Najvyšší súd 2 Cdo 259/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. H., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. K. H., advokátom, so sídlom v

§ 224ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že napriek jeho výslovnému nesúhlasu krajský súd pojednával a rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Nestotožnil sa s tvrdením, že s jeho námietkami uvedenými v odvolaní sa vysporiadal už súd prvého stupňa, pretože podľa jeho názoru súdy nevzali do úvahy všetky skutočnosti potrebné na riadne a správne rozhodnutie vo veci, prečo dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Trval na tom, že vážne komplikácie ohrozujúce a sťažujúce mu život mohli vzniknúť v dôsledku nesprávnej aplikácie sadrovej fixácie nasadenej zamestnancom žalovaného 2/. Poukázal na výpovede svedkov, hlavne MUDr. A. D. a závery znaleckého posudku MUDr. P. J.. Žalovaný 1/ mal za to, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa zmenil skutkový a právny stav veci a postup žalovaných bol správny. Navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu špecifikovanú náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril. Vedľajší účastník navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Uviedol, že v konaní žalobca nepreukázal nesprávny postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaných. Tým neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní jedného zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorým je porušenie právnej povinnosti žalovanými. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 2 Cdo 259/2009 4 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo výroku prípustnosť dovolania nevyslovil) je nepochybné, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že odvolací súd rozhodol vo veci (napadnutej na krajský súd

2. 2008) bez nariadenia 2 Cdo 259/2009 5 pojednávania (
4. 2009) napriek tomu, že na výzvu súdu výslovne uviedol, že s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nesúhlasí. Dňom
5. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky súdny poriadok, a to aj jeho ustanovenie §
6. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (účinného od
8. 2008) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (účinného od
10. 2008) v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 372p O. s. p. sa na konanie začaté pred
12. 2008 použijú predpisy účinné od
14. 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. Keďže ďalej nie je o možnosti odvolacieho súdu aplikovať ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p. v znení od
16. 2008 aj na konanie začaté do tohto dňa ustanovené inak, krajský súd postupoval správne, keď v danom prípade aplikoval ustanovenie § 214 ods. 2 v znení po
19. Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ až c/ O. s. p. vyplýva, že bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak a/ zistí, že je potrebné na účely správneho skutkového stavu vykonať (zopakovať) dôkazy, b/ súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o vec týkajúcu sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spor týkajúci sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vyvodiť, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať vždy verejne. Ak teda rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí nariaďovať pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozsudku súdu prvého 2 Cdo 259/2009 6 stupňa vo veci samej dňa
20. apríla 2009 (t. j. po
22. 2008) bez nariadenia odvolacieho pojednávania, i keď žalobca na výzvu súdu (pred
24. 2008), či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez pojednávania, reagoval nesúhlasom. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie žalobcovi možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, pretože odvolací súd nepostupoval v rozpore s príslušnými procesnými ustanoveniami. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namietal nedostatočné (nesprávne) vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom. V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Napokon nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.). Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale tiež prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenie žalobcu bolo opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

§ 243bods.

5 O. s. p. ako dovolanie 2 Cdo 259/2009 7 smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd priznal žalovanému 1/ náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol žalovanému 1/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

2. 2009 (§ 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 403,34 €, čo po pripočítaní náhrady za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (6,95 €) predstavuje spolu 410,29 €. Žalovanému 2/ trovy dovolacieho konania nevznikli a vedľajší účastník si ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. novembra 2009 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: