3 Cdo 153/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr.

§ 243aods.

2 veta druhá O.s.p.). K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (

§ 242ods.

1 veta druhá O.s.p.). V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len z aspektov 3 Cdo 153/2009 -10- uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný skúmať, v čom ešte (čo v dovolaní nebolo uplatnené a vysvetlené) spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, že o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Žalovaná v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma možnosť realizovať procesné práva priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľka tvrdenú procesnú vadu konania vyvodzuje z toho, že odvolací súd neopodstatnene zaujal záver o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa a že dokazovanie v potrebnom rozsahu nezopakoval ani nedoplnil, v dôsledku čoho žalovanej neumožnil zúčastniť sa dokazovania, klásť prípadne otázky svedkom a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. 3 Cdo 153/2009 -11- V súvislosti s uvedenou námietkou žalovanej treba uviesť, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z
2. októbra 2007 č.k. 12 C 172/2005-303 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z
3. mája 2008 sp. zn. 2 Co 17/2008 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho osobnosti a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vo výške 52 000 Sk). Po týchto rozhodnutiach zostala spornou výška primeranej náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
4. februára 2009 sp. zn. 3 Co 310/2008 zmenil žalobu zamietajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava V z
5. októbra 2008 č.k. 12 C 172/2005-391 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 31 467,84 € (948 000 Sk). Z obsahu odôvodnenia jeho zmeňujúceho rozsudku vyplýva, že odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa len nesprávnu interpretáciu § 13 Občianskeho zákonníka a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci (

stranu 10 odsek 3 dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu), nie však nesprávne skutkové zistenia (ako nedôvodne tvrdí dovolateľka). Odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov a skutkových zistení ako súd prvého stupňa. Odlišnosť oboch rozhodnutí nespočíva v odlišnosti záverov súdov z hľadiska skutkového základu veci; podstatou rozdielnosti rozhodnutí súdov nižších stupňov je inak posúdený stupeň intenzity negatívnych dopadov neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Pokiaľ dovolateľka uvádza, že odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonal ani nezopakoval a tým jej znemožnil účasť na dokazovaní, treba uviesť, že ustálená judikatúra dovolacieho súdu nepovažuje nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom za postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (

najmä R 37/1993 a R 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akým spôsobom k ich vykonaniu dôjde, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Skutočnosť, že súd niektorý dôkaz nevykonal, nevedie k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V danom prípade, ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 18. februára 2009 (č.l. 411 až 413), odvolací súd prečítal podstatné časti výpovedí svedkov vypočutých v tomto súdnom konaní (N., I., B., JUDr. A., JUDr. D., JUDr. M., JUDr. Š. a Š.), ku ktorým sa vyjadrila aj žalovaná. Odvolací súd vzal zreteľ aj (nie len) na uvedené svedecké 3 Cdo 153/2009 -12- výpovede, dokazovanie ktorými mimo iného bolo riadne vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa s tým, že sa k nim vyjadrili účastníci konania. Sama skutočnosť, že odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k odlišnému právnemu záveru o primeranosti výšky nemajetkovej ujmy, nemohla založiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. pred súdom. Z dovolania vyplýva, že dovolateľka v danom prípade dostatočne neodlišuje zistenie skutkového stavu ohľadom negatívnych dopadov neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu od následného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu z hľadiska stupňa a intenzity tohto zásahu. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podkladom pre to sú mu skutkové zistenia, ku ktorým dospel vykonaným dokazovaním. Výsledky vykonaného dokazovania súd hodnotí podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nezaťažuje konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a

tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z

1. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Na záver – vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu uplatnenému v dovolaní dovolací súd konštatuje, že znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemá nielen procesný postup súdu, ktorý bol vytýkaný v dovolaní, ale ani iný postup súdu v tejto veci.
2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza, že tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania dovolateľka uvádza, že odvolací súd konal nad rámec odvolania žalobcu, pretože žalobca vo svojom odvolaní ako 3 Cdo 153/2009 -13- odvolací dôvod neuviedol nesprávne zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Zo spisu nevyplýva opodstatnenosť uvedenej námietky žalovanej. Vzhľadom na skutočnosť, že o povinnosti žalovanej poskytnúť žalobcovi morálnu a (vo výške 52 000 Sk) tiež materiálnu satisfakciu už bolo právoplatne rozhodnuté prvším rozsudkom súdu prvého stupňa, išlo v konaní po vrátení veci súdu prvého stupňa o určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd prehodnocoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa – spis svedčí o tom, že odvolací súd na základe vykonaného dokazovania dospel svojou úvahou k odlišnému právnemu záveru v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v danom prípade považoval za primeranú intenzite negatívnych následkov a dopadov vyvolaných neoprávneným zásahom žalovanej do osobnostnej sféry žalobcu. Dovolací súd nezistil, že by odvolací súd svojím postupom konal v odvolacom konaní nad rámec podaného odvolania. V dovolacom konaní nevyšla najavo ani inak tzv. iná vada konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú by mal byť vzatý zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
3. K tomu, čo dovolateľka uviedla v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval. Dovolanie má byť odôvodnené tak, aby z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu neumožňovalo žiadne dohady a domnienky, čo mal dovolateľ na mysli. Ak dovolateľka chcela s úspechom využiť procesnú možnosť napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním, ktorú jej vytvorila procesná prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 1 O.s.p.), a pokiaľ chcela preukázať opodstatnenosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a tým dosiahnuť zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia, nestačilo len poukázať na 3 Cdo 153/2009 -14- označenie alebo text tohto zákonného ustanovenia alebo na právne predpisy a judikatúru tuzemských súdov alebo Európskeho súdu pre ľudské práva. Nevyhnutným bolo vysvetlenie, konkrétne ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje dovolateľka za správny, ako aj konkrétne v čom spočíva omyl odvolacieho súdu pri aplikácii práva. Pokiaľ v dovolaní žalovanej chýba takéto vysvetlenie, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nemožno preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu (

aj R 38/2008). Dovolateľka v súvislosti s námietkou, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), iba odcitovala niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a v nich zaujaté právne závery; nepodala ale vlastné vysvetlenie súvislosti týchto rozhodnutí s prejednávanou vecou, neuviedla, v čom konkrétne v danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie a v čom vidí nezohľadnenie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva odvolacím súdom. V dôsledku toho nebol dovolaciemu súdu dostatočne vymedzený obsah prieskumnej činnosti a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo možné z tohto hľadiska vecne posúdiť [pozn.: žalovaná neopodstatnene namieta, že odvolací súd nezohľadňoval východiská a ústavné princípy zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (

stranu 8 odsek 6 a 7 dovolaním napadnutého rozsudku)]. Napriek konštatovaniu, že v danej veci nebol (v dôsledku absencie bližšieho vysvetlenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dostatočne vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu, dovolací súd pre úplnosť uvádza, že dovolateľka zrejme formuláciami zvolenými v dovolaní mienila namietať, že konala v súlade so slobodou prejavu, ktorú zakotvuje aj čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; v zmysle odseku 2 veta prvá tohto článku má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Súčasťou slobody prejavu je sloboda tlače. V zmysle čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov. Ani právo na slobodu prejavu (tlače) ale nie je absolútne – podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho výkon zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, a preto môže podliehať (o.i.) obmedzeniam alebo sankciám, ktoré 3 Cdo 153/2009 -15- ustanovuje zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme (medziiným) ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. V prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo žalobcu, aby do jeho chránených osobných a osobnostných práv nebolo neoprávnene zasahované a tiež jeho právo domáhať sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu; žalobca, vychádzajúc z toho, že predmetným článkom bolo zasiahnuté do jeho práv chránených právnym poriadkom, podal proti vydavateľke týždenníka, v ktorom bol článok uverejnený, žalobu na ochranu osobnosti. Na druhej strane ide o slobodu prejavu (slobodu tlače) – jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti i rozvoja každého človeka. Napriek zvýšenej ochrane slobody prejavu tlačou je potrebné nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromného života verejnej osoby (osoby verejného záujmu, akou je politik, zamestnanec štátu, umelec, športovec a pod.) a slobodou prejavu. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života v prípadoch, keď tlač informuje verejnosť o súkromnom živote verejne známych osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia predajnosti periodika bez toho, aby sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Von Hannover v. Nemecko z

1. júna 2006). Európsky súd pre ľudské práva zohľadňuje rozdielnosti postavenia jednotlivých osôb verejného záujmu – hranice prípustného zásahu k politikom alebo predstaviteľom vlády sú ďaleko širšie než vo vzťahu k sudcom, ktorí v rámci skupiny „verejných osôb“ požívajú najväčšiu ochranu. Dôvodom pre tento náhľad Európskeho súdu pre ľudské práva je špecifické postavenie sudcov v systéme orgánov verejnej moci – sudca pri výkone súdnej moci zasahuje významným spôsobom do právneho postavenia fyzických a právnických osôb, so zreteľom na čo by prekročenie dovolených limitov prípustnej kritiky mohlo negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých (mnohých) rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Skalka v. Poľsko z
2. mája 2003). V prípade stretu subjektívneho práva žalobcu a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, 3 Cdo 153/2009 -16- ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje žaloba na ochranu osobnosti ide o to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. Súčasťou slobody prejavu môže byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala znaky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá (vychádzajúca z pravdivých podkladov) a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom kritiky s takýmito znakmi má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie však urážka, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná. Odvolací súd sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva žalobcu a slobody prejavu zaoberal a svoje závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru nesledoval článok legitímne ciele, ale škandalizáciu a zneváženie žalobcu (aj ako sudcu reprezentujúceho súdnu moc). Žalovaná v dovolaní neuviedla, v čom vidí nesprávnosť takéhoto posúdenia uvedeného stretu odvolacím súdom, ani nevysvetlila, z konkrétne ktorých dôvodov a ako vyhodnotených (posúdených) mal byť tento stret (konflikt) dvoch právom chránených práv právne uzavretý inak a prečo – v rámci skutkovému základu zisteného súdmi nižších stupňov – mala byť (podľa názoru žalovanej) priznaná priorita slobode prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje ďalej na § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (

§ 13ods.

1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že 3 Cdo 153/2009 -17- bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (

§ 13ods.

3 Občianskeho zákonníka). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok – aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti značnej miere. Odvolací súd, ako o tom svedčí obsah spisu, postupoval pri rozhodovaní o primeranej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa žalovanej ňou podaným dovolaním nepodarilo spochybniť právne závery odvolacieho súdu, ku ktorým dospel pri posúdení intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu žalovanej na chránené osobnostné práva žalobcu. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa (§ 220 ods. 1 O.s.p.) a svoje rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy založil na konkrétnych skutkových okolnostiach. Z hľadiska odvolacím súdom konštatovanej intenzity neoprávneného zásahu a vyvolaných negatívnych dopadov zásahu do osobnosti žalobcu nie je rozhodujúce, či predmetný článok bol alebo nebol zverejnený na webovej stránke aj v čase začatia tohto súdneho konania a či a aké televízne reklamné spoty predchádzali vydaniu predmetného článku. Aj v tomto smere dovolací súd uvádza, že žalovaná v dovolaní nevyvrátila opodstatnenosť názoru odvolacieho súdu, že ním priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (31 467,84 €) je primeraná dopadom neoprávneného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobcu. Z aspektu toho, čo dovolateľka uviedla a vysvetlila v dovolaní, je zrejmé, že dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol daný. 4. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1. až 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnené dovolanie žalovanej zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). 5. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov 3 Cdo 153/2009 -18- dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2009 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková