Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/185/2017 Identifikačné číslo spisu: 6409203310 Dátum vydania rozhodnutia: 8. januára 2018 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 14.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 16. Najvyšší súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 (

napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).16.1. Do uvedeného dňa bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon výslovne pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.).16.

1. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p.16.
2. Žalobcovia dovolaním napadli taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo dovolanie prípustné podľa ustanovení § 238 ods. 1 a 3 O.s.p.
3. V danom prípade by preto dovolanie žalobcov vyvolalo nimi sledovaný procesný účinok iba vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. alebo ak by napadnutý rozsudok vykazoval znaky relevantné podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
4. Dovolatelia nenamietali existenciu procesných vád konania uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 18.
5. Žalobcovia tvrdia, že im v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a že ich dovolanie je prípustné podľa tohto ustanovenia. Za právneho stavu do
6. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv -

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].18.2. Najvyšší súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii procesnej vady konania uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim bolo výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (

napríklad 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).18.

1. Žalobcovia namietajú, že im bola odňatá možnosť realizovať ich procesné oprávnenia tým, že im v priebehu konania nebola vytvorená náležitá procesná možnosť vyjadriť sa k dôvodom, so zreteľom na ktoré odstúpili od kúpnej zmluvy. Dovolací súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú. 18.
2. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. 18.
3. Procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. nemohla založiť žalobcami tvrdená okolnosť, že súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom závere o unesení alebo neunesení dôkazného bremena (porovnaj tiež 3 Cdo 294/2012).18.
4. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie už pred vydaním v poradí prvého rozsudku vykonal dokazovanie, ktoré opakovane doplnil pred vydaním v poradí druhého a tretieho rozsudku. Zo spisu v časti, ktorá zachytáva priebeh konania po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu, nevyplýva, že by súdy nevytvorili žalobcom procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, procesu dokazovania alebo k prejednávanému sporu. 18.
5. Tak, ako (správne) uviedol aj odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku, skutkovým základom, ktorý mal kľúčový význam pre daný spor, bola (žalobcami označená, bližšie vysvetľovaná a preukazovaná) skutočnosť, že od kúpnej zmluvy odstúpili podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že im nebola v celosti vyplatená kúpna cena za predaj sporných nehnuteľností. Na tom zotrvali žalobcovia počas celého konania. Zo spisu nevyplýva, že by súdy nevytvorili žalobcom dostatočný procesný priestor pre to, aby so zreteľom na hypotézu uvedenej právnej normy tvrdili a preukazovali skutočnosti smerujúce k procesnému výsledku pre nich priaznivému. Žalobcovia síce do spisu medzi ostatnými dokladmi založili tiež fotokópiu ich odstúpenia od kúpnej zmluvy (č.l. 36 spisu), v zmysle ktorého od zmluvy odstupujú jednak pre nezaplatenie kúpnej ceny, jednak z dôvodu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, avšak zo žaloby samotnej (č.l. 1 spisu), ale ani žiadnej zo zápisníc z pojednávaní uskutočnených na súde prvého stupňa po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu (č.l. 146, 183, 261, 270, 282, 292, 340 spisu), resp. zo žiadneho odvolania žalobcov (č.l. 195 a 361 spisu) nevyplýva, že by v konaní skutkovo tvrdili a dôkazmi preukazovali odstúpenie od kúpnej zmluvy aj z dôvodu uvedeného v § 49 Občianskeho zákonníka.18.
6. Dokonca aj v závere konania na súde prvej inštancie - pred vyhlásením v poradí tretieho rozsudku - právna zástupkyňa žalobcov v rozsiahlej „záverečnej reči“, ktorú osobne koncipovala za použitia diktafónu (

č.l. 341 spisu), sa neodklonila od pôvodnej procesnej argumentácie, podľa ktorej k odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo zo strany žalobcov len z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prípadne uzatvorenia zmluvy o spätnom prevode sporných nehnuteľností. Tieseň alebo nápadne nevýhodné podmienky právna zástupkyňa žalobcov ani tu vôbec nespomenula, netvrdila a nepreukazovala.18.

1. So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že žalobcovia neopodstatnene namietajú existenciu vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
2. Podľa presvedčenia žalobcov je ich dovolanie prípustné (aj) podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.19.
3. Predmetné ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania vtedy, keď dovolací súd už rozhodol v tejto veci, odvolací súd sa ale neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu a od tohto názoru sa bez opodstatnenia odchýlil. Formulácii „v tejto veci“, ktorú zákonodarca zvolil v ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p., zodpovedá výklad, v zmysle ktorého „touto vecou“ je práve prejednávaná vec (prípad). To znamená, že „touto vecou“ sa myslí konkrétne daný (aktuálne v dovolacom konaní preskúmavaný) prípad, spor alebo kauza, teda nie vo všeobecnom zmysle určitá právna problematika, záležitosť alebo otázka, ktorá bola riešená v inom konaní a pred inými súdmi. Aj keby najvyšší súd prípadne v niektorom inom konaní [odlišnom od konania v preskúmavanej veci (t.j. odlišnom od konania, v ktorom má posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.)], čo aj na skutkovo a právne obdobnom základe zaujal právne závery, nejde o právne závery vyslovené „v tejto veci“ tak, ako to má na mysli ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. (k tomu porovnaj napríklad 3 Cdo 221/2015).19.
4. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci; v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. je preň záväzný právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní. Odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom rozhodnutí tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady konania, z akého dôvodu je rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje). Zmyslom tejto záväznosti je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia dopustil znova rovnakých pochybení. Ak by právny záver najvyššieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí nebol v ďalšom konaní súdom nižšieho stupňa rešpektovaný, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p.19.
5. Vzhľadom na to, že najvyšší súd už v danej veci rozhodoval a vyslovil záväzný právny názor (

