Najvyšší súd 2 Cdo 217/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého Š. V., narodeného X., bývajúceho v H., Čes

§ 237písm.

a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v

§ 238

O.s.p., proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v

§ 239O.s.p.

2 Cdo 217/2009 4 V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďže dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. 2 Cdo 217/2009 5 So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny priadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti matky maloletého pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa vykonal 6.11.2008 pojednávanie a to i napriek tomu, že požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložila aj lekárske potvrdenie. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní

1. februára 2009 vypočul matku maloletého, táto mala možnosť sa vyjadriť k dôkazom, mala možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj učinila. Došlo teda k zhojeniu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne a teda účastník mal právo byť osobne prítomný na pojednávaní a k veci sa vyjadriť. Ak teda rozhodol súd prvého stupňa síce na pojednávaní ale bez účasti dovolateľky a odvolací súd nariadil pojednávanie a zhojil túto vadu, je možné uzavrieť, že dovolateľke v prejednávanej veci nebola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka ďalej namieta, že k odňatiu možnosti jej konať pred súdom malo dôjsť aj tým, že na odvolacom pojednávaní 20.2.2009 a ani predtým odvolací súd nevyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu právneho predpisu Nariadenie rady ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 – Nariadenie Brusel II. a to i napriek tomu, že odvolací súd zistený skutkový stav právne posudzoval podľa nariadenia Brusel II., ktorá povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. 2 Cdo 217/2009 6 Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd neposudzoval právnu problematiku podľa iného právneho predpisu ako súd prvého stupňa, keď v odôvodnení rozhodnutia súladne so súdom prvého stupňa argumentoval Haagskym dohovorom z roku 1980 ako aj Nariadením ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 (nariadenie Brusel II.), ktoré dopĺňa Haagsky dohovor z roku 1980, teda v žiadnom prípade nejde o použitie iného právneho predpisu a teda ani nebol náležitý postup podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ako sa mylne domnieva dovolateľka. Takýmto postupom odvolacieho súdu teda nedošlo k odňatiu možnosti dovolateľke konať pred súdom. Dovolateľka ďalej namieta, že až na odvolacom pojednávaní jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, pričom odvolacím súdom nebola vyzvaná a poučená, či súhlasí s tým, aby sa konalo odvolacie pojednávanie, napriek tomu, že jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka a nemala možnosť sa s týmto oboznámiť, poradiť sa so svojim zástupcom a primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
2. februára 2009 je zrejmé, že predsedníčka senátu krátkou cestou doručila právnemu zástupcovi matky maloletého JUDr. N. vyjadrenie vedľajšieho účastníka k odvolaniu matky zo dňa 10.2.
3. Predmetné vyjadrenie bolo doručené taktiež právnej zástupkyni otca maloletého a kolíznemu opatrovníkovi. Zo zápisnice pred odvolacím súdom nevyplýva a ani to dovolateľka netvrdí, že by právny zástupca dovolateľky alebo dovolateľka požiadala odvolací súd o odročenie pojednávania z dôvodu oboznámenia sa a vyjadrenia k vyjadreniu vedľajšieho účastníka, či prípadne o prerušenie konania z dôvodu oboznámenia sa s predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka. Uvedené nasvedčuje tomu, že dovolateľka nemala žiadne výhrady k vedeniu odvolacieho pojednávania, mala možnosť sa s predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka oboznámiť, konzultovať so svojim zástupcom ako aj primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení. Nebolo možné odvolacie konanie preto považovať za nespravodlivé v zmysle už definovaných princípov. Dovolací súd preto dospel k záveru, že nedošlo u dovolateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom. 2 Cdo 217/2009 7 Dovolateľka namieta, že aj keď odvolací súd vypočul dovolateľku na odvolacom pojednávaní, nevypočul ju k okolnostiam podstatným pre posúdenie veci. Súd prvého stupňa nezistil skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na odmietnutie navrátenia dieťaťa podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru a to aj napriek tomu, že dovolateľka navrhovala vykonať dokazovanie na objasnenie týchto skutočností. Odvolací súd, ktorý postupoval podľa nariadenia Brusel II. vo vzťahu k odmietnutiu návratu dieťaťa, neskúmal podmienky stanovené v čl. 11 ods. 4, t.j. že súd môže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak sa nepreukázalo, resp. preukázalo, že sa nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako súd posudzoval túto otázku, ako ju mal za preukázanú, resp. za nepreukázanú. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je tiež jedným z dôvodov odňatia možnosti konať pred súdom. K týmto námietkam je potrebné uviesť, že nejde o relevantné procesné vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorými by bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu ani v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“ ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž konanie pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). 2 Cdo 217/2009 8 V tejto súvislosti treba dodať, že neobstojí ani námietka dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov, teda nebol naplnený dovolací dôvod odňatia možnosti dovolateľke konať pred súdom. Nakoľko prípustnosť dovolania matke maloletého nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľky. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. októbra 2009 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: