3 Cdo 192/2008 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a J

§ 101ods.

1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (

§ 120ods.

1 O.s.p.). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom vyslovil názor, že ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom alebo za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v uznesení z

1. novembra 1997 sp. zn. Obdo V 56/98, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 6/
2. Žalobcovia v dovolaní ďalej namietajú, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.; nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (

§ 241ods.

2 písm. a/ až c/ O.s.p.). 3 Cdo 192/2008 8 Pokiaľ žalobcovia v dovolaní uvádzajú, že „Naprosta zaujatosť senátu Krajského súdu je preukázaná“ (

str. 4 dovolania), z uvedenej formulácie možno vyvodiť, že namietajú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Ak žalobcovia mali na mysli túto vadu, dovolací súd nezistil skutočnosti relevantné z hľadiska § 14 ods. l O.s.p. pre záver, že na odvolacom súde rozhodovali sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Iba subjektívna domnienka žalobcov o možnej neobjektívnosti sudcov, ktorú ničím nekonkretizovali a ktorú si vytvorili na základe nepreukázaných a ničím nepodložených domnienok, nemohla spôsobiť vznik pochybnosti o zaujatosti sudcov. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadami konania podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Dovolací súd taktiež nezistil existenciu inej vady konania v zmysle § 242 ods. l, druhej vety O.s.p. Z dovolania ďalej vyplýva rozsiahla argumentácia žalobcov, ktorá obsahuje ich výhrady voči právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Citované ustanovenie obsahuje úpravu právnych následkov pre prípad, že právny úkon bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli je právne významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho 3 Cdo 192/2008 9 konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Omyl je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca. Právne následky omylu sú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý (t.j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý účastník tento omyl spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl vyvolal inak, napr. neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný). Omyl je podstatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca (podstatná), a bez ktorej by k právnemu úkonu nedošlo, a ďalej osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v čase právneho úkonu aspoň vedieť. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu. Pri posúdení otázky, či v danom prípade existujú dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania

1. júna 2002 podľa § 49a Občianskeho zákonníka, závery odvolacieho súdu zodpovedajú zistenému skutkovému stavu veci a sú v súlade s hmotným právom. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu týkajúcimi sa posúdenia charakteru omylu v konaní žalobcov vo vzťahu k žalovanej pri uzavretí kúpnej zmluvy zo
2. júna
3. Podľa tvrdení žalobcov (ako to správne uvádza aj odvolací súd) pri rokovaniach pred uzavretím kúpnej zmluvy (
4. februára 2002), ako aj pri jej uzavretí (
5. júna 2002) boli žalovanou uvedení do omylu, keď im predkladala doklady o druhu nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu, bez toho, aby mali možnosť stav verifikovať, nehnuteľnosti boli definované ako ostatná 3 Cdo 192/2008 10 plocha, resp. orná pôda, pričom žalovaná na nich realizovala stavby a v čase ich prevodu mali charakter stavebného pozemku, z ktorého dôvodu mali byť aj takto ocenené. Druh nehnuteľností bol deklarovaný v rozpore so skutočným stavom, čo ovplyvnilo ich rozhodnutie pri uzavretí kúpnej zmluvy, ktorú by za predpokladu tejto vedomosti s navrhovaným obsahom neuzavreli. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dospel k záveru, že toto vyššie uvedené tvrdenie žalobcov nebolo v konaní preukázané, naopak bolo preukázané, že žalobca 1/ už pred rokovaním ohľadne kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá
6. júna 2002, mal vedomosť o tom, že na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom prevodu, sa nachádzajú stavby, a to „Palivové hospodárstvo – letisko 34 LZ P.“ a „Stojánky pre helikoptéry vrátane podobjektov“. Zo spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 12 C 238/1999, v ktorom na strane žalujúcej vystupoval terajší žalobca 1/ (Š.) nesporne vyplýva, že žalobca 1/ vedel, že na sporných nehnuteľnostiach sa uskutočňuje stavba „Palivové hospodárstvo – letisko 34 LZ P.“, nakoľko žalobou podanou
7. júla 1999 sa domáhal jej odstránenia, ku ktorej žalobe pripojil aj rozhodnutie Vojenského stavebného úradu Košice z
8. júna 1998 číslo 47/2/98, ktorým sa žalovanej nariadilo zastaviť práce na uvedenej stavbe, ako i rozhodnutie toho istého úradu z
9. novembra číslo X. o zrušení stavebného povolenia vydaného pre túto stavbu, pričom sám bol iniciátorom konania a rozhodovania po vydaní stavebného povolenia, ktorého výsledkom bolo zastavenie prác na uvedenej stavbe a následne zrušenie stavebného povolenia vydaného na túto stavbu. Z podania žalobcu 1/ z
10. augusta 2001 (č.l. 37 uvedeného spisu) vyplýva, že žalobca 1/ mal vedomosť aj o druhej stavbe „Stojánky pre helikoptéry vrátane podobjektov“, nakoľko v ňom uvádza „Vo vyjadrení uvádza stavbu 'Palivové hospodársvo' v skutočnosti na spornej parcele sa nachádzajú dve stavby, ktoré zámerne odporca neuvádza vo svojom stanovisku, druhou stavbou je 'Stojánky pre helikoptéry vrátane podobjektov', na ktoré bolo vydané stavebné povolenie dňa 30.6.1993, a to na celú spornú parcelu“. Žalobca sám na pojednávaní
11. novembra 2001 (č.l. 47 uvedeného spisu) uviedol, že „podľa záveru znalca je tam stavba palivové hospodárstvo ako aj stojánky pre helikoptéry“, „Ja žiadam o odstránenie stavieb“, „Nesúhlasím s prikázaním stavieb do môjho vlastníctva, tie majú veľkú hodnotu asi 100 miliónov“. Úpravou petitu z
12. decembra 2001 (č.l. 50 uvedeného spisu) žalobca 1/ žiadal „Žalovaný je povinný odstrániť.... tieto stavby: a/ Stojanky pre helikoptéry a rozostavanú stavbu b/ Palivové hospodárstvo vrátane všetkých podoobjektov“. 3 Cdo 192/2008 11 Zo spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 162/1994, v ktorom bola taktiež žalobca 1/ účastníkom konania na strane žalujúcej je vedomosť žalobcu 1/ o horeuvedených skutočnostiach taktiež nepochybne zistiteľná. Skutočnosť, že aj žalobkyňa 2/ pred podpísaním kúpnej zmluvy zo
13. júna 2002 mala vedomosť, že na prevádzaných nehnuteľnostiach sa nachádzajú vyššie označené stavby, bola v konaní preukázaná obsahom záznamu zo
14. februára 2002 (č.l. 77 spisu), ktorý bol vyhotovený „z pracovného rokovania majetkoprávneho vysporiadania akcie 'Palivové hospodárstvo P.'“, na ktorom bol prítomní žalobca 1/, ako i zástupca žalobkyne 2/ I.. V zázname, ktorý žalobca 1/ a zástupca žalobkyne 2/ vlastnoručne podpísali sa uvádza: „Rokovaním sa dohodla cena za všetky vysporiadavané pozemky o výmere 16974 m², vedené ako zastavaná plocha a orná pôda vo výške 4 050 000 Sk“ ako i že „spoluvlastníci nehnuteľností prehlasujú, že dnešným dňom povoľujú MO SR na uvedené pozemky a ich užívanie, súhlasia s pokračovaním stavebných prác“. Okrem zhora uvedených písomných podaní, dokladov, listín a ústneho prednesu žalobcu 1/ skutočnosti z nich vyplývajúce a konštatované vyššie potvrdili aj svedkovia opakovane vypočutí odvolacím súdom JUDr. J., Ing. J. a JUDr. J.. Keďže v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcov, že žalovaná im zatajila, že predmetom prevodu sú nehnuteľnosti určené na výstavbu, že žalovaná tak pri rokovaní
15. februára 2002 ako i pri podpisovaní kúpnej zmluvy
16. júna 2002 úmyselne a cieľavedome poprela, že na sporných nehnuteľnostiach sa okrem stavby „Palivové hospodárstvo – letisko 34 LZ P.“ realizuje aj ďalšia stavba „Stojánky pre helikoptéry vrátane podobjektov“, ba práve naopak bolo preukázané, že žalobcovia mali vedomosť o oboch stavbách realizovaných žalovanou na sporných nehnuteľnostiach najneskôr pri rokovaní so žalovanou uskutočnenom
17. februára 2002 (žalobca 1/ ešte dávno predtým), a teda mali vedomosť o druhu nehnuteľností, ktoré mienili predať žalovanej, záver odvolacieho súdu, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy neboli uvedení do omylu, je správny. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani prípadná skutočnosť, že žalobcom pred podpísaním kúpnej zmluvy nebola umožnená ohliadka prevádzaných nehnuteľností, nakoľko žalobcovia o tom, že na týchto nehnuteľnostiach žalovaná realizuje 3 Cdo 192/2008 12 vyššie uvedené stavby mali dostatok informácii; o tejto skutočnosti preukázateľne mali vedomosť. Preto ani z tohto (prípadného) dôvodu nemožno ich námietku, že pre nemožnosť verifikácie druhu nehnuteľností na mieste samom, dohodnutá kúpna cena bola určená len s prihliadnutím na miestne pomery (a nie za stavebné pozemky), považovať za neopodstatnenú. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom má za to, že ani ďalšie dôvody, ktorými žalobcovia odôvodňujú uvedenie do omylu, spočívajúce v tom, že do kúpnej zmluvy zo
18. júna 2002 sa v čl. III uviedol dodatočne vypracovaný posudok Ing. D. z
19. mája 2002 a nie jeho posudok z
20. marca 2001, podľa ktorého bola stanovená hodnota nehnuteľností v oveľa vyššej sume ako v neskôr vypracovanom posudku, neopodstatňujú záver o naplnení zákonných predpokladov pre neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka. Uvedenie posudku Ing. D. z
21. mája 2002 v kúpnej zmluve ani podľa názoru dovolacieho súdu nemohol vyvolať u žalobcov domnienku, že okolnosti, ktoré boli predmetom rokovania účastníkov
22. februára 2002, boli žalovanou nepresne interpretované a u žalobcov mohli vyvolať omyl pri dohode o cene nehnuteľností. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že dohodnutá kúpna cena nehnuteľností nezodpovedala cenovému predpisu a z toho dôvodu je kúpna zmluva neplatná, treba uviesť, že dohoda zmluvných strán o cene nehnuteľností nižšej ako stanovuje cenový predpis, nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy. V danom prípade dohoda o kúpnej cene bola výsledok rokovania (dohodovania) medzi žalobcami a žalovanou, žalobcovia k dohode o cene pristúpili dobrovoľne, súc si vedomí všetkých okolností majúcich vplyv na jej výšku (vrátane druhu nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu), so znalosťou posudkov Ing. D. z
23. marca 2001 ako i posudku I. z
24. septembra
25. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho právneho záveru pri posudzovaní otázky platnosti právneho úkonu z hľadiska § 49a Občianskeho zákonníka, dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 3 Cdo 192/2008 13 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd úspešnej účastníčke nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
26. novembra 2009 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková