1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. a iné, o sťažnostiach obvinených T. T. a Q. T. proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo 7. marca 2018, sp. zn. 4 Tp 26/2017, takto r o z h o d o l : I.
1 písm. c/ Tr. por. sťažnosti obvinených T. T. a Q. T. sa z a m i e t a j ú.II.
1 Tr. por. návrh na zloženie peňažnej záruky ako nahradenie väzby obvineného Q. T. sa n e p r i j í m a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, rozhodol tak, že
3 Tr. por. žiadosti obvinených T. T. a Q. T. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol (výrok I.),
1 písm. a/ Tr. por. ponuku prevzatia záruky dôveryhodnej osoby O. T. za obvineného Q. T. poskytnutej písomne 22. februára 2018 neprijal (výrok II.),
1 písm. b/ Tr. por. písomný sľub obvineného Q. T. neprijal (výrok III.),
1 písm. c/ Tr. por. väzbu obvinených T. T. a Q. T. dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil (výrok IV.) a
1 Tr. por. návrh na zloženie peňažnej záruky JUDr. T. ako nahradenie väzby obvineného T. T. neprijal (výrok V.). Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podali obvinení T. T. a Q. T. sťažnosti.Obvinený T. T. v písomnom odôvodnení sťažnosti podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Poláka spochybnil dôvody vedúce sudcu pre prípravné konanie k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Namietal skutočnosť, že zamietnutie žiadosti sa opieralo o vyjadrenia svedkyne U. V. a obvineného G. K. a o sumáre fakturácií vyčísľujúcich objem a výšku dodaných služieb. V tejto súvislosti uviedol, že zabezpečovanie reklamných služieb bolo predmetom podnikateľskej činnosti jednotlivých spoločností a táto nebola spochybnená ani samotným obvineným, preto tvrdenie svedkyne V. o takomto výkone podnikateľskej činnosti zabezpečovaním reklamných služieb nielenže žiadnym spôsobom neindikuje páchanie trestnej činnosti obvineným, ale je len potvrdením známeho faktu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania. Súdu zároveň vytkol, že vo svojom rozhodnutí poukázal na úradné záznamy, resp. ich prílohy z
ktorého v prípravnom konaní nie je súd, resp. sudca pre prípravné konanie, oprávnený zaujímať stanovisko k prebiehajúcemu trestnému stíhaniu, pretože by tým neprípustne zasahoval do právomoci a pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní) súdu vytkol neadekvátnu iniciatívu a pomoc prokurátorovi konkretizáciou ďalších nevyhnutných úkonov prípravného konania a vyžiadaním dodatočného doplnenia obsahu vyšetrovacieho spisu, ako aj toleranciu pasivity vo vzťahu k preukazovaniu okolností podstatných pre predmet vedeného trestného stíhania. V tejto súvislosti namietal najmä skutočnosť, že výsluch obvineného bol ukončený
por. nerozhodol, čím porušil základné právo obvineného
čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2006, sp. zn. III. ÚS 240/2006). Vo vzťahu k posudzovaniu väzby zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní môžu prihliadať len na tie skutočnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby. Pri preventívnej väzbe požadované konkrétne skutočnosti pritom musia byť dostatočným a rozumným podkladom pre odôvodnenie obavy, no v tomto štádiu konania nemožno očakávať nepochybný záver, že ak obvinený nebude vzatý do väzby, bude pokračovať v trestnej činnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne U. V. sťažovateľ uviedol, že jej vyjadrenia sú iba tvrdením pre tvrdenie a sledujú jediný cieľ, a to ustáť svoje procesné postavenie svedka po vylúčení jej veci zo spoločného konania. Nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade tejto svedkyne ide o účelové podsunutie nepreukazných skutočností ako nehodnoverného svedka, čo možno vyvodiť aj zo svedeckej výpovede svedka Q.. V ďalšom sťažovateľ podrobnejšie rozobral obsah výpovede uvedenej svedkyne a poukázal na výpoveď svedka G. H. a G. K., z ktorých žiadne podozrenia vo vzťahu k obvinenému
neho nevyplývajú. Ku konkretizácii dôvodu väzby uviedol, že v prejednávanej veci neexistuje skutočná obava z pokračovania v trestnej činnosti a táto nevyplýva ani z argumentov sudcu pre prípravné konanie. Vyjadril svoj nesúhlas so záverom súdu, že zdravotný stav obvineného nie je takou skutočnosťou, ktorá by svojím závažným charakterom zakladala kritériá výnimočnosti prípadu a ktorá by odôvodňovala prevýšenie záujmu jednotlivca na jeho osobnej slobode pred ochranou spoločnosti. Argumentácia obvineného v tejto súvislosti bola mienená tak, že jeho zdravotný stav nemal byť sám osebe dôvodom na prepustenie z väzby, ale mal mať vplyv na existenciu dôvodov väzby a na jeho možnosti pokračovať v trestnej činnosti. Na ekonomickom poli sú totiž štátnymi orgánmi vykonávané také opatrenia, ktoré znemožňujú obvinenému aktívny prístup k prostriedkom podnikania a podnikateľskému prostrediu a z jeho hľadiska by bolo nerozumné, aby sa nepodrobil povinnostiam stanoveným v súvislosti s jeho ponechaním na slobode, a to aj s ohľadom na jeho 23-mesačného syna, ktorý má zdravotné problémy. Dôvody preventívnej väzby u neho vzhľadom na zdravotný stav, kvôli ktorému sa nebol schopný zúčastniť ani výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, nie sú dané. Tým, že konajúci súd nenaplnil požiadavku vysporiadať sa s touto otázkou, ktorá
názoru obvineného ovplyvňuje jeho väzobný dôvod, teda pokračovanie v trestnej činnosti, ktoré je pri nameraných hodnotách na hranici ohrozenia životne dôležitých orgánov absolútne vylúčené, je
neho porušením nielen vnútroštátnych noriem, ale aj medzinárodných právnych noriem, keďže
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva môže väznenie chorej osoby nastoliť problém aj v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V ďalšom sťažovateľ odkázal na svoju argumentáciu v žiadosti o prepustenie z väzby. Uzavrel, že vzhľadom na doterajší priebeh konania sa javí ako neudržateľná téza o nutnosti väzobného riešenia tejto trestnej veci, pretože neboli produkované žiadne konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by odôvodňovali väzobný dôvod. Napadnuté rozhodnutie teda nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby uznesenie bolo zrušené a bolo rozhodnuté v zmysle petitu obsiahnutého v žiadosti o prepustenie obvineného z väzby. V prípade, že súd vzhliadne dôvodnosť procesných opatrení, opätovne poukázal na návrh prednesený pri výsluchu obvineného pred sudcom pre prípravné konanie v zmysle § 80, § 81, § 82 Tr. por. K sťažnosti obvinený priložil aj „Žiadosť o odborné stanovisko" z 20. marca 2018 adresovanú ošetrujúcemu lekárovi a odpoveď lekára označenú ako „Odborné stanovisko" datovanú 20. marca 2018 spolu s Lekárskou správou - nálezom z rovnakého dátumu. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa k podaným sťažnostiam nevyjadril.Najvyšší súd ako súd nadriadený [§ 72 ods. 2 (veta štvrtá) Tr. por.] po zistení, že sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu sú prípustné [§ 83 ods. 1 (veta prvá) Tr. por.], boli podané oprávnenými osobami (§ 186 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na zákonom určenom mieste (§ 187 ods. 1 Tr. por.), postupom
1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosti nie sú dôvodné.
čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, žea) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, aleboc) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.Väzba je jedným z najvýznamnejších zásahov do osobnej slobody obvineného a v zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je možné k nej pristúpiť len z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, a na základe rozhodnutia súdu. Dôvody na väzobné stíhanie upravuje Trestný poriadok v ustanovení § 71 ods. 1, ktorý (okrem formálnych podmienok, ktorými sú predovšetkým vydané uznesenie o vznesení obvinenia a včasné podanie návrhu na vzatie obvineného do väzby) medzi základné materiálne podmienky radí dôvodnosť (opodstatnenosť) trestného stíhania (t. j. skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal obvinený) a dôvodnú obavu z konania páchateľa, ktoré zakladá dôvody pre útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu. Takejto dôvodnej obave by pritom malo nasvedčovať konanie obvineného alebo ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré trvajú po celý čas väzby. Ak totiž pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie jej zákonná lehota, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu (§ 79 ods. 1 Tr. por.). Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Východ - Košice z 13. októbra 2017, ČVS: PPZ-16/NKA-FP-VY-2017, bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie T. T. pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. c/, ods. 4 Tr. zák. a pre obzvlášť závažný pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. a obvinenému Q. T. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
zák., pokračovací zločin skrátenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. c/, ods. 4 Tr. zák. a pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
1 písm. a/, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. na skutkových základoch v tomto uznesení uvedených. Obvinení T. a T. boli vzatí do väzby uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, z 15. októbra 2017, sp. zn. 4 Tp 26/2017,
2 Tr. por. z dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. s tým, že väzba u obvineného T. T. začala plynúť
1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. vo výrokoch týkajúcich sa obvineného Q. T. zrušené a (okrem iných výrokov) bol obvinený vzatý do väzby z rovnakých dôvodov (pri jej nenahradení alternatívnymi inštitútmi) s tým, že lehota väzby mu začala plynúť
1 písm. c/ Tr. por., pričom neboli zistené žiadne okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby iným inštitútom. Uvedené závery s určitou korekciou najvyšší súd považuje za správne, a to z nasledovných dôvodov :Pokiaľ ide o formálno - procesné podmienky pre vzatie obvinených do väzby (najmä skutočnosť, či boli dodržané zákonné lehoty a či neboli zistené neodôvodnené prieťahy pri rozhodovaní o väzobnej veci obvinených) a jej materiálne podmienky (dôvodnosť trestného stíhania), ich splnenie bolo konštatované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe v posudzovanej veci (najmä uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2017, 6 Tost 1/2018), a s týmito závermi sa stotožňuje sťažnostný súd aj v tomto prípade. V súvislosti s dôvodnosťou trestného stíhania obvinených, ktorá bola i predmetom námietok oboch sťažovateľov, sťažnostný súd opakuje, že predmetom trestného stíhania v tejto veci je rozsiahla, vysoko sofistikovaná, dlhodobá ekonomická trestná činnosť, predovšetkým v daňovej oblasti, do ktorej mali byť zapojené viaceré spoločnosti, väčší počet osôb, s predbežne zisteným rozsiahlym dopadom trestnej činnosti na štátny rozpočet Slovenskej republiky, teda so spôsobením závažného následku. Pokiaľ ide o obvinených, vo vzťahu k Q. T. existuje dôvodné podozrenie vyplývajúce z doteraz zisteného skutkového stavu, že jeho obchodné spoločnosti mali postavenie spriaznených dodávateľov, obvinený mal vyhotovovať fiktívne faktúry a vyberať finančné prostriedky z účtov, pričom mal tvoriť hlavný článok na zabezpečenie toku peňazí. Obvinený T. T. mal zase vystupovať prostredníctvom svojich obchodných spoločností v reťazci ako koncový odberateľ a zabezpečovať si finančný prospech z vrátených peňazí za vyfakturované reklamné plnenia. Skutkové závery uvedené v uznesení o vznesení obvinenia vo vzťahu k obvineným T. a T. sa v tomto smere javia ako dostatočne podložené doteraz zabezpečenými dôkazmi. Orgány činné v trestnom konaní od vznesenia obvinenia v celej trestnej veci vykonali veľký počet procesných úkonov, na ktoré bolo poukázané aj v napadnutom uznesení. Vo veci sa vykonali domové prehliadky, prehliadky nebytových priestorov, realizovalo sa vydanie vecí, boli zabezpečené záznamy telekomunikačnej prevádzky a ich prepisy, výsluchy obvinených a svedkov, viaceré znalecké posudky, dožiadania, bankové výpisy, zmluvy, faktúry, objednávky, vyhlásenia, prehľady, správy a iné najmä listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. K námietkam obvinených smerujúcim k hodnoteniu jednotlivých dôkazov považuje za potrebné sťažnostný súd pripomenúť, že v rámci rozhodovania o väzbe súdy nerozhodujú o otázke viny a trestu a ani nehodnotia dôkazy s konečnou platnosťou. Posudzujú len to, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, ktorý je trestným činom. Skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť na rovnakej úrovni ako tie, ktoré sú potrebné k podaniu obžaloby či odôvodneniu odsúdenia v ďalšej fáze trestného konania (por. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
1 písm. c/ Tr. por., teda existencia obavy, že v trestnej činnosti rovnakého či obdobného charakteru budú po prepustení z väzby pokračovať. Túto skutočnosť u obvineného Q. T. zvýrazňuje fakt, že bol dvakrát súdne trestaný (rozsudok Okresného súdu Košice II z
zák., pre ktorý je okrem iných obvinený trestne stíhaný v preskúmavanej veci) zvyšuje obavu, že svoje sklony k trestnej činnosti či už rovnakého alebo obdobného druhu bude rozvíjať naďalej. K námietke obvineného T. týkajúcej sa jeho zdravotného stavu, resp. zdravotného stavu jeho syna, ktorý by mal mať vplyv na existenciu dôvodov väzby a na jeho možnosť pokračovať v trestnej činnosti, najvyšší súd uvádza, že s touto sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal už sudca pre prípravné konanie (str. 15 napadnutého rozhodnutia), a keďže rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa tvoria jeden celok, túto argumentáciu najvyšší súd nebude opakovať. Pripomína však, že pokiaľ je daný niektorý z dôvodov väzby, ako je to v tomto prípade, choroba obvineného, jeho zlý zdravotný stav, či zdravotný stav jeho rodinných príslušníkov, nie je dôvodom na prepustenie z väzby (R 9/2017, aj 2 Ntv 183/93, 6 To 4/2012). Namietané okolnosti
sťažnostného súdu nemajú vplyv ani na väzobný dôvod, keďže, ako už bolo konštatované, stíhaná trestná činnosť mala byť realizovaná v rámci bežnej podnikateľskej činnosti ako zdroj príjmov obvinených, ktorí mali byť (v rámci celej trestnej veci aj s inými obvinenými) prepojení obchodnými i osobnými vzťahmi. Navyše zo správy primára interného oddelenia MUDr. T. W. zo
názoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania, v danom prípade strana v trestnom konaní (I. ÚS 411/2017, m.m. II. ÚS 482/2014). Pochybenie v preskúmavanej veci je teda o to závažnejšie, že sudca túto konkrétnu výpoveď použil ako základ pre svoje rozhodnutie vo vzťahu k obom obvineným.Zvážiac závažnosť a reálny dopad procesnej chyby na práva obvinených, zohľadňujúc rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle ktorej nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania (v súvislosti s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti zbraní), napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (I. ÚS 2/05), najvyšší súd dospel k záveru, že uvedené pochybenie v súčasnom štádiu konania, kedy obaja obvinení mali dodatočne možnosť oboznámiť sa s obsahom namietaného výsluchu pri realizácii svojich práv v prípravnom konaní jednak v rámci nazerania do spisu (§ 69 Tr. por.), prostredníctvom svojich obhajcov (výsluchu svedkyne sa zúčastnil JUDr. Bauer zastupujúci JUDr. Poláka, obhajcu obvineného T.), jednak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie je dôvodom na prepustenie obvinených z väzby. Sťažovateľom vznikla možnosť reagovať na obsah výsluchu v prebiehajúcom opravnom (sťažnostnom) konaní, pričom túto možnosť sťažovatelia aj využili. Najvyšší súd preto uvedený procesný nedostatok považuje za napravený, pričom samotný význam dôkazného prostriedku (výsluch svedkyne V.) aj v kontexte uvedenom v napadnutom rozhodnutí nespochybňuje.V súvislosti s ostatnými výrokmi napadnutého rozhodnutia týkajúcimi sa náhradných väzobných inštitútov (výroky II. až V.), sa sťažnostný súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vo vzťahu k obvineným nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie väzby iným, miernejším prostriedkom (vrátane probačného a mediačného dohľadu), ktorý by neznamenal tak výrazný zásah do ich práva na osobnú slobodu. Obvinení sú trestne stíhaní okrem iného za obzvlášť závažný zločin, pri ktorom je možné tieto náhradné inštitúty väzby prijať len vtedy, keď to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2, § 81 ods. 1 Tr. por.), čo v tomto prípade nebolo splnené. Práve naopak, vzhľadom k rozsahu a závažnosti stíhanej trestnej činnosti, ako aj jej špecifík (dlhodobosť, jej realizácia v rámci bežnej podnikateľskej činnosti) sa izolácia potenciálnych páchateľov javí ako jediný možný prostriedok ochrany pred ich konaním a zabezpečenia účelu trestného konania. Osobitne vo vzťahu k výroku V. napadnutého uznesenia najvyšší súd poznamenáva, že i judikatúrou bol sformovaný záver, že zo špecifického postavenia obhajcu v trestnom konaní tak, ako ho vymedzuje Trestný poriadok a zákon o advokácii, vyplýva, že obhajca nemôže byť súčasne jednak dôveryhodnou osobou v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por., a jednak obhajcom obvineného v tej trestnej veci, v ktorej ho zastupuje. V takom prípade by išlo o stret záujmov náležitej obhajoby obvineného s podmienkami poskytovania záruky za ďalšie správanie obvineného v zmysle § 80 ods. 1 písm. a/, resp. dôvodného odstúpenia od záruky
3 Tr. por. (R 25/2008). Uvedený záver je vzhľadom k charakteru náhradných inštitútov a ich účelu v celom rozsahu aplikovateľný i na prípad nahradenia väzby peňažnou zárukou poskytnutou zo strany obhajcu (v preskúmavanej veci obhajcu obvineného T. T. - JUDr. Poláka). Súd prvého stupňa sa dopustil pochybenia, keď napriek tomu, že obvinený Q. T. žiadal nahradiť väzbu aj poskytnutím peňažnej záruky, o tomto návrhu nerozhodol (hoci treba poznamenať, že tento návrh nebol formulovaný jasne a zrozumiteľne). Najvyšší súd preto v tejto otázke rozhodol sám výrokom II. svojho rozhodnutia, napraviac tak pochybenia vo vzťahu k tomuto obvinenému. Pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý nebola záruka sťažnostným súdom prijatá, tento je v podstate totožný s dôvodmi, pre ktoré sťažnostný súd považuje za správne závery súdu prvého stupňa učinené vo vzťahu k náhradným inštitútom väzby u oboch obvinených. Doteraz zistené okolnosti stíhaného obzvlášť závažného zločinu u obvineného T. nevykazujú žiadne také znaky, ktoré by boli spôsobilé privodiť záver o ich výnimočnosti (§ 81 ods. 1 Tr. por.). Za výnimočné okolnosti pritom (pri dôslednom individuálnom prístupe v každej veci) možno považovať osobné pomery páchateľa či okolnosti spáchania trestného činu (núdza, hrozba a iné), ktoré svojím spôsobom zmierňujú konanie páchateľa. Takéto okolnosti však najvyšší súd nezistil. Prijatiu peňažnej záruky vo veci navyše bráni charakter, rozsah a závažnosť trestnej činnosti (konštatované podrobnejšie vyššie) a rozsah činu. Základným hľadiskom, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní o prijatí peňažnej záruky a pri stanovení jej výšky, je otázka, či a aká výška sumy, ktorá tvorí peňažnú záruku, dostatočne odstráni odôvodnenú obavu z konania obvineného a či so zreteľom na jeho majetkové pomery, resp. majetkové pomery osoby, ktorá peňažnú záruku ponúka, by bola strata peňažnej záruky takou citeľnou ujmou, ktorá odôvodňuje predpoklad, že preváži nad obavou z konania obvineného (R 42/2007). Pri rozhodovaní o ponúknutej peňažnej záruke prihliada súd nielen na povahu spáchaného trestného činu, ale aj na osobu obvineného a jeho majetkové pomery alebo na osobu a majetkové pomery toho, kto za obvineného s jeho súhlasom zloženie peňažnej záruky ponúka, ako aj na výšku spôsobenej škody. Pri určení výšky peňažnej záruky predovšetkým zvažuje, či jej zloženie a prijatie naplní účel väzby. Pritom má na zreteli aj možnosť použitia tejto záruky na zaplatenie peňažného trestu alebo na uspokojenie priznaného nároku na náhradu škody (ZSP 20/2009). Výška akceptovateľnej peňažnej záruky vzhľadom na rozsah činu by v posudzovanej veci mohla predstavovať neprijateľnú podmienku, resp. mohla by mať pre obvineného likvidačný charakter, podstatnejšie však je, že by
názoru najvyššieho súdu ani nebola spôsobilá naplniť účel väzby a zmysel jej náhradných inštitútov. Na podklade uvedených dôvodov sťažnostný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.