Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/7/2018 Identifikačné číslo spisu: 7710202761 Dátum vydania rozhodnutia: 28. februára 2019 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Pepelová Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

f/ C. s. p.

1. Vo vzťahu k dovolaniu žalobcu dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že predmetná notárska zápisnica je neplatná, je nedostatočné a nepreskúmateľné. Zo strohého konštatovania, že odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, pretože podľa ustálenej súdnej praxe sa nepripúšťa určenie neplatnosti notárskej zápisnice, nie je zrejmé na základe čoho (akej judikatúry, ustálenej súdnej praxe) tak urobil. Z predmetného konštatovania nie je zrejmý vlastný myšlienkový záver odvolacieho súdu v tejto časti a rovnako tak ani samotný judikatórny podklad vysloveného záveru. Takýto právny názor vyslovený odvolacím súdom vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý práve na základe uvedeného záveