Obsah (4)

§ 10§ 211§ 49§ 246c

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžfk/3/2016 Identifikačné číslo spisu: 5015200711 Dátum vydania rozhodnutia: 23. augusta 2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 10ods.

2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 211a nasl.

O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

1. augusta 2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému meritórnemu výroku rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. S poukazom na uvedené potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím bodom najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z
2. júna 2010

rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.

§ 49ods.

2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.V prejednávanej veci správca dane namietal nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu, keď žalobca v celom doterajšom konaní - v daňovej kontrole, vyrubovacom konaní, odvolacom konaní, v žalobe proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu konkrétne a logicky nezdôvodnil vo väzbe na jeho všeobecné tvrdenia, prečo predajnú cenu ťahačov niekoľkonásobne podhodnotil voči ich reálnej hodnote, ako aj správcovi dane nepredložil doklady z ERP, z ktorých bola DPH odpočítaná.V prvom rade odvolací súd poukazuje na svoje skoršie rozsudky sp. zn. 4Sžf/32/2012 z 27. novembra 2012; sp. zn. 6Sžf/86/2015 z 27. septembra 2017

uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 37/2018 z

1. januára 2018; sp. zn. 8Sžf/21/2016 z
2. apríla 2018; ako aj sp. zn. 6Sžfk/30/2017 z
3. januára 2018, z ktorých vyplýva, že žalobca sa v rámci kolotoča fiktívnych prevodov podieľa na karuselových podvodoch, prostredníctvom obchodných spoločností, ktoré sú majetkovo a personálne prepojené.Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od
4. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (viď. rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, sa majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice Rady 2006/112/ES z
5. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) a dosiahnutie jej cieľa (viď. rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú, alebo nemajú priamy účinok. V rozsudku Súdneho dvora EÚ z
6. júna 2012 v spojených veciach C-80/11 a C- 42/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď. rozsudky Halifax zo
7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z
8. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď. najmä rozsudok z
9. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (viď. rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z
10. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). 5.46 Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (viď. rozsudok Kittel a Recolta Recycling). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď. rozsudky z
11. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z
12. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25).Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.Žalobca v rámci odvolacieho konania opakovane namietal aplikáciu ust. § 22 ods. 5 zákona o DPH, keď mal za to, že ak sa zmluvné strany v obchodnom vzťahu dohodli na odplate, túto nemožno spochybniť. Ust. § 22 ods. 5 zákona o DPH upravuje, z akého základu dane pri bezodplatne poskytnutých zdaniteľných obchodoch (§ 8 ods. 3 zákona o DPH) má povinnosť platiteľ dane odviesť daň, pričom ide o implementáciu článku 74 a 75 smernice 2006/112/ES. Dodanie predmetného tovaru - 3 ks ťahačov v cene 1 €/kus bez DPH, pričom pri kúpe tohto tovaru bola daň odpočítateľná (vo výške 21.000 €), je v zmysle ust. § 8 ods. 3 zákona o DPH nutné považovať za bezodplatné dodanie tovaru, čo odôvodňuje aplikáciu ust. § 22 ods. 5 zákona o DPH tak, ako to ustálil správca dane.V rámci administratívneho, ako aj súdneho prieskumu bolo zistené, pričom uvedené nebolo sporné, že žalobca predmetné ťahače nadobudol od obchodnej spoločnosti S&J PRESSBURG plus s.r.o. v novembri 2013 a cena bola účtovaná faktúrou uvedenej obchodnej spoločnosti č. 2013121 s dátumom vyhotovenia
13. novembra 2013 a s dátumom splatnosti
14. januára 2014 v sume 105.000 € plus DPH 21.000 € a následne tieto odpredal obchodnej spoločnosti Trade rental, s.r.o. s účtovaním ceny predaja faktúrou č. 10140098/PR s dátumom vyhotovenia
15. marca 2014, a dátumom splatnosti
16. marca 2014, na sumu 3 € plus DPH 0,60 €. Odvolací súd nespochybňuje zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu, avšak vyčíslenie hodnoty ťahačov v čase prevodu na spoločnosť Trade rental, s.r.o. oproti hodnote, v ktorej ich nadobudol žalobca, súčasne neexistenciu skutočností, na základe ktorých došlo v priebehu cca 4 mesiacov k zníženiu hodnoty ťahačov (dopravná nehoda, amortizácia a pod.), je potrebné vyhodnotiť ako okolnosti, ktoré smerujú k získaniu daňovej výhody žalobcu a ktoré nemôžu požívať ochranu, keď v konečnom dôsledku, sú v rozpore so základnými zásadami daňového konania upravenými v § 3 ods. 6 daňového poriadku, ako aj v rozpore so základnými zásadami podnikania. S uvedeným korešponduje majetkové a personálne prepojenie žalobcu so spoločnosťou Trade rental, s.r.o., ako aj skutočnosť, že v deň predaja ťahačov
17. marca 2014 Trade rental, s.r.o. dala ťahače žalobcovi späť do bezplatného užívania.Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom krajského súdu, ktorý s poukazom na rozsudok C-162/07 uviedol, že zneužitie práva predstavuje vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Na základe uvedeného je zrejmé, že zo strany žalobcov došlo k zneužitiu práva, tak ako to definoval Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02, pretože bolo preukázané naplnenie oboch prvkov, a to formálne dodržanie zákona, keď boli vyhotovené faktúry s formálnymi náležitosťami podľa zákona a objektívne preukázanie, na základe preukázania umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality v kontexte s personálnym a majetkovým prepojením, že hlavným cieľom bolo získať daňovú výhodu vo forme odpočítania dane.K odvolacej námietke žalobcu, že v zmysle výzvy na predloženie dokladov všetky účtovné doklady správcovi dane predložil, o čom svedčí Potvrdenie o zapožičaní dokladov č. 9501401/5/3849136/2014 z
18. augusta 2014, ktorými žalovaný potvrdil prevzatie dokladov v rozsahu: kniha pohľadávok k
19. marcu 2014; kniha záväzkov k
20. marcu 2014; evidencia DPH za marec 2014; príjmové pokladničné doklady č. P P-0042-73; výdavkové pokladničné doklady č. V V- 00151-195; dodávateľské faktúry č. 3014021-3014033; a odberateľské faktúry č. 10140079-10140082, 10140084-10140130, ako aj tvrdenie Ing. I. R., že táto fyzicky doklady predložené ku kontrole za zdaňovacie obdobie mesiaca marec 2014 nechystala, najvyšší súd uvádza, že z uvedeného nemožno vyvodiť záver, že správcovi dane boli predložené potrebné doklady z ERP, na základe čoho správca dane v intenciách vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 4/2009 z
21. júna 2010

rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, postupoval správne, ak neuznal žalobcovi DPH odpočítanú vo výške 4 678,36 €, keďže právo na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a/ a v nadväznosti na § 71 a 74 ods. 3 písm. b/ zákona o DPH preukázané nebolo.Námietky žalobcu uplatnené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý sa v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami.O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cveta prvá O.s.p.

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť

1. júla 2016.Dňom
2. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
3. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.