Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Obo 16/2009 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: JUDr. I. S., H., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu K. I., spol. s r. o., K., proti ţalovanému: Ing. H. K., L., o určenie odporovateľnosti právneho úkonu, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol a ţalovanej priznal náhradu trov konania 7 329 Sk. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobkyňa ţalobou uplatnila, aby súd určil, ţe právny úkon predaja hnuteľného majetku predávajúcim / úpadca / zastúpeným konateľom Ing. K. v prospech kupujúcej / ţalovaná /, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný a ţe týmto úkonom prevedené hnuteľné veci patria do konkurznej podstaty a ţalobkyňa je oprávnená ich speňaţiť a ţalovaný je povinný speňaţenie strpieť. Ţalovaná vo vyjadrení uviedla, ţe úpadca jej predal hnuteľný majetok, ku ktorému má vlastnícke právo. Predmetný majetok nebol správkyňou konkurznej podstaty označený, zapečatený a zostal v priestoroch prenajatých spoločnosti F., s. r. o., kde ho mala uloţený. Dňa
- 2000 spoločnosť F.. s. r. o. vrátila priestory správkyni vrátane prenajatých vecí, teda i majetku ţalovanej, na vydanie ktorého správkyňu vyzvala. Ţalovaná tvrdí, ţe kúpou hnuteľných vecí /kancelárskeho nábytku/ nedošlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. 4 Obo 16/2009 2 Navrhla ţalobu zamietnuť. Súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru, ţe predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je, ţe ide o právny úkon dlţníka, týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel dlţníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí byť druhej strane známy. Na základe zmluvy, úpadca predal ţalobca ţalovanej pouţitý kancelársky nábytok podľa dodacieho listu č. 01/01/98, ktorý vyfakturoval faktúrou č. 009/98 zo dňa
- 1998 v sume 1 Sk, ktorú ţalovaná zaplatila. Z inventúrneho súpisu H. ku dňu
- 1998 vyplýva, ţe dlţník / K. I., s. r. o. / mal majetok v hodnote niekoľko miliónov Sk, mal aj pohľadávky len v januári 1998 predstavujúce sumu prevyšujúcu 1 milión Sk, teda nebolo preukázané s ohľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného majetku úpadcu, ţe právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov a tieţ nebolo preukázané, ţe ţalovanej bol tento úmysel známy a mohla poznať úmysel dlţníka. Vzhľadom na uvedené súd ţalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa
- decembra
- V odôvodnení odvolania uviedla, ţe odvolanie podáva podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretoţe prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd vychádzal len z tvrdení ţalovanej. Odvolateľke nie je zrejmé, čím mal súd za preukázané, ţe dlţník má majetok v hodnote niekoľkých miliónov korún, nakoľko táto skutočnosť nevplýva z konkurzného spisu. Ak by sa bol súd oboznámil z konkurzným spisom, bol by zistil, za akú cenu bol speňaţovaný majetok úpadcu, ako i to, ţe pohľadávky úpadcu neboli riadne označené a boli nevymoţiteľné. Taktieţ ušlo pozornosti súdu, ţe hodnota uznaných pohľadávok veriteľov prevyšovala sumu 411 029 807,34 Sk. Konkurz 4 Obo 16/2009 3 bol vyhlásený dňa
- Konateľom úpadcu bol Ing. K. a spoločníčkou jeho manţelka / ţalovaná /. V roku 1998 uţ bola spoločnosť v úpadku a platobnej neschopnosti a v tejto situácii súd, bez hodnoverných dôkazov, akceptoval tvrdenie ţalovanej, ţe nábytok jej predal úpadca za 1 Sk preto, ţe v spoločnosti pracovala a nebola jej vyplácaná mzda. Odvolateľka nesúhlasila ani s názorom, ţe nebolo preukázané, ţe ţalovanej bol tento úmysel známy a mohla úmysel dlţníka poznať. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe ţalovaná ako spoločníčka, administratívna sila aj ako manţelka konateľa úpadcu, vedela, ţe spoločnosť je zadĺţená, teda je preukázaný úmysel poškodiť iných veriteľov. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, ţe ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, dôvody, pre ktoré sa pojednávania nezúčastnila sú subjektívne. Taktieţ nesúhlasí s tvrdením, ţe ţalobkyni bolo odňaté právo navrhovať dôkazy, nakoľko sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okrem toho podávala aj samostatné n písomné podania. K tvrdeniu ţalobkyne, ţe v konkurznom konaní uznala pohľadávky proti úpadcovi prevyšujúce sumu 411 mil. Sk, povaţuje za pokus o manipuláciu odvolacieho súdu. Poukázala na zápisnicu z prieskumného pojednávania, na ktorom boli zistené len pohľadávky v sume niţšej ako 1 mil. Sk / príloha K50 /. Pokiaľ ide o údajný hlboký úpadok a platobnú neschopnosť úpadcu uviedla, ţe úpadca riadne fungoval, nesporné záväzky hradil, teda nebol v úpadku ani platobnej neschopnosti. Čo sa týka vyplácania miezd pracovníkov úpadcu, tieto v čase vyhlásenia konkurzu riadne vyplatené. K tvrdeniu o vedomosti ţalovanej o zadĺţení úpadcu uviedla, ţe pracovala ako administratívna sila na základe ţivnostenského oprávnenia a dohody s úpadcom. Ak spoločníčka u úpadcu nikdy nepracovala, čo vyplýva i z toho, ţe nikdy nepoberala ţiadnu podnikateľskú odmenu. Navrhla napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací / § 10 ods. 2 / 4 Obo 16/2009 4 podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od
- 2008 / ďalej len „O. s. p.“ / a zistil, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne, keď ţalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu predaja hnuteľných vecí / kancelársky nábytok/ na základe zmluvy uzavretej medzi úpadcom a ţalovanou. Odvolací súd po preskúmaní odvolania zistil, ţe súd prvého stupňa nezistil riadne skutkový stav a v tejto súvislosti nemohol následne vysloviť správny právny záver. Základným právom na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Toto vyjadruje aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne vyloţí, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Z tohto jednoznačne vyplýva, ţe ust. § 157 O. s. p. určuje obsahové náleţitosti rozsudku, ich správnosť a úplnosť. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu / čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky /. Súd teda pri odôvodňovaní rozsudku musí postupovať spôsobom záväzne určeným v § 157 ods. 2 O. s. p. a ak daným spôsobom nepostupuje, dochádza k nepreskúmateľnosti rozsudku. Pokiaľ súd v odôvodnení neuvedie, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, nemôţe odvolací súd posúdiť vecnú správnosť rozhodnutia. Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu nespĺňa náleţitosti vo vyššie uvedených ustanoveniach. V odôvodnení napadnutého rozsudku je citácia § 15 ZKV a vyslovenie, ţe predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je, ţe sa jedná o právny úkon dlţníka, týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel dlţníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí byť druhej strane zrejmý. Prvostupňový súd 4 Obo 16/2009 5 vyvodil, ţe vzhľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného majetku úpadcu, nebolo preukázané, ţe právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov, ako ani to, ţe by bol ţalovanej tento úmysle známy a mohla by úmysel dlţníka poznať. S týmto sa odvolací súd nestotoţnil, nakoľko z preskúmania spisu nie je moţné posúdiť, na základe akých skutočností k takémuto záveru prvostupňový súd dospel. Nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu bol vyhlásený konkurz a na základe akých právnych skutočností mal za preukázané, ţe nedošlo k porušeniu zákonného ust. § 15 ods. 4 ZKV, podľa ktorého je moţné odporovať právnym úkonom dlţníka, ak ním došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky a to aj vtedy, ak tu nebol úmysel ukrátiť konkurzného veriteľa za predpokladu, ţe medzi účastníkmi takéhoto vzťahu je personálne prepojenie. Práve v ods. 4 § 15 ZKV je zákon prísnejší v tom, ţe pre úspešnú odporovateľnosť stačí preukázať ukrátenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky ako objektívnu skutočnosť a prepojenia dlţníka a druhej zmluvnej strany. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne i o trovách konania. Úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude posúdiť, či zmluvou o predaji hnuteľných vecí uzavretou medzi dlţníkom /teraz úpadca/ a ţalovanou bola naplnená skutková podstata ust. § 15 ods. 4 ZKV – ukrátenie konkurzného veriteľa. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. V Bratislave
- februára 2010 JUDr. Jana Zemaníková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková