druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe a po preskúmaní veci a postupu dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so zákonom a ţalobu v zmysle § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. Krajský súd konštatoval, ţe pod verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom, ako aj to, ţe umoţňuje regulovať počty cudzincov z tretích štátov na určitom území, aj na základe podkladov vyţiadaných od príslušných orgánov územnej samosprávy. Predaj textilu na území mesta Ruţomberok, resp. tranzit textilu do Európy za situácie, keď je v meste vysoká nezamestnanosť a dovoz textilu z iných krajín likviduje výrobu slovenských podnikov a vytvára nezamestnanosť, nie je v súlade s hospodárskymi potrebami SR. V rozsudku ďalej krajský súd uviedol, ţe ţalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal s otázkou stretu dvoch základných práv, a to práva účastníka konania podnikať na území SR, ktoré podmienil povolením na pobyt na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenia regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, v čom prevaţuje verejný záujem SR nad súkromným záujmom ţalobcu - predaj lacného čínskeho tovaru v krízovom období nemoţno z dlhodobého pohľadu povaţovať za verejný záujem; krízové obdobie je len prechodné, z dlhodobého horizontu 9Sţa/8/2010 3 moţno očakávať, ţe dôjde k podstatnému zvýšeniu ţivotnej úrovne občanov SR a bude sa kupovať luxusnejší tovar. Krajský súd sa nestotoţnil s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ţe zistenie skutkového stavu bolo v rozpore s obsahom spisu, ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo by sa odchýlilo od právneho názoru Najvyššieho súdu SR. Konštatoval, ţe ţaloba ţalobcu na uvedené tvrdenia nebola nekonkrétna. Krajský súd poukázal aj na to, ţe na udelenie povolenia na prechodný pobyt nemá cudzinec právny nárok. Štát má právo kontrolovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov, ak nespĺňajú podmienky
zákona. Prvostupňový súd tak pri preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel k záveru, ţe nedošlo k porušeniu Ústavy SR, ani zákona o pobyte cudzincov, preto ţalobu ţalobcu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p..
názoru ţalobcu prvostupňový súd neakceptoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sţa/1/2009 zo dňa 21.04.2009, nevysporiadal sa ani s dôvodmi, pre ktoré bola vec Najvyšším súdom SR zrušená a vrátená na nové konanie a tieţ nevykonal dokazovanie a neposúdil ďalšie kritériá uvedené v § 26 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v zmysle intencií rozsudku. Krajský súd sa nevysporiadal s prehodnotením stanoviska mesta Ruţomberok ani s tým, či bolo stanovisko mesta k podnikateľskej činnosti cudzinca dostatočným podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania a či spĺňa atribúty poţadovaného kritéria hodnotenia verejného záujmu, tak ako to bolo správnemu orgánu uloţené rozsudkom Najvyššieho súdu SR. Nevysporiadal sa ani s otázkou, či došlo k stretu verejného a súkromného záujmu a čomu bolo treba dať prednosť, keďţe sa na ţalobcu vzťahuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 8. Ţalobca uviedol, ţe prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré vykonal ţalovaný a namietal v celom rozsahu vykonané dokazovanie, pretoţe údajne nemalo ţiadnu právnu 9Sţa/8/2010 4 relevanciu v súvislosti s prejednávanou vecou. Uviedol, ţe neaktuálne stanovisko Generálneho konzulátu nemôţe byť podkladom pre rozhodovanie, keďţe je iba všeobecným konštatovaním, má popisný charakter a nie je zrejmé, na základe čoho bol zaujatý negatívny postoj. Krajský súd tieţ nesprávne akceptoval ako dôkaz stanovisko Ministerstva hospodárstva, ktoré ţalobca zhodnotil iba ako makroekonomickú správu o stave hospodárstva a stanovisko Slovenskej organizácie pre rozvoj investícií a obchodu (ďalej len „SARIO“), ktorá,
názoru ţalobcu, nemôţe objektívne posúdiť jeho podnikateľskú činnosť. Prvostupňový súd nesprávne za dôkaz prijal aj výsledky ankety v miestnych ruţomberských novinách, keďţe nie je známe, kto ju robil a počet respondentov povaţoval za nedostatočný. Súd tak nevyhodnotil dôkazy v súlade s § 132 O. s. p. a nevysporiadal sa s druhým stanoviskom mesta Ruţomberok zo dňa 18.03.2007 a s vydaním ţivnostenského listu na jednej strane a neudelením povolenia na strane druhej. Ţalobca uviedol, ţe má za to, ţe ak by nespĺňal všetky podmienky
1 písm.
názoru ţalovaného riadne odôvodnené v prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí. K stanoviskám mesta Ruţomberok ţalovaný uviedol, ţe tieto boli len podporným argumentom pre rozhodnutie, v konaní správne orgány vychádzali z celej rady podporných 9Sţa/8/2010 5 stanovísk, ktoré sú rozpísané v rozhodnutiach a v ţiadnom prípade neboli jediným argumentom na rozhodnutie, stanoviská mesta Ruţomberok. Ďalej ţalovaný vo svojom vyjadrení konštatoval, ţe prvostupňový ani druhostupňový správny orgán vo svojom konaní neuviedol, ţe sa na ţalobcu nevzťahuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ţalovaný uviedol, ţe zamietnutím ţiadosti účastníkovi konania skutočne došlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota, avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môţe zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v súlade so zákonom. V konaní došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd – na jednej strane práva účastníka konania podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu a ţalovaný nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe v napadnutom konaní bolo neprimerane zasiahnuté do jeho práv a slobôd. K stanovisku Generálneho konzulátu ţalovaný uviedol, ţe uprednostnenie verejného záujmu na regulácii počtu cudzincov z tretích štátov na území SR, pred právom ţalobcu podnikať na území SR bolo riadne odôvodnené aj uvedeným stanoviskom, pričom Generálny konzulát v sprievodnom liste k ţiadosti ţalobcu uviedol, z akých argumentov vychádzal a na základe čoho neodporučil udelenie povolenia na prechodný pobyt ţalobcovi. K stanovisku Ministerstva hospodárstva SR uviedol, ţe z neho vyplynulo, ţe vo všeobecnosti moţno prínos podnikateľských aktivít ţalobcu hodnotiť negatívne, pretoţe prispieva k výraznému obchodnému deficitu SR voči ČĽR, na základe čoho ministerstvo konštatovalo, ţe tento typ podnikania zvyšuje deficit obchodu SR, čo je proti hospodárskym záujmom SR v globálnom meradle. Na základe uvedeného sa Ministerstvo hospodárstva SR stotoţnilo so stanoviskom Generálneho konzulátu a podporilo zamietavé stanovisko prvostupňového správneho orgánu. K stanovisku agentúry SARIO ţalovaný uviedol, ţe vzhľadom na predmet činnosti organizácie, je SARIO kompetentným orgánom na zaujatie stanoviska ku skutočnosti, či 9Sţa/8/2010 6 podnikateľská aktivita účastníka konania je prínosom pre hospodárstvo SR, teda či je jeho podnikanie vo verejnom záujme SR. K ankete v miestnych ruţomberských novinách ţalovaný uviedol, ţe anketa bola len jedným z faktorov, ktoré bral do úvahy prvostupňový správny orgán, a ktoré mali za úlohu podporiť jeho rozhodnutie. V rozhodovacom procese zohrala dôleţitú úlohu aj miestna a osobná znalosť prostredia, ktorú vo svojom rozhodovacom procese zohľadnil prvostupňový správny orgán. K námietke vydania ţivnostenského listu a súčasného neudelenia povolenia na pobyt na území SR sa ţalovaný vyjadril, ţe účastník konania nezískava automaticky vydaním ţivnostenského oprávnenia povolenie na pobyt na území SR, ale musí splniť aj ďalšie podmienky. Ďalej podotkol, ţe samotné rozhodovanie o vydaní povolenia na prechodný pobyt je delegované na ţalovaný správny orgán a cudzinec nemá na udelenie povolenia právny nárok. Na záver svojho vyjadrenia ţalovaný uviedol, ţe prvostupňový aj druhostupňový správny orgán v konaní riadne uviedli dôvody, ktoré ich viedli k uprednostneniu verejného záujmu nad súkromným záujmom ţalobcu, pričom vychádzal najmä z miestnej a osobnej znalosti podnikateľského prostredia, súčasnej nezamestnanosti v regióne a z trendu ţiadostí o povolenie pobytov na území SR vo svojom územnom obvode, zo stanovísk mesta Ruţomberok, z ankety v miestnom periodiku a zo stanoviska Generálneho konzulátu, Ministerstva hospodárstva SR a agentúry SARIO.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. 9Sţa/8/2010 7 V predmetnej právnej veci išlo o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. p. UHCP-113-5/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 08.01.2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. UHCP-121-4/RCP-BB-CP-RK-PP-2009 zo dňa 12.10.2009, ktorým bola zamietnutá ţiadosť ţalobcu o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR
2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov a odvolanie ţalobcu bolo zamietnuté. Z obsahu spisu bolo zistené, ţe ţalobca podal ţiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania dňa 06.11.2007 na Generálnom konzuláte SR v Šanghaji. Táto bola prvostupňovému orgánu doručená dňa 30.11.2007 spolu s listom, v ktorom generálny konzul neodporúčal ţalobcovi udeliť povolenie na pobyt. Z priloţeného ţivnostenského listu bolo zistené, ţe ţalobcovi bol tento vydaný dňa 10.10.2007 na vykonávanie ohlasovacej ţivnosti „obchodná činnosť – maloobchod v rozsahu voľnej ţivnosti“. Prvostupňový správny orgán poţiadal o zaujatie stanoviska k podnikateľskej činnosti ţalobcu mesto Ruţomberok, ktoré v stanovisku zo dňa 28.12.2007 uviedlo, ţe na rozširovaní takejto obchodnej činnosti nemá záujem, pretoţe túto môţu vykonávať aj občania SR, čo by prispelo k zníţeniu nezamestnanosti v meste a teda udelenie povolenia na pobyt ţalobcovi nie je vo verejnom záujme. Na základe uvedeného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ruţomberok ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. p. UHCP-209-14/RHCP-BB-CP-RK-PP-2007 zo dňa 31.01.2008 zamietol ţiadosť ţalobcu o udelenie povolenia. Proti rozhodnutiu sa ţalobca včas odvolal. Ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-27-1/RHCP- BB-SK-2008 zo dňa 02.04.2008 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie ţalobcu zamietol, proti čomu podal ţalobca ţalobu
O. s. p. na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozhodol o zamietnutí ţaloby rozsudkom č. k. 1Scud/28/2008-35 zo dňa 17.09.2008. Ţalobca sa proti rozsudku krajského súdu odvolal na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom sp. zn. 1Sţa/1/2009 zo dňa 21.04.2009 zmenil rozsudok krajského sudu tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v ďalšom konaní sa mal ţalovaný 9Sţa/8/2010 8 vysporiadať s otázkou, či došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd – na jednej strane práva ţalobcu na slobodnú voľbu povolania a právo podnikať na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup (pobyt) cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu a pokiaľ by dospel k záveru, ţe k stretu došlo, mal v prípade, ţe uprednostní verejný záujem, náleţite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu, tak aby bolo moţné posúdiť, či nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo ţalobcu podnikať na území SR a to v kontexte čl. 8 Dohovoru. Na základe vyššie uvedeného ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-7-15/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 27.07.2009 zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. UHCP-209- 14/RHCP-BB-CP-RK-PP-2007 zo dňa 31.01.2008 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Dňa 21.09.2009 bola do zberného hárku č. p. UHCP-121/RCP-BB-CP-RK-PP-2009 zaevidovaná fotokópia strany 1 a 4 novín Ruţomberský hlas, číslo 8 zo dňa 24.04.2009, kde boli uverejnené výsledky ankety z internetovej stránky www.rkhlas.sk, z ktorej vyplynulo, ţe Ruţomberčanom vadia najviac nekvalitné, tzv. čínske obchody. Rozhodnutím č. p. UHCP-121-4/RCP-BB-CP-RK-PP-2009 zo dňa 12.10.2009 bola ţalobcova ţiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Ruţomberok opätovne zamietnutá. Proti rozhodnutiu podal ţalobca včas odvolanie. Prípismi zo dňa 08.12.2009 boli Ministerstvo hospodárstva SR a agentúra SARIO ţalovaným poţiadaní o zaujatie stanoviska, či sú podnikateľské aktivity ţalobcu vo verejnom záujme z hľadiska nimi sledovaných kritérií. Agentúra SARIO informovala ţalovaného listom zo dňa 17.12.2009, ţe vo svojej registrácii nemá poţiadavku od ţalobcu o moţnosti investovania v SR, na základe čoho nedala podporné stanovisko pre rozvoj podnikania ţalobcu v SR. Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom stanovisku zo dňa 18.12.2009 konštatovalo, ţe ţalobca má v ţivnostenskom registri SR uvedenú činnosť podnikania "obchodná činnosť - maloobchod v rozsahu voľnej ţivnosti" a "kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľnej ţivnosti", vzhľadom na čo ministerstvo predpokladalo, ţe maloobchod ţalobcu sa bude týkať najmä dovozu textilu a obuvi z ČĽR a jeho predaj v SR. 9Sţa/8/2010 9 Uviedlo, ţe vplyv podnikateľskej činnosti ţalobcu na hospodárstvo SR a na obchodné vzťahy s ČĽR bude zrejme zanedbateľný, avšak vo všeobecnosti moţno prínos takéhoto podnikania hodnotiť negatívne, pretoţe prispieva k výraznému obchodnému deficitu SR voči ČĽR, čo je proti hospodárskym záujmom SR, stotoţnilo sa so stanoviskom Generálneho konzulátu, ţe uvedené povolenie na pobyt nie je vo verejnom záujme SR a podporilo zamietavé stanovisko prvostupňového správneho orgánu. Na základe zistených skutočností ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-113-5/RCP-BB-SK- 2009 zo dňa 08.01.2010 potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a zamietol odvolanie ţalobcu. Ten podal proti rozhodnutiu včas ţalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom č. k. 1Scud/4/2010-37 zo dňa 05.05.2010 ţalobu zamietol.
s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 08.12.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
čl. 8 Dohovoru má kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 9Sţa/8/2010 10
čl.35 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len “Ústava“) má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pričom v ods. 4 je uvedené, ţe zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 aţ 3 pre cudzincov. Takýmto zákonom je zákon o pobyte cudzincov, ktorý v § 17 ods. 1 ustanovuje, ţe povolenie na prechodný pobyt oprávňuje cudzinca zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky a na cesty do zahraničia a naspäť na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bolo policajným útvarom udelené povolenie na prechodný pobyt.
a) môţe povolenie na prechodný pobyt udeliť policajný útvar cudzincovi na účel podnikania a v § 19 je bliţšie uvedené, ţe povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môţe policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného
osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo druţstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo k druţstvu.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov prihliada policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, pričom
ods. 2 písm. h) žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt zamietne, ak udelenie povolenia nie je vo verejnom záujme.
6 zákona o pobyte cudzincov nemá cudzinec na udelenie povolenia na prechodný pobyt právny nárok, ak tento zákon neustanovuje inak. Najvyšší súd SR dospel k záveru, ţe ţalovaný sa náleţite vysporiadal s otázkou stretu dvoch základných práv, a to práva ţalobcu podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. oprávnenia regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Správne uváţenie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou moţnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Pri tomto uváţení si však správny orgán nemôţe počínať ľubovoľne. Zákon pre neho vytvára kritériá,
ktorých a v rámci ktorých môţe správny orgán uskutočniť výber a zisťovanie 9Sţa/8/2010 11 skutočnosti konkrétneho prípadu, ktoré sú potrebné pre jeho rozhodnutie.
2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Úlohou súdu v správnom súdnictve
druhej hlavy piatej časti O. s. p. nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené im zákonom. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu teda nie je v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené, pretoţe sa môţe týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s logickým uvaţovaním a či predpoklady takéhoto úsudku boli zistené procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať opačné alebo iné závery; súd je oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, v čom prevaţuje verejný záujem SR nad súkromným záujmom ţalobcu, pričom na podporu svojho názoru vyuţil stanoviská mesta Ruţomberok, agentúry SARIO, Ministerstva hospodárstva SR a Generálneho konzulátu, ako aj poznatky správneho orgánu zisťované v podmienkach miestnej a osobnej znalosti podnikateľského prostredia, súčasnej nezamestnanosti v regióne a z ankety v miestnom periodiku. Všetky stanoviská orgánov, z podkladov ktorých správne orgány vychádzali, boli v prospech tvrdenia správnych orgánov o nedostatku verejného záujmu na podnikateľských aktivitách ţalobcu, ktoré hodlal realizovať na území SR, preto s poukazom na skutočnosť, ţe na udelenie povolenia na prechodný pobyt nemá cudzinec právny nárok, odvolací súd dospel k záveru, ţe vzhľadom k tomu, ţe predpoklady úsudku správnych orgánov boli zistené riadnym procesným postupom, o ktorom nemal odvolací súd ţiadne pochybnosti, uváţenie správnych orgánov nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O. s. p.) a je v súlade s pravidlami logického myslenia, nebolo moţné z uvedených skutočností vyvodiť iný alebo opačný záver. Prvostupňový správny orgán aj ţalovaný vo svojom rozhodnutí uviedli, ţe si uvedomujú, ţe v konaní došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd – na jednej strane právo účastníka konania podnikať na území SR (ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území) a na druhej strane 9Sţa/8/2010 12 práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Ţalovaný sa vo svojom konaní stotoţnil s názorom prvostupňového správneho orgánu a zastal názor, ţe verejný záujem na regulovaní počtu cudzincov z tretích štátov na určitom území, je vo verejnom záujme SR, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí aj krajský súd. S takýmto záverom sa odvolací súd stotoţnil, pretoţe záujem na regulovaní počtu cudzincov z tretích štátov na určitom území (za situácie, keď ţalobca ako účastník správneho konania svoju ţiadosť o povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania zakladal na podnikateľskej činnosti, o ktorú nemalo v danom prípade záujem mesto Ruţomberok ani väčšina jeho obyvateľstva a prínos takéhoto podnikania moţno hodnotiť negatívne aj
ďalších orgánov správy), je aj
odvolacieho súdu vo verejnom záujme SR, pričom zásah do práva na rešpektovanie súkromia a rodinného ţivota, sa v danom prípade realizoval s poukazom na skutočnosť, ţe správne orgány rozhodovali na základe relevantných faktov, ktoré boli v odvolacom konaní potvrdené aj stanoviskami kompetentných orgánov štátnej správy, v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Neobstála tak námietka ţalobcu, ţe sa krajský súd nevysporiadal s otázkou, či došlo k stretu verejného a súkromného záujmu a čomu treba dať prednosť. Ţalobca ďalej namietal, ţe sa krajský súd nevysporiadal s otázkou, ţe sa na ţalobcu vzťahuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený Dohovor zohľadnili vo svojom rozhodovaní oba správne orgány aj krajský súd a zhodne uviedli, ţe na ţalobcu sa síce vzťahuje čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak
ods. 2 môţe štátny orgán do výkonu tohto práva zasahovať v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, čím odôvodnili neudelenie povolenia na prechodný pobyt ako dovolený zásah do práv a slobôd ţalobcu. Ďalej ţalobca v odvolaní uviedol, ţe stanovisko Generálneho konzulátu nemohlo byť podkladom pre rozhodovanie, keďţe je neaktuálne a je iba všeobecným konštatovaním, má popisný charakter a nie je zrejmé, na základe čoho bol zaujatý negatívny postoj. K uvedenej námietke odvolací súd podotkol, ţe ţalobca síce poukázal na neaktuálnosť stanoviska z dôvodu uplynutia troch rokov od jeho vypracovania, avšak bliţšie neuviedol, či od roku 2007, kedy bolo stanovisko vypracované, došlo k nejakej zásadnej zmene, z ktorej by sa dala vyvodiť reálna neaktuálnosť 9Sţa/8/2010 13 stanoviska. V stanovisku konzulátu bolo jasne uvedené, na základe čoho zaujal konzulát svoj postoj - ţe „pri zaujímaní stanoviska k ţiadosti o udelenie povolenia na pobyt vyhodnotil dostupné poznatky k osobe ţiadateľa, a to osobný stav, dosiahnuté vzdelanie, predchádzajúce a súčasné zamestnanie, rodinné a sociálne zázemie, jazykové znalosti a finančné zabezpečenie a na základe vyhodnotenia relevantných skutočností s prihliadnutím na verejný záujem, osobitne hospodárske potreby Slovenskej republiky z pohľadu či podnikateľská činnosť cudzinca bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, na situáciu a vývoj na trhu práce v zmysle § 26 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov“ ţiadateľovi udelenie povolenia na pobyt neodporučil. Stanovisko konzulátu tak nebolo iba všeobecným konštatovaním, ale vychádzalo z objektívne zistených skutočností a z priameho kontaktu konzulátu ako jediného orgánu štátnej správy so ţalobcom. Odvolací súd poukázal na tomto mieste na ustanovenie § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p.,
ktorého majú účastníci a ich zástupcovia právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo poţiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov. Ţalobca ako aj jeho právny zástupca tak mali moţnosť oboznámiť sa so stanoviskom Generálneho konzulátu ako aj s podkladmi, na základe ktorých zaujal negatívny postoj v predmetnej veci. K námietke nesprávneho akceptovania stanoviska Ministerstva hospodárstva SR ako dôkazu odvolací súd uviedol, ţe toto stanovisko nie je iba „makroekonomickou správou o stave hospodárstva“, ako uviedol v odvolaní ţalobca, ale konkrétne hodnotilo prínos druhu podnikania, o ktorý má ţalobca záujem, na hospodárstvo SR a tento zhodnotil ako negatívny. K námietke nesprávneho akceptovania ako dôkazu stanoviska agentúry SARIO odvolací súd uviedol, ţe SARIO si kladie za svoj cieľ zvyšovanie ţivotnej úrovne občanov SR prostredníctvom zvyšovania zamestnanosti. Vzhľadom na uvedený predmet činnosti a s ohľadom na tvrdenia ţalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Ruţomberok č. p. UHCP-121- 4/RCP-BB-CP-RK-PP-2009 zo dňa 12.10.2009, v ktorom ţalobca na strane č. 4 uviedol: „moja podnikateľská činnosť ako cudzinca na území SR bude prínosom pre hospodárstvo SR na situáciu a vývoj na trhu práce, pretoţe pri mojej činnosti môţem aj zamestnávať slovenských občanov a tak prispieť k zmierneniu nezamestnanosti, ktorá je v tejto dobe zrejmá kaţdému“ sa tunajšiemu súdu javilo doţiadanie agentúry SARIO o stanovisko ako veľmi vhodné. 9Sţa/8/2010 14 K námietke, týkajúcej sa ankety v miestnej ruţomberskej tlači, odvolací súd podotkol, ţe anketa bola pouţitá iba ako podpora k uţ uvedeným dôkazom, pričom
1 veta prvá O. s. p. môţu za dôkaz slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci a dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy (§ 132 O. s. p.) K námietke získania ţivnostenského oprávnenia na strane jednej a neudelenia povolenia na prechodný pobyt na strane druhej bolo potrebné uviesť, ţe doloţenie ţivnostenského listu moţno povaţovať len za preukázanie účelu na udelenie povolenia a nie je moţné ich vzájomne podmieňovať tak, ako to uviedol ţalobca. Podmienkou prevádzkovania ţivnosti totiţ nie je pobyt na území SR, preto sa ţivnostenské úrady touto otázkou v konaní nezaoberajú. Z vyššie uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie ţalovaného o potvrdení rozhodnutia prvostupňového orgánu, ktorým bola ţalobcovi zamietnutá ţiadosť o udeleniu povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania
2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam ţalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok
p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 08. decembra 2010 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.