Najvyšší súd 5 Cdo 87/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E. M., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. S., advokátom so sídlom v P., pr

§ 101Občianskeho zákonníka.

Keďže dohoda o ukončení nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bola uzavretá v mesiaci jún 2005, trojročná lehota na možnosť domáhať sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu už právne uplynula. Preto považoval dohodu o ukončení nájomného vzťahu, uzavretú medzi účastníkmi konania za platne uzavretú. 5 Cdo 87/2009 3 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu, tým, že sa nemala možnosť vyjadriť k právnemu posúdeniu veci, na základe ktorého odvolací súd rozhodol, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu dňa 23. októbra 2008, bola už účinná novela O.s.p., prijatá zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 15. októbra 2008, na základe ktorej

ustanovenia § 231 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Odvolací súd ju nevyzval, aby sa vyjadrila k možnému použitiu tejto právnej kvalifikácie, pričom sa jednalo o právnu kvalifikáciu podstatnej skutkovej okolnosti (či nedodržanie písomnej formy dohody o ukončení nájmu spôsobuje relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka). V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie nie je prípustné, keďže nie sú dané dôvody dovolania a neexistujú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Uviedol, že v dovolacom konaní nedošlo k použitiu ustanovení právneho predpisu, ktoré by neboli použité v predchádzajúcom rozhodovaní veci. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol 5 Cdo 87/2009 4 zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je

§ 238ods.

1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie 5 Cdo 87/2009 5 možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

§ 213ods.

2 O.s.p. (v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie v časti napadnutej dovolaním ustanovením § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a ustanoveniami § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 676 ods. 1 a § 3 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že medzi účastníkmi konania došlo k ukončeniu nájomného vzťahu k

1. júnu 2005 ústnou dohodou (aj napriek písomnému dojednaniu v článku V bod 2 nájomnej zmluvy, v ktorej bola dohodnutá písomná forma výpovede s 2-mesačnou výpovednou lehotou). Uviedol, že uzavretím nájomnej zmluvy na predmetnú prevádzku so svedkom J. M. v čase platnosti nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania, by žalobkyňa hrubo porušila zmluvné dojednania, čím by došlo k vzniku majetkového prospechu prijatím plnenia na základe právneho dôvodu ktorý odpadol. Ďalej 5 Cdo 87/2009 6 mal za to, že aj v prípade zistenia porušenia zmluvných podmienok zo strany nájomcu ukončením nájomného vzťahu v rozpore so zmluvou za obdobie existencie už nového nájomného vzťahu by návrhu žalobkyne, ako nároku na náhradu škody vo výške nad sumu nájomného dohodnutého v novom nájomnom, pre rozpor s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka nevyhovel. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že správne sú dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, čo sa týka zániku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania dohodou. Mal za to, že súd prvého stupňa vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd, v porovnaní so súdom prvého stupňa, navyše použil pre odôvodnenie svojho rozhodnutia aj ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka a konštatoval, že nedodržanie písomnej formy o skončení nájmu spôsobuje jej relatívnu neplatnosť, ktorú však treba uplatniť v zákonom ustanovenej lehote, lebo právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Keďže dohoda o ukončení nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bola uzavretá v mesiaci jún 2005, trojročná lehota na možnosť domáhať sa neplatnosti takého úkonu už uplynula. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa ohľadne skutočnosti, že došlo k zániku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania dohodou. Už len na zdôraznenie správnosti tohto záveru dodal ďalší dôvod, ktorým je skutočnosť, že nedodržanie písomnej formy dohody o skončení nájomného vzťahu spôsobuje jej relatívnu neplatnosť (§ 40a Občianskeho zákonníka). Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že na použitie tohto ustanovenia odvolacím súdom nestačí, aby išlo o ustanovenie právneho predpisu, ktoré doteraz nebolo použité, ale musí ísť o také ustanovenie, ktoré je vo veci rozhodujúce. Obe podmienky, ktoré Občiansky súdny poriadok kladie na aplikáciu tohto ustanovenia musia byť splnené kumulatívne. V prejednávanej veci síce išlo o ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia nepoužil, avšak odvolací súd ho nepoužil ako také, ktoré by bolo rozhodujúce pre daný skutkový stav. Odvolací súd k právnemu záveru súdu prvého stupňa, že došlo k zániku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania len doplnil, že nedodržanie písomnej formy dohody o skončení nájomného vzťahu spôsobuje jej relatívnu neplatnosť. Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. 5 Cdo 87/2009 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
2. novembra 2009 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková