Obsah (8)

§ 2§ 420§ 421§ 431§ 432§ 43§ 447§§ 53

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/205/2016 Identifikačné číslo spisu: 1414210001 Dátum vydania rozhodnutia: 22. novembra 2017 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 2ods.

1 C. m. p. na konania

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.8.

§ 420písm.

f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (tu rozumej aj účastníkovi konania

C. m. p. - pozn. najvyššieho súdu), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 421ods.

1 písm. b/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.10.

§ 431ods.

1 C. s. p. možno dovolanie prípustné

§ 420

odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.11.

§ 432ods.

1 C. s. p. možno dovolanie prípustné

§ 421

odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

odseku 2 tohto ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

1. V prípade konania, ktoré možno začať aj bez návrhu (ktorým konaním je aj konanie o zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti) dovolací súd nie je v zmysle § 74 C. m. p. viazaný rozsahom dovolania. Aj napriek tomu je však v zmysle § 440 C. s. p. (uplatneného prostredníctvom § 2 C. m. p.) viazaný dovolacími dôvodmi. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 C. s. p.).
2. V danom prípade dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a (zároveň) aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
3. Veľký senát najvyššieho súdu, ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá C. s. p.) vo svojom uznesení z
4. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 dospel k záveru formulovanému (o. i.) nasledovne: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti

oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.“.

1. Najvyšší súd v súlade so závermi pod
2. zhora posudzoval prípustnosť dovolania navrhovateľky iba z hľadiska výskytu ňou tvrdenej procesnej vady.
3. Základným (a spoločným) znakom rozhodnutí odvolacích súdov, proti ktorým je dovolanie prípustné

§ 420C. s.

p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prejednávanej veci bola dovolaciemu súdu predložená vec s dovolaním proti rozsudku, teda rozhodnutiu vo veci samej.

1. K právu na spravodlivý súdny proces, ktorého upretie bolo dovolateľkou namietané, je na úvod potrebné uviesť, že je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre účastníka (v spore stranu sporu) nevyplýva jeho právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 či II. ÚS 251/03).
2. Najvyšší súd sa vzhľadom na špecifický argument dovolateľky, týkajúci sa nespravodlivosti procesu, zaoberal osobitne dôvodnosťou námietky neúčasti ostatných účastníkov konania (okrem maloletej a jej opatrovníka) na výsluchu maloletej počas pojednávania.19.

§ 43zákona č.

36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení neskorších zmien a doplnení) má maloleté dieťa právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.20. V čase posudzovania vykonaného dokazovania odvolacím súdom bola platnou úprava procesného práva, tvoriaca súčasť § 100 ods. 3 O. s. p. (od 1. júla 2016 takmer totožne premietnutého do ustanovenia § 38 C. m. p.),

ktorého ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

1. Výsluch maloletého dieťaťa v čase uskutočnenia výsluchu na pojednávaní súdom prvej inštancie dňa
2. novembra 2014 (pojednávaní bezprostredne predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku zamietajúceho návrh navrhovateľky - pozn. najvyššieho súdu) bol vykonaný v súlade s právnymi predpismi. K výsluchu maloletého dieťaťa sa najvyšší súd vyjadroval už aj vo svojich skorších rozhodnutiach (tu por. napr. uznesenie z
3. augusta 2017 sp. zn. 5 Cdo 47/2017), v ktorých zdôrazňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu. Niet pritom pochýb, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach (konaniach), ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni rozumovej vyspelosti dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (tu por. tiež uznesenie najvyššieho súdu z
4. júna 2016 sp. zn. 5 Cdo 492/ 2015). Najvyšší súd tu upozorňuje, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko z
5. mája 2006 č. 18249/02, body 57 - 59). Súčasne môže nastať aj situácia, kedy súd po starostlivom zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné vypočutie dieťaťa nie je vhodné a nepôjde pritom o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Sahin c/a Nemecko z
6. júla 2003 č. 30943/96, § 74 - 77), tu ale o taký prípad nešlo.
7. Obdobne k požiadavke účasti maloletého dieťaťa s rozumovou vyspelosťou pristupoval najvyšší súd už aj v uznesení z
8. júna 2008 sp. zn. 4 Cdo 136/2008, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 34/
9. Toto rozhodnutie objasnilo pôvod ustanovenia § 100 ods. 3 O. s. p., doplneného do O. s. p. zákonom č. 353/2003 Z. z. s účinnosťou od
10. septembra 2003 (v tejto súv. por. čl. I bod 42 a čl. III novelizujúceho zákona), vyvolané súdno-aplikačnou praxou, ktorá vyžadovala, aby v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, predovšetkým v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o maloleté deti, bolo vypočuté i maloleté dieťa. Išlo tak o zavedenie základného procesného rámca na tento úkon, ktorý je v súlade s článkami 3 a 12 Dohovoru o právach dieťaťa (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 104/1991 Zb.). Z doplneného ustanovenia je možné vyvodiť, že ak má súd zákonnú možnosť pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa jeho výsluchom v konaní vylúčiť rodičov, prípadne iné osoby zodpovedné za výchovu maloletého dieťaťa z takéhoto úkonu, vzťahuje sa možnosť vylúčenia z tohto úkonu aj na zástupcov rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa bez ohľadu na to, že v ustanovení § 100 ods. 3 O. s. p. tieto osoby uvedené nie sú. Splnomocnený zástupca rodiča maloletého dieťaťa v súdnom konaní nemá postavenie účastníka konania, ale len osoby zúčastnenej na konaní a (i za použitia logického právneho argumentu „a maiore ad mnius“ - čiže od väčšieho k menšiemu) mu nemožno v konaní priznať viac práv, ako samotnému účastníkovi. Preto nie je odňatím možnosti účastníka konať pred súdom, ak súd zisťuje názor maloletého dieťaťa jeho výsluchom bez prítomnosti rodičov aj bez prítomnosti ich zástupcov. Preto na túto námietku nebolo možné prihliadnuť, a teda prípustnosť dovolania založeného na tvrdení o výskyte vady

§ 420písm.

f/ C. s. p. prostredníctvom nej vyvodiť nešlo.23. So zreteľom k uvedenému dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

§ 420C. s.

p. nie je prípustné. Preto, súc viazaný dôvodmi dovolania, takéto podanie odmietol

§ 447písm.

c/ C. s. p. bez toho, aby mal možnosť skúmať vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho súdu.24. O trovách dovolacieho konania potom rozhodnuté bolo

pravidla uvedeného v ustanovení § 52 C. m. p., keď tu nešlo o prípad žiadnej z výnimiek

§§ 53- 55 rovnakého zákona.25.

Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.