ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré „podľa vyjadrenia žalobkyne“ slúžilo ako kočikáreň. Dospel k záveru, že hoci na liste vlastníctva č. X. je ako vlastník tohto priestoru zapísané mesto K., došlo
1 písm. b/ zákona č. 182/1993 Z.z. spolu s prevodom vlastníctva bytov aj k prevodu spoluvlastníckeho podielu k spoločným častiam a spoločným zariadeniam v bytovom dome na nových vlastníkov bytov. Dodal, že ak by aj v danom prípade išlo o nebytový priestor, rovnako by tento prešiel podľa ustanovenia § 16 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov. Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy žalovaný „nemal vôbec hmotnoprávnu legitimáciu k tomuto 5 Cdo 76/2009 3 priestoru“ a nemohol ho dať ani do nájmu. Nájomnú zmluvu z
2 písm. c/ 5 Cdo 76/2009 4 O.s.p. Podľa žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nesprávny, a to z dôvodu, že jeho odôvodnenie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto iná vada spočíva podľa žalobkyne v tom, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá náležitosti podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Mala tiež za to, že keďže odvolací súd si nezabezpečil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov
Poukázala aj na právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho uznesení, ktorým zrušil prvší rozsudok súdu prvého stupňa. Uviedla, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci účel využitia sporného priestoru podľa pôvodného projektu domu. Závery odvolacieho súdu, ktoré údajne mali vyplynúť z doplneného dokazovania, sú nepreskúmateľné. Podľa žalobkyne žalovaný nijak neosvedčil, že by Mesto K. bolo vlastníkom sporného priestoru v čase uzavretia nájomnej zmluvy. K tomu, aby určitý priestor v bytovom dome mohol byť považovaný za nebytový priestor, musí byť rozhodnutím stavebného úradu určený na iný účel ako na bývanie, ktoré rozhodnutie ale nikdy nebolo vydané. Poukázala tiež na titul nadobudnutia spomínaného nebytového priestoru zo strany mesta K.. Žalovaný navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu „potvrdiť“. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno v tejto časti napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.
2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v§ 237 O.s.p., a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu. 5 Cdo 76/2009 5 Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Žalobkyňa vady konania
v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Žalobkyňa ako dovolací dôvod
2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uvádza to, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, pretože nie je dostatočne odôvodnené. Dovolací súd sa s týmto jej názorom nestotožňuje. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré (primerane) platí aj pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať aj výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku i odvolací súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup musí 5 Cdo 76/2009 6 byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku a jeho odôvodnenie musí byť súčasťou kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Rozsudok odvolacieho súdu týmto požiadavkám vyhovuje. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval za preukázané (tvrdenia žalovaného o tom, že sporný priestor je nebytovým priestorom, pričom poukázal na ním predložené a pred odvolacím súdom aj vykonané dôkazy – list vlastníctva č. X.). Jeho myšlienkový postup je dostatočne odôvodnený skutočnosťami zistenými vykonaným dokazovaním (dôkazmi, ktoré mohol vykonať a vykonal, a na druhej strane do úvahy prichádzajúcimi dôkazmi, ktoré by možno osvedčili tvrdenia žalobkyne, ale ich nemohol vykonať, pretože neboli predložené). Jeho skutkové závery vyúsťujú do právne aplikačnej úvahy súdu o tom, že týmto dôkazom bolo osvedčené vlastnícke právo Mesta K., vychádzajúc z toho, že údaje v katastri nehnuteľnosti zakladajú vyvrátiteľnú domnienku osvedčujúcu pravdivosť zápisov, ktoré je možné vyvrátiť inými skutočnosťami. Jeho právne závery, ktoré prijal, sú postačujúco odôvodnené (k prechodu vlastníckeho práva
8 zákona č. 182/1993 Z.z. na vlastníkov bytov nemohlo dôjsť, keďže nebolo preukázané, že sporný priestor patrí do spoločných častí a zariadení domu, ba práve naopak, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že ide o nebytový priestor, na ktorý sa citované ustanovenie nevzťahuje). Odvolací súd dospel k uvedeným záverom na základe pred ním vykonaného dokazovania. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa sa v dovolaní nenáležite odvoláva na právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho uznesení, ktorým zrušil prvší rozsudok súdu prvého stupňa. Naostatok tu možno pripomenúť, že Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť odvolacieho súdu s právnym názorom, ktorý predtým vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu stane predmetom opravného konania (R 68/1971, str. 237). Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalobkyňa v dovolaní uplatňuje (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), vrátane jeho obsahového vymedzenia. 5 Cdo 76/2009 7 Nesprávne právne posúdenie veci spočíva podľa žalobkyne v tom, že odvolací súd nesprávne kvalifikoval predmetný priestor ako nebytový priestor. Dovolací sú považuje za potrebné na tomto mieste stručne (opätovne) pripomenúť, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( § 120 ods. 1 O.s.p.). Z toho vyplýva, že súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu, ktorý zodpovedá a/ dokázaným tvrdeniam účastníkov konania, b/ skutočnostiam, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné a súd o ich pravdivosti nemá dôvodné pochybnosti, c/ skutočnostiam, ktoré nie je nutné dokazovať (§ 121 O.s.p.) a skutočnostiam vyplývajúcim z právnych alebo skutkových domnienok a d/ právnym fikciám. Ak žalobca chce byť v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáže bez pochybností svoje tvrdenia. Ak však protistrana predloží dôkaz, ktorým úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenia protistrany, nemôže súd považovať takého tvrdenie za preukázané. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, a to či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno môže súd prijať iba vtedy, ak zhodnotenie vykonaných dôkazov neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdení účastníka, ani o tom, že by bolo nepravdivé.
c/ zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), kataster obsahuje údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností (ďalej len "vlastník") a o iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam (ďalej len "oprávnená osoba"), ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto 5 Cdo 76/2009 8 trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam.
1 katastrálneho zákona údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. (č.l. 70-73 spisu súdu prvého stupňa) výlučným vlastníkom nebytového priestoru v suteréne obytného domu súp. č. X. stojaceho na pozemku parc. č. X. je Mesto K.. Ak žalobkyňa v konaní tvrdila, že predmetný priestor nie je, resp. nebol v čase uzavretia nájomnej zmluvy nebytovým priestorom, ale spoločným zariadením domu, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, čo sa však jej nepodarilo. Opodstatnenosť tvrdenia žalobkyne nebolo preukázané ani dokazovaním vykonaním odvolacím súdom podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. Podľa § 5 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z., ak nedôjde k prevodu vlastníctva všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, je pôvodný vlastník domu vlastníkom ostatných bytov a nebytových priestorov v dome, spoluvlastníkom spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku a má práva a povinnosti vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome. Z vyššie uvedeného listu vlastníctva tiež vyplýva, že vlastníkom bytu č. X. v predmetnom bytovom dome je Mesto K., ktoré je tak (výlučným) vlastníkom nebytových priestorov v dome; podielovým spoluvlastníkom je len spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku. Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). 5 Cdo 76/2009 9 Dovolací súd ale žalovanému nepriznal náhradu trov, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. februára 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.