Obsah (7)

§ 511§ 39§ 365§ 420§ 378§ 212§ 216

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/90/2018 Identifikačné číslo spisu: 2115211734 Dátum vydania rozhodnutia: 29. januára 2019 Meno a priezvisko: JUDr. Anna Marková Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

zmluvy zábezpeka v sume 20 000,- eur z pôžičky nebola dohodnutá, v zmluve je iba dohodnuté s dlžníkom 2/ zriadenie záložného práva na pohľadávky, ktoré realizované nebolo a nie je ani predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie zhodnotil, že suma 20 000,- eur nespĺňa zákonnú úpravu vyžadovanú pre jej zadefinovanie ako zábezpeky, preto ide o neplatný právny úkon, ktorý sa prieči zákonu i dobrým mravom. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru s poukazom na ust. § 555 OZ prvoinštančný súd uviedol, že i keď toto ustanovenie nevypočítava všetky spôsoby, ktorými možno splniť záväzok, zábezpekou je najmä zriadenie záložného práva a ručenie, k žiadnej zábezpeke peniazmi nedošlo a záväzok touto sumou nemohol byť ani zabezpečený, a tak súd v tejto časti návrh nemohol považovať za dôvodný. Súd tak skonštatoval, že reálne došlo k poskytnutiu pôžičky vo výške 40 000,- eur dvom dlžníkom, z ktorých jeden je úpadca. Zmluva o pôžičke neobsahuje žiadnu dohodu o určení výšky podielov na dlhu, nemožno z nej vyvodiť ani solidárnosť záväzku, z ktorej by vyplývalo právo žalobcu požadovať celé plnenie od jedného dlžníka, preto

názoru súdu prvej inštancie sa môže

§ 511ods.

2 OZ žalobca domáhať plnenia od úpadcu len vo výške polovice dlhu, čo je 20 000,- eur, keďže podiely sú rovnaké, pretože nie je určený podiel na spoločnom záväzku. Pri posudzovaní úrokov a úrokov z omeškania vzal súd prvej inštancie do úvahy, že žalobca poskytuje pôžičky za účelom dosiahnutia zisku, i keď v danom čase nemal povolenie na podnikanie v oblasti poskytovania pôžičiek, k čomu súd zistil, že na Okresnom súde Trnava sú vedené ďalšie konania, v ktorých žalujúca strana sporu - Ing. Stanislav Markus vystupuje v 17 veciach a v ktorých sa z rovnakého titulu domáha plnenia z poskytovaných krátkodobých pôžičiek a s prihliadnutím na tieto skutočnosti sa zaoberal výškou úrokov za požičanie požadovaných žalobcom, ktoré mal žalobca pri pôžičke dohodnuté vo výške 26 %. Úroky ako odplatu za poskytnutú pôžičku označil súd za až úžernícke a neprimerané a nemožno mať za to, že by výška úrokov závisela iba na dohode účastníkov a nepodliehala žiadnym obmedzeniam a preto v tomto prípade je potrebné vziať do úvahy ust. § 3 ods. 1 OZ. V súlade s dobrými mravmi nie je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník. Neprimeranou a tak odporujúcou dobrým mravom je 26 % výška úrokov dojednaná v zmluve o pôžičke, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Zároveň je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa poskytne pôžička za cenu prevyšujúcu niekoľkonásobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Súd prvej inštancie preto dohodu o výške úroku označil za rozpornú s dobrými mravmi a tak neplatnú a pohľadávku žalobcu v časti úrokov za požičanie v celom rozsahu neuznal. Úrok z omeškania je zákonný nárok veriteľa za omeškanie dlžníka, ale len do výšky určenej právnym predpisom, a to ustanovením § 517 OZ platného v čase uzatvárania zmluvy, a to vo výške kogentne určenej v § 3 nariadenia č. 87/1995 Zb., čo je 8 % viac ako základná úroková sadzba ECB. ktorá v tom čase bola 1 %, tak súd mohol uznať nárok žalobcu na úroky z omeškania vo výške 9 % a i v ostatnej prevyšujúcej časti tento nárok žalobu zamietol, keď žalobca v zmluve dohodol 10 % úrok z omeškania ročne, ktorý pri takejto sadzbe súd určil výpočtom tak, že za 1 deň sú 4,93 eur (9 % ročne zo sumy 20 000,- je 1800/365 dní = 4,93 eur). Pohľadávka bola splatná 1. marca 2010, ale žalobca si v prihláške pohľadávky uplatnil úroky z omeškania od 13. marca 2010 do 21. januára 2015, to je za 1 775 dní, takže úroky z omeškania činia celkom 8 750,75 eur. V závere rozhodnutia súd zhrnul, že pohľadávku v časti istiny považuje za dôvodnú vo výške 20 000,- eur, úroky z omeškania vo výške 8 750,75 eur, tak celková výška oprávnenej pohľadávky je 28 750,75 eur a v tejto sume žalobe vyhovel. Súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že pohľadávka sa považuje za zistenú, nakoľko na takomto určení neexistuje naliehavý právny záujem, keďže zistenie pohľadávky je

ustanovenia § 32 ods. 19 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, následkom právoplatného rozsudku, ktorým bola pohľadávka určená, čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti.

1. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom z
2. novembra 2017, sp. zn. 21CoKR/16/2016, rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí nároku na zaplatenie 20 000,- eur potvrdil a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Odvolací súd svoje rozhodnutie v potvrdzujúcej časti odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania o časti, ktorou neuznal žalobcov nárok na plnenie titulom zábezpeky vo výške 20 000,- eur dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a tak odvolací súd poukázal na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou týkajúcou sa zamietnutia nároku na zaplatenie sumy 20 000,- eur s príslušenstvom, ktorú žalobca započítal do sumy poskytnutej pôžičky, ale ktorá mala byť zábezpekou splatenia pôžičky. Dokazovanie preukázalo, že túto sumu si hneď
4. septembra 2009, čo je deň poskytnutia pôžičky, žalobca ako veriteľ ponechal, ako potvrdzoval i príjmový doklad z
5. septembra 2009 vystavený úpadcom,

ktorého žalobca prijal od úpadcu čiastku 20 000,- eur ako zábezpeku pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie správne túto sumu s poukazom na právnu úpravu zmluvy o pôžičke

ust. § 657 a nasl. OZ nepovažoval za pôžičku, reálne finančné prostriedky vo výške 20 000,- eur neboli prenechané do voľnej dispozície dlžníka, pretože si ich vlastne veriteľ priamo ponechal, preto je nárok v časti na vrátenie sumy 20 000,- eur ako poskytnutej pôžičky a k nemu uplatňovaný úrok a úrok z omeškania neplatný právny úkon

§ 39OZ.

Odvolací súd preto zhodne s názorom súdu prvej inštancie vyhodnotil takúto dohodu za rozpor s dobrými mravmi, z ktorého nemôže žalobcovi plynúť v konaní uplatňovaný nárok. Konanie žalobcu bolo zrejme vedenou snahou takýmto spôsobom skryto navýšiť odplatu za pôžičku - úrok a úrok z omeškania, v prípade nesplatenia pôžičky v dohodnutom čase. S poukazom na uvedené preto odvolací súd v tejto časti zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie odvolanie vyhodnotil ako nedôvodné. 5. Odvolací súd, po preskúmaní rozhodnutia v rozsahu odvolania a dôvodov vymedzených v odvolaní, považoval odvolanie žalobcu za dôvodné, ktoré vzhľadom na odvolacie dôvody založilo opodstatnenosť pre zrušenie aj výroku I. rozhodnutia, i keď vyhovujúceho, pretože tento výrok je závislý od výroku napadnutého odvolaním, pretože ide o určenie vymáhateľnosti jednej pohľadávky, ktorá bola prihlásená v konkurze pod por. č. 2 ako celok. K otázke posúdenia pasívnej solidarity, ku ktorej prvoinštančný súd skonštatoval, že zmluva o pôžičke neobsahuje solidaritu dlžníkov, preto pôžičku rozdelil ako deliteľné plnenie a žalobcovi tak vyhovel iba v polovici spoločného záväzku odvolací súd skonštatoval, že odvolanie je opodstatnené, nakoľko právna úprava uvedená v ust. § 511 ods. l OZ upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je charakterizovaná viacerými subjektami na dlžníckej strane a tak povinnosťou splniť dlh voči veriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita môže byť založená: a/ právnym predpisom, b/ rozhodnutím súdu, c/ dohodou účastníkov, d/ povahou plnenia. Práve povaha plnenia - poskytnutá pôžička a spôsob konania dlžníkov je právnou skutočnosťou, ktorá preukazuje, že nejde o deliteľné ale o solidárne plnenie, čo má za následok existenciu odvolacieho dôvodu

§ 365ods.

1 písm. f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej tiež „C. s. p.“). Odvolací súd ďalej skonštatoval, že v danej veci ide jednoznačne o solidaritu žalovaných, čo preukázalo i vykonané dokazovanie, ale z ktorého pohľadu súd prvej inštancie nárok neposudzoval, a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd v súvislosti s posúdením zmluvy o pôžičke a solidárnosťou záväzku poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal samotnou povahou plnenia a skutočnosťami, ktoré pri uzatváraní zmluvy o pôžičke vyšli najavo, žiadnym spôsobom ich z hľadiska posúdenia pasívnej solidarity nevyhodnotil a odkaz na právnu úpravu uvedenú v ust. § 511 ods. 2 OZ je tak nelogický a nedôvodný, ak mal súd za to, že sa nejedná o solidárne plnenie, nebolo dôvodné aplikovať toto ustanovenia a určovať výšku vzájomných podielov. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi ani nárok na 26 % úrok ako odplatu za poskytnutie pôžičky, pre rozpor s dobrými mravmi, k čomu odkázal na úrokové sadzby, ktoré boli poskytovali v rozhodnom čase

štatistiky NBS a ktoré boli pri ostatných úveroch vo výške v priemere 6,3050 %. Právna úprava uvedená v ust. § 658 ods. l OZ umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť i úroky, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu, ak prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi úroky dohodnuté v zmluve pre rozpor s dobrými mravmi, mu nepriznal žiadne iné úroky, i keď prípadne nižšie. Predmetom konania bolo i posúdenie uplatňovaného nároku na úroky z omeškania, ktoré súd prvej inštancie priznal vo výške 9 % ročne, ktorú výšku odvolateľ v podanom odvolaní akceptoval a požiadal o pripustenie zmeny žaloby a s ktorým sa súd prvej inštancie vysporiada v ďalšom konaní.

1. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, konkrétne jeho potvrdzujúcemu výroku, podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ust. § 420 písm. f/ C. s. p. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd napadnutým výrokom rozsudku odvolacieho súdu rozhodol ultra petitum, nakoľko rozhodoval v časti 19 349,04 eur o nároku, ktorý nebol predmetom konania. Poukázal na žalobu, v ktorej si uplatnil pohľadávku v časti istiny v celkovej výške 40 650,96 eur, pričom táto suma predstavuje v rozsahu 40 000,- eur pôžičku, ktorá bola za skutočne poskytnutú považovaná aj súdmi oboch stupňov, avšak odlišne bola posúdená otázka pasívnej solidarity, a v rozsahu 650,96 eur časť pôžičky, ktorá bola súdmi považovaná za neplatnú a predstavovala zostatok pôžičky 20 000,- eur, ktorá bola poskytnutá úpadcovi ako zábezpeka na splatenie poskytnutej pôžičky v celkovom rozsahu 60 000,- eur. Súd prvej inštancie, v rámci svojho zamietajúceho výroku, zamietol nárok žalobcu v časti istiny v rozsahu 20 650,96 eur, pričom v rozsahu 20 000,- eur išlo o časť pôžičky odlišne posúdenej súdmi v otázke pasívnej solidarity a v rozsahu 650,96 eur z dôvodu fiktívnosti právneho úkonu pôžičky pôvodne dojednanej ako zábezpeka vo výške 20 000,- eur. Súd prvej inštancie preto vo výroku rozsudku v časti, ktorá mala predstavovať poskytnutú zábezpeku zamietol žalobu žalobcu iba v rozsahu 650,96 eur, preto ak mal odvolací súd za to, že v tomto smere je právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie správne (s čím sa však žalobca nestotožňuje a považuje aj v tomto rozsahu nárok za odôvodnený, keďže bolo príjmovými a výdavkovými dokladmi jednoznačne preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov v rozsahu 60 000,- eur), mal potvrdiť výrok súdu prvej inštancie iba v tomto rozsahu, teda vo výške 650,96 eur a v ostatnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie. Nakoľko však odvolací súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku o zaplatenie 20 000,- eur, rozhodol ultra petitum o nároku, ktorý v rozsahu 19 349,04 eur nebol predmetom konania, pričom týmto zároveň spôsobil, že súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní konať o celkovom nároku žalobcu iba v rozsahu 89 831,10 eura. Ak by súd konal procesne správne, nerozhodol by ultra petitum, a potvrdil zamietajúci výrok súdu prvej inštancie iba v rozsahu 650,96 eur, musel by súd prvej inštancie v ďalšom konaní konať a rozhodovať o celkovom nároku žalobcu v rozsahu 109 180,14 eur. Dovolateľ mal za to, že vyššie uvedeným nesprávnym a nezákonným procesným postupom odvolacieho súdu znemožnil odvolací súd žalobcovi v ďalšom konaní (ktoré bude v dôsledku zrušenia rozhodnutia a vrátenia súdu prvej inštancie pokračovať) uplatňovať svoje práva, resp. svoj nárok v rozsahu 19 349,04 eur, čím došlo k výraznému zásahu do práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, nakoľko mu bol týmto postupom de facto odňatý prístup k súdu a porušené právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR.
3. Žalovaný sa vo vyjadrení k dovolaniu s rozhodnutiami súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu v celom rozsahu stotožnil.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“), ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas riadne zastúpený dovolateľ, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
5. Dovolateľ v dovolaní namieta vadu konania

§ 420písm.

f/ C. s. p., t. j., že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorá

jeho názoru spočíva v tom, že odvolací súd potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozsudku rozhodol o nároku, ktorý nebol predmetom konania.

1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
2. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nepostupoval v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi znemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov, čím odvolacie konanie zaťažil touto vadou. 13.

§ 378ods.

1 C. s. p., na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 14.

§ 212C. s.

p., rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej. (ods. 1) Rozsudkom sa rozhoduje o celej prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe alebo dôvode. (ods. 2) 15.

§ 216C. s.

p., súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. (ods. 1) Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. (ods. 2)

1. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke z
2. septembra 2009, určenia, že výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 111 817,99 eur a zároveň určenia, že táto pohľadávka je vymáhateľná. Súčasne žalobca žiadal určiť, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi, predstavujúca nezaplatenú istinu s príslušenstvom v celkovej výške 111 817,99 eur, sa považuje za zistenú. Uvedenú pohľadávku žalobca v žalobe špecifikoval tak, že suma 40 650,96 eur predstavovala časť nesplatenej istiny zo zmluvy o pôžičke, suma 51 398,41 eur predstavovala kapitalizovaný zmluvne dojednaný úrok vo výške 26 % ročne od
3. marca 2010 do
4. januára 2015 z nesplatenej časti istiny a suma 19 768,62 eur predstavovala kapitalizovaný dojednaný úrok z omeškania vo výške 10 % ročne od
5. marca 2010 do
6. januára 2015 z nesplatenej časti istiny. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 2, je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa
7. septembra 2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 28 750,75 eur, pohľadávka je vymáhateľná a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobu nepovažoval za dôvodnú v časti nesplatenej istiny vo výške 20 000,- eur z dôvodu, že v zmluve o pôžičke z
8. septembra 2009 nebola dojednaná solidárnosť dlžníkov, a preto úpadca a spoločnosť Tonery Slovakia, s.r.o. sú samostatnými dlžníkmi. Za nedôvodný označil súd prvej inštancie aj nárok žalobcu v časti uplatnenej zábezpeky (650,96 eur). Súd prvej inštancie tak z časti uplatnenej istiny (40 650,96 eur) zamietol sumu 20 650,96 eur. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí nároku na zaplatenie 20 000,- eur potvrdil a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Potvrdzujúci výrok odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o nárok na plnenie titulom zábezpeky vo výške 20 000,- eur, ktorú žalobca započítal do poskytnutej pôžičky (60 000,- eur) a tento nárok a k nemu uplatňovaný úrok, spolu s úrokom z omeškania považoval za neplatný právny úkon

§ 39OZ.

1. V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právneho vzťahu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal. Súd sa teda v sporovom konaní nebude vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným právom, ani iným plnením (čo do druhu alebo výšky), než aké je uvedené v žalobe a nemôže priznať iné plnenie, ako je žiadané v petite. Vzhľadom na vyššie uvedené je dovolací súd toho názoru, že predmetom konania v prejednávanej veci bol nárok, označený ako určenie právneho dôvodu pohľadávky z titulu zábezpeky v sume 20 000,- eur, uplatnený žalobcom v žalobe len v rozsahu 650,96 eur. Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie 20 000,- eur, rozhodol o nároku (v rozsahu nad uplatnených 650,96 eur), ktorý nebol predmetom konania tak, ako bol uplatnený v žalobe.
2. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 216 ods. 1 a 2 C. s. p., a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď v rámci odvolacieho konania prekročil žalobcom uplatňovaný nárok, čím zároveň založil zmätočnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
3. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade

§ 420písm.

f/ C. s. p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).

1. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolací súd je právnym názorom dovolacieho súdu viazaný (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.