Najvyšší súd 3 Cdo 148/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J., so sídlom podnikania v H., Česká republika, 2/ A., bývajúcej v B., o

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, v ktorom uplatnili všetky dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený 3 Cdo 148/2009 -3- rozsudok a vec aby vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkli, že rozhodovali na základe neúplne zisteného skutkového stavu, nevykonali všetky navrhované dôkazy, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a v prípade niektorých dôkazov nevysvetlili, ako ich vyhodnotili alebo z akého dôvodu ich nevykonali. Pokiaľ sa odvolací súd pred rozhodnutím nezaoberal otázkou, na základe čoho nadobudla vlastníctvo nehnuteľností spoločnosť Ž., s.r.o., nemohol rozhodnúť správne. Žalobcovia sa nestotožnili s jeho záverom o právnych účinkoch registrácie spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MSždov 4/1999 popierali aj správnosť záveru odvolacieho súdu o danosti dôvodov pre zamietnutie ich žaloby. Podľa ich názoru mali na podaní žaloby naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a súdy nepochopili, čo je predmetom sporu – podľa odvolacieho súdu bola predmetom sporu neplatnosť kúpnej zmluvy, predmetom sporu bolo ale vydanie veci. V ďalšej časti dovolania žalobcovia podrobili kritike niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. 2 Obo 170/1996, 6 Obo 62/2003). Žiadali, aby dovolací súd „vyriešil predbežnú otázku, kto nadobudol vlastníctvo predmetných nehnuteľností zákonným spôsobom“, ďalej „či existuje akákoľvek listina, v ktorej je nehnuteľnosť označená, ktorou by sa mohlo zmeniť vlastníctvo a na základe ktorej by Ž., s.r.o. právne účinným a zákonným spôsobom mohol vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudnúť“. Rovnako žiadali, aby dovolací súd „vyriešil predbežnú otázku, či po vyhlásení konkurzu na spoločnosť môže úpadca predávať majetok, či úpadca môže predávať majetok skôr, ako súdy rozhodli o vylučovacej žalobe v zmysle § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, a kedy a konkrétne akou právoplatnou listinou malo byť a bolo vlastníctvo Ž., s.r.o. prepísané“. Pre prípad, že dovolací súd tieto otázky riešiť nemôže, žiadali zrušiť rozsudky súdov oboch nižších stupňov a súdu prvého stupňa uložiť povinnosť zistiť, kedy a na základe čoho sa Ž., s.r.o. stal vlastníkom nehnuteľností. Súdy podľa názoru dovolateľov nerozhodli vecne správne aj preto, lebo dôsledne neskúmali, či „bezpodielový spoluvlastník súhlasil s prevodom vlastníctva“, či zmluva o predaji časti podniku bola uzavretá v súlade s § 476 Obchodného zákonníka a či bol spísaný riadny delimitačný protokol. Poukázali na to, že žalovaný 1/ predával nehnuteľnosť v čase, keď „mu v tom bránila žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty“; súdom pri tom vytkli, že „neuznali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. 7 C 669/1996, ktorým bolo určené, že vnesenie nepeňažného vkladu do spoločnosti je neplatné“. Aj tým podľa názoru žalobcov zaťažili konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za najzávažnejšie pochybenie v tejto veci ale žalobcovia označili to, že súdy rozhodovali „o úplne inom návrhu ako rozhodovať mali“. Zdôraznili, že 3 Cdo 148/2009 -4- v konaní sa domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z

1. septembra 1998 uzavretej medzi predávajúcim Ž., s.r.o. a kupujúcimi Ľ. a E. ohľadom prevodu stavieb na parcele č. X. v katastrálnom území B., súdy však rozhodovali o kúpnej zmluve z
2. júna 1998 uzavretej medzi predávajúcim Ž., s.r.o. a kupujúcim Ž., s.r.o. ohľadom stavieb na parcelách č. X. a X. v katastrálnom území B.. Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je prípustný proti každému rozhodnutiu. Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z hľadiska zákonnosti procesného postupu súdu alebo právneho posúdenia veci. Takéto preskúmanie je ale možné, len ak to ustanovuje zákon. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ 3 Cdo 148/2009 -5- nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na to dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. I. Žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní na prvom mieste uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ neboli žalobcami namietané a dovolacím súdom zistené. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho 3 Cdo 148/2009 -6- práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania, ďalej neuvedením podrobných dôvodov nevykonania navrhovaných dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, sčasti nevysvetlením dôvodov rozhodnutia a tiež vecne nesprávnym rozhodnutím. K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcami navrhované dôkazy treba uviesť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním žalobcami navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, dovolací súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj R 42/1993). 3 Cdo 148/2009 -7- Viaceré z námietok, založených na tom, že súdy nedostatočne vysvetlili svoje právne úvahy a riešenia právnych otázok (zákonu zodpovedajúce vyriešenie ktorých bolo podľa názoru žalobcov podmienkou vecne správneho rozhodnutia), sú námietkami vytýkajúcimi nedostatočné odôvodnenie, teda nepreskúmateľnosť. K tomu treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel dovolací súd k záveru, že právo žalobcov na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku obsahuje nielen stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcov a spôsob, ako sa s nimi odvolací vysporiadal, ale aj primerané právne posúdenie (a to aj v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá – nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237 O.s.p. Pokiaľ dovolatelia zastávajú názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 148/2009 -8- sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Záverom k tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba uviesť, že ak súdy v danej veci, ako tvrdia dovolatelia, nezistili v potrebnom rozsahu rozhodujúci skutkový stav, má tento nedostatok za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. II. Ako ďalší dovolací dôvod uplatnil žalobcovia 1/ a 2/ to, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento dovolací dôvod možno ale úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy, nezakladá prípustnosť dovolania. III. Žalobcovia napokon uplatnili aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. namietajúc, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Aj tento dovolací dôvod ale môže byť úspešne uplatnený iba v prípade, že je dovolanie procesne prípustné; sama skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení nezakladá prípustnosť dovolania. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je dovolanie žalobcov v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprípustné a že prípustnosť ich dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Keďže dovolanie žalobcov je procesne neprípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázkach nastolených dovolateľmi (napríklad na základe čoho nadobudla vlastníctvo nehnuteľností spoločnosť Ž., s.r.o., aké boli právne účinky registrácie spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom, či zo skutkových okolností tvrdených žalobcami bolo možné vyvodiť ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení, či „bezpodielový spoluvlastník súhlasil s prevodom vlastníctva“, či zmluva o predaji časti podniku bola uzavretá v súlade s § 476 Obchodného zákonníka, či bol pri tom spísaný riadny delimitačný protokol, či uzavretiu zmluvy z
3. septembra 1998 nebránilo podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a či súdy opodstatnene „neuznali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. 3 Cdo 148/2009 -9- 7 C 669/1996, ktorým bolo určené, že vnesenie nepeňažného vkladu do spoločnosti je neplatné“. Treba poznamenať, že riešenie všetkých „predbežných otázok“ nastolených žalobcami v dovolaní by sa tiež priečilo účelu a prieskumnej povahe dovolacieho konania. K námietke, že súdy rozhodovali „o úplne inom návrhu ako rozhodovať mali“, dovolací súd poukazuje na to, že na základe žaloby žalobcov 1/ a 2/ súdy oboch nižších stupňov skúmali platnosť kúpnej zmluvy z
4. septembra 1998 (nie kúpnej zmluvy z
5. júna 1998). Svedčí o tom priebeh celého konania, okruh jeho účastníkov a obsah rozhodnutí, zrušenia ktorých sa dovolatelia domáhajú. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pokiaľ by aj súdy (teoreticky) rozhodli o niečom inom, než bolo navrhované, nezaložili by tým procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Žalobcovia navrhli zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadli výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje ich dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale vylučuje prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania žalobcov proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Z dôvodov vyššie uvedených Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 3 Cdo 148/2009 -10- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 6. augusta 2009 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková