cestnej premávky. Ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali s obranou ţalobcu zaloţenou na tvrdeniach svedkov Z. K. a M. B., ţe nebol vodičom kontrolovaného osobného vozidla, povaţujúc tieto za účelové a smerujúce len k zbaveniu sa jeho zodpovednosti za protiprávne konanie. Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj ţalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náleţité a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, ţe ţalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náleţitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, vznesenými v jeho odvolaní. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu včítane pripojeného administratívneho spisu posudzujúc zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie 5Sţo/71/2010 12 administratívnej sankcie, podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány práva ţalobcu pri ukladaní sankcie neporušili a správne aplikovali aj zásadu č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č.