3 MCdo 18/2010), bolo potrebné osobitne vyriešiť otázku, či dovolanie žalobcov nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p.20. V danom prípade najvyšší súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 3 MCdo 18/2010 viedol súdy záväzne k tomu, aby sa znovu nedopustili procesnej vady konania zmätočnosti, čo v konkrétnom prípade znamenalo, aby žalobcom vytvorili procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle ustanovenia § 123 O.s.p. (k tomu

bod 21. tohto uznesenia najvyššieho súdu), resp. aby postupovali podľa § 118 ods. 2 O.s.p. (

bod 22. tohto uznesenia) a vydali rozhodnutie, ktoré už nebude nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale bude mať náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (

bod 23. tohto uznesenia). Pre úplnosť - najmä so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobcov - je potrebné uviesť, že najvyšší súd súdom v neskoršom konaní vytkol, že dostatočne nevysvetlili, z akého dôvodu dospeli k záveru, že v konaní o určenie vlastníctva sú viazané závermi súdov z konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Konštatoval nepreskúmateľnosť mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia, dôvody ktorého nevylučujú možnosť, že v neskoršom konaní mala byť (ale nebola) v súlade so zákonom riešená otázka odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktorá nemala byť (ale bola) riešená v skoršom konaní (k tomu

bod

1. tohto uznesenia najvyššieho súdu).
2. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého v danom prípade po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu nedošlo k procesnej vade konania uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (to znamená, že súdy sa v tomto smere nedopustili nerešpektovania záväzného právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu). Navyše, treba mať na zreteli, že základné právo na spravodlivé súdne konanie je právo „výsledkové“. Z toho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba nahliadať na proces ako celok (III. ÚS 33/04 <http://merit.slv.cz/III.US33/04>, IV. ÚS 163/05 <http://merit.slv.cz/IV.US163/05>, II. ÚS 307/06 <http://merit.slv.cz/II.US307/06>, II. ÚS 155/08 <http://merit.slv.cz/II.US155/08>). Určujúci z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku); kľúčový význam má jeho výsledok. Takémuto prístupu zodpovedá aj právny záver vyjadrený najvyšším súdom už v judikáte R 13/1993 (a prevzatý aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2013, 3 Cdo 209/2014, 3 Cdo 297/2015 a 3 Cdo 26/2017), v zmysle ktorého „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená, v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie“. V danom prípade žalobcovia bez akýchkoľvek pochýb túto možnosť mali (

bod

1. tohto uznesenia) a aj ju primerane využili jednak svojimi vyjadreniami na neskorších pojednávaniach, jednak podaním odvolaní. So zreteľom na to nie je dôvodná dovolacia argumentácia žalobcov o tom, že by sa súdy v tomto smere odklonili od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho zrušujúcom uznesení.
2. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení viedol súdy tiež k rešpektovaniu ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého má súd po začatí pojednávania oznámiť výsledky prípravy pojednávania a uviesť, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov sú (ne)sporné a ktoré navrhnuté dôkazy (ne)budú vykonané. V danom prípade sa po tomto zrušujúcom uznesení uskutočnilo na súde prvej inštancie viacero pojednávaní (a bolo vydaných viacero rozhodnutí), z priebehu a obsahu ktorých museli procesné strany vedieť, ktoré otázky súd považuje za sporné, k vyriešeniu ktorých otázok a na podklade ktorých dôkazov vedie dokazovanie. Podobne zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (

bod

1. tohto uznesenia najvyššieho súdu) získali vedomosť o tom, čo považuje za preukázané odvolací súd. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu založeného na týchto okolnostiach sa procesným postupom súdov, i keď nie doslovne zodpovedajúcim § 118 ods. 2 O.s.p., predsa len dosiahol účel sledovaný týmto ustanovením. So zreteľom na to zastáva najvyšší súd názor korešpondujúci so závermi ústavného súdu, v zmysle ktorých je potrebné vyvarovať sa prílišnému formalizmu pri výklade právnych noriem (IV. ÚS 1735/07). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup súdov (vo väzbe na § 118 ods. 2 O.s.p.) nezaložil prípustnosť dovolania žalobcov podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
2. Naostatok najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil záväzný právny názor, že mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Tento nedostatok už ale dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá.23.
3. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí náležite vysvetlil všetky podstatné dôvody svojho rozhodnutia. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku zreteľne vysvetlil, že skutkovým základom, z ktorého bolo potrebné vychádzať, bola žalobcami tvrdená skutočnosť, že im nebola vyplatená kúpna cena a preto od nej odstúpili. Primerané vysvetlenie podal aj z hľadiska dôvodu, pre ktorý nepovažoval za relevantnú argumentáciu žalobcov týkajúcu sa spätnej kúpy sporných nehnuteľností. Akcentoval, že predávajúci v úkone, pravosť podpisu na ktorom bola notársky overená, sami potvrdili prevzatie celej kúpnej ceny, preto (pokiaľ chceli byť v konaní úspešní) bolo na nich, aby preukázali opak. Odvolací súd vysvetlil aj podstatu procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť a preukazovať skutočnosti významné pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a dôsledky neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z dôvodov vyjadrených v napadnutom rozsudku odvolací súd konštatoval, že žalobcovia tieto bremená neuniesli, preto ich žaloba bola správne súdom prvej inštancie zamietnutá.23.
4. Dovolaním napadnutý rozsudok má náležitosti vyžadované v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa domáhali žalobcovia a ako sa vo veci vyjadril žalovaný. Odvolací súd tiež stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami riadil.23.
5. Z týchto dôvodov dospel k dovolací súd, že odvolací súd sa v konaní po vydaní zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu riadil jeho záväzným právnym názorom. Vzhľadom na to, že odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., je namieste záver, že prípustnosť dovolania žalobcov ani z tohto hľadiska nevyplýva z § 238 ods. 2 O.s.p.
6. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní uviedli, že záväzný právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v jeho zrušujúcom ustanovení zakladal aj povinnosť súdov skúmať, či k odstúpeniu od zmluvy žalobcami nedošlo tiež z dôvodu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, je potrebné poukázať na to, že zmienku o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach uzatvorenia zmluvy uviedol najvyšší súd v logickej a vecnej väzbe k inému konaniu (tzv. „skoršiemu“ konaniu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy) pripomenúc, že odstúpenie od zmluvy (či už z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny alebo z dôvodu uzavretia kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok) nezakladá neplatnosť právneho úkonu. Išlo o zmienku podanú vo všeobecnej rovine v kontexte vytýkanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním a s prihliadnutím na vtedajšiu úroveň (stupeň) obstarania rozhodujúcich skutkových okolností a tiež obsah právneho úkonu, ktorým žalobcovia prejavili vôľu odstúpiť od kúpnej zmluvy. Takúto zmienku nebolo možné bez ďalšieho považovať za akýsi direktívny príkaz preskúmať účinnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy dopadajúci na iné („neskoršie“) konanie. 24.
7. Z predmetného zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývala pre súdy povinnosť zaoberať sa v konaní o určenie vlastníctva sporných nehnuteľností otázkou odstúpenia od kúpnej zmluvy ako takou, ktorou sa súdy dovtedy v tomto „neskoršom“ konaní nezaoberali. Súdy túto povinnosť v ďalšom konaní nezanedbali. Na druhej strane však, i keď rešpektujúc záväzný právny názor najvyššieho súdu, mohli vychádzať len z toho, čo samotní žalobcovia - plniac svoju procesnú povinnosť tvrdenia - v konaní skutkovo uvádzali za účelom opísania rozhodujúcich skutkových okolností a vysvetlenia, z čoho vyvodzujú opodstatnenosť ich žaloby. Ako už bolo uvedené vyššie (

najmä bod 18.

1. tohto uznesenia dovolacieho súdu), zo žaloby samotnej, zo žiadnej zápisnice z pojednávaní uskutočnených na súde prvej inštancie po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu a ani zo žiadneho odvolania žalobcov nevyplýva ich skutková argumentácia týkajúca sa ich tiesne pri uzatváraní kúpnej zmluvy alebo nápadne nevýhodných podmienok jej uzatvorenia, teda skutkových okolností významných z hľadiska odstúpenia od kúpnej zmluvy v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka.24.
2. S prihliadnutím na uvedené dospel dovolací súd k záveru, podľa ktorého skutočnosť, že súdy sa v nadväznosti na to, ako žalobcovia sami v konaní opisovali rozhodujúce skutkové okolnosti, nezaoberali otázkou, či odstúpenie žalobcov od kúpnej zmluvy (ne)bolo podložené ich tiesňou v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a (nápadne nevýhodnými) podmienkami, za ktorých bola táto zmluva uzatvorená, nezakladá prípustnosť dovolania žalobcov v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
3. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní namietli, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) tým, že odvolací súd (podľa ich presvedčenia) nedostatočne zistil skutkový stav, dovolací súd uvádza, že do
4. júna 2016 za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nepovažovala rozhodovacia prax najvyššieho súdu nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj rozhodnutia 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.
5. Žalobcovia v dovolaní uviedli, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie ale do
6. júna 2016 nezakladalo prípustnosť dovolania (

R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

1. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov nevyvolalo v danom prípade procesný účinok, ktorý by po
2. júli 2016 umožňoval uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Najvyšší súd preto ich dovolanie (neprípustné podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho podania) odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
3. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.