2 písm.
2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) dňom 31.12.2006, najskôr však dňom doručenia rozhodnutia. Zároveň prvostupňový správny orgán rozhodol, ţe
2 písm. b) zákona sa predstavenému, ktorý bol odvolaný
1 písm. a) zákona poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu s tým, ţe
1 písm.
1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. To znamená, ţe z obsahu tohto ustanovenia nevyplýva, ţeby do pôsobnosti úradu patrilo aj rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, pretoţe zákon č. 5/2004 Z.z. rozlišuje medzi pracovným pomerom a obdobným pracovným vzťahom, pričom štátnozamestnanecký pomer povaţuje za obdobný pracovný vzťah. Taktieţ
platnej právnej úpravy štátnozamestnanecký pomer nekončí v ţiadnom prípade výpoveďou, pričom výpoveďou nedošlo k skončeniu ani štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou. Poukázal na § 1 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z.z., v zmysle ktorého na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa Zákonník práce vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon, pričom
1 zákonníka práce na právne vzťahy pri výkone štátnej sluţby sa vzťahuje tento zákon , len ak to ustanovuje osobitný predpis. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na ustanovenie § 149 zákona č. 312/2001 Z.z. a § 66 Zákonníka práce.
ţalovaného, ak by teda zákonodarca chcel, aby sa ustanovenie § 66 Zákonníka práce vzťahovalo aj na štátnozamestnanecký pomer, bol by to uviedol v § 149 zákona č. 312/2001 Z.z. alebo by priamo v § 13 ods. 1 písm.
ţalovaného právny názor krajského súdu,
ktorého sa aj na zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere vzťahuje § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. nemá oporu v platnej právnej úprave. So ţalobkyňou bol skončený štátnozamestnanecký pomer odvolaním
2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. a v zmysle tohto ustanovenia môţe sluţobný úrad skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním v prípade, ak odvolaného predstaveného nezaradí na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby , a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá také miesto alebo ak sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak.
ţalovaného sluţobný úrad môţe
2 písm. b) zákona skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním v prípade, ak odvolaného predstaveného nezaradí na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá takéto miesto, alebo ak sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak. Rozhodnutím z 30.12.2005 bola ţalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej sluţby za predstaveného v odbore štátnej sluţby 1.04 – legislatíva, na funkciu hlavný referent – vedúci oddelenia vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb Ministerstva obrany SR, platová trieda 4,
1 a § 30 ods. 1 zákona. Uvedené miesto predstaveného mal ţalovaný len jedno. Nariadením ministra obrany SR č. V-29/2006 zo dňa 06.12.2006 bolo celé oddelenie vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb MO SR s účinnosťou od 1. januára 2007 zrušené. Uţ len z tohto dôvodu nemohol ţalovaný zaradiť ţalobkyňu na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu. Ţalovaný v rozhodnom období nielenţe nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 v odbore legislatíva, ale nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 ani v ţiadnom inom odbore a nakoľko nedošlo so ţalobkyňou k inej dohode, tak všetky podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním
2 písm.
3 písm.
ţalovaného je vzhľadom na uvedené skutočnosti jeho rozhodnutie preskúmateľným a zrozumiteľným. Ţalobkyňa sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu ţalovaného vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedla, ţe výklad ţalovaného uvedený v odvolaní je účelový, a to z dôvodu, ţe zákon č. 5/2004 Z.z. v ustanovení § 4 ods. 1 jasne definuje pojem zamestnanca a takisto o zamestnancovi hovorí aj ustanovenie § 13 ods. 1 písm. e), bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. To znamená, ţe zákon č. 5/2004 Z.z. nerozlišuje, či sa má tento zákon vzťahovať na zamestnanca v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ale zákon č. 5/2004 Z.z. hovorí o právach a povinnostiach zamestnávateľa a tieţ o právach zamestnanca bez rozdielu, či pracovný vzťah je upravený zákonom o štátnej sluţbe, Zákonníkom práce alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obdobný pracovný vzťah. Tieto skutočnosti vyplývajú i z obsahu poznámky bodu 6, kde je doslovne uvedené „Napr. § 226 Obchodného zákonníka, zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení 6 2 Sžo 473/2009 neskorších predpisov“ a tieţ to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2, ako aj z celej deviatej časti zákona č. 5/2004 Z.z. Túto skutočnosť ţalovaný účelovo prehliada a
jeho tvrdenia by sa táto právna úprava nevzťahovala nielen na zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere, ale táto právna úprava by sa nevzťahovala ani na zamestnanca druţstva, čo tieţ len potvrdzuje účelovosť tvrdenia ţalovaného. Z tohto dôvodu moţno povaţovať obsah jeho odvolania o pôsobnosti či nepôsobnosti zákona o štátnej sluţbe, Zákonníka práce v tejto oblasti za účelovú a právne nepodloţenú konštrukciu, ktorá nemôţe tvoriť právny základ pre jeho tvrdenie, ţe ustanovenie § 13 ods. 1 písm.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
e) zákona č. 312/2001 Z.z. zmena štátnozamestnaneckého pomeru je odvolanie predstaveného.
1 písm. a) vedúci úradu odvolá predstaveného, ak sa zmenou organizačnej štruktúry sluţobného úradu zrušil útvar, ktorý riadi.
2 zákona v stálej štátnej sluţbe alebo dočasnej štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov: - písm. b) – nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, ţe sluţobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný
2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu.
1 a 2 zákona konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie
odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 8 2 Sžo 473/2009
1, 4 zákona odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Rozhodnutiu o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej odvolacej komisii. Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom stanovené náleţitosti (§ 125 zákona o štátnej sluţbe a § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov) aj odôvodnenie, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo jasné, z akých skutkových konkrétnych podkladov sa vychádzalo pri vydaní rozhodnutia, či s nimi ţalobca bol riadne a včas oboznámený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR sa stotoţňuje s krajským súdom v tom, ţe v administratívnom spise chýbajú dôkazné prostriedky, z ktorých vyplýva, na základe akých skutočností a úvah ţalovaný dospel k záveru, ţe pre ţalobkyňu nemá ţiadne pracovné miesto. Do pôsobnosti úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti patrí rozhodovať o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. V tomto smere odvolací súd taktieţ sa stotoţňuje s krajským súdom, ţe správny orgán postupoval vo veci nezákonne pri vydaní rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním, a ţe táto nezákonnosť spočívala v tom, ţe takto ţalovaný postupoval bez predchádzajúceho súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. I keď v tejto časti krajský súd svoje rozhodnutie bliţšie právne nezdôvodnil a nevyhodnotil v zmysle príslušnej právnej úpravy, tak napriek tomu odvolací súd povaţuje jeho právne závery za správne, pričom odvolací súd na zvýraznenie pochybenia ţalovaného a pre úplnosť veci povaţuje za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti: Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 1 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe). 9 2 Sžo 473/2009
1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov.
citovaného ustanovenia zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok
odseku 3, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom. Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ 4. Práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým zamestnancom pri vstupe do štátnej sluţby a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Z uvedeného vyplýva, ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným zákonom ešte rozšíril okruh dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe obrátiť na príslušný orgán
V konaní pred príslušným orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo viery, rasy, 10 2 Sžo 473/2009 príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, a na ktorej aplikáciu sa odvoláva ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný aj zákonník práce (§ 13) a zákon o štátnej sluţbe (§ 3 ods. 2 aţ 4 a § 15 ods. 5 druhá veta), preto sa aj na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov
1. Zásada rovnakého zaobchádzania
odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane odmeňovania funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona). Ţalobkyňa na moţnosť diskriminácie z dôvodu jej zdravotného stavu pri prepúšťaní poukazovala, ktorú skutočnosť ţalovaný ponechal nepovšimnutú. Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje zákon č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov neobstojí. Tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti (§ 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán štátnej správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, g/, k/ citovaného zákona). Zákon č. 5/2004 Z.z. definuje zamestnanca ako fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napr.
2 Obchodného zákonníka, Zákon o štátnej sluţbe č. 312/2001 Z.z. – poznámka pod čiarou č. 6 k § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Zákon následne negatívne vymedzuje pojem zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely zákona č. 5/2004 Z.z. nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkvi a náboţenských spoločností, ktoré vykonávajú duchovenskú činnosť (§ 4 ods. 2). V prípade, ţeby sa zákon č. 5/2004 Z.z. nevzťahoval na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení 11 2 Sžo 473/2009 § 4 ods. 2 expressis verbis uviedol; úmyslom zákonodarcu však bolo zahrnúť do reţimu zákona č. 5/2004 Z.z. aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba na inštitút dohody o pracovnej činnosti; postavenie zamestnanca je definované pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom obdobným pracovnému pomeru (t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva, ţe za zamestnanca sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. povaţuje aj štátny zamestnanec. Zamestnávateľom sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. rozumie právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa
citovaného ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátno- zamestnaneckom pomere má postavenie sluţobného úradu. Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným úradom a štátnym zamestnancom (ţalobkyňou ako osobou so zdravotným postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 5/2004 Z.z. Oba subjekty (zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tohto zákona. Napokon okrem iných kompetencií do kompetencie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny patrí rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi (
ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona) by malo ísť aj o štátneho zamestnanca, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím (§ 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2 zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie § 66 Zákonníka práce,
ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby 12 2 Sžo 473/2009 sa vzťahuje antidiskriminačný zákon č. 5/2004 Z.z.,
ktorého ustanovenia § 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec v pracovnom pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere ako občania so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca v pracovnom pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery (výkon práce pre zamestnávateľa – štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa – štátu, za mzdu, plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle ustanovenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom so zdravotným postihnutím) zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii (t.j. v pracovnom pomere a štátnej sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, v obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov
2 (§ 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného zákona bola transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000,
ktorej preambuly (odseku 28) sú v tejto smernici ustanovené minimálne poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia (priama, nepriama) sa zakazuje. Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby, konkrétne u štátnych zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím (prípad ţalobkyne), sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva priamo z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES zo dňa 27. novembra 2000 a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1). Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne 13 2 Sžo 473/2009 konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe ţalovaný nepostupoval v zmysle zákona č. 5/2004 Z.z., ktorý sa na štátnu sluţbu vzťahuje, nereagoval príslušným spôsobom na výhrady ţalobkyne týkajúce sa jej zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal sa taktieţ s tvrdeniami ţalobkyne transparentným spôsobom, ţe nemá pre ňu ţiadne pracovné miesto. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je súladný so zákonom a preto ho v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal. Ţalobkyni prakticky v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, právny zástupca si trovy konania neuplatnil a ţalovaný v odvolacom konaní úspešný nebol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 26. januára 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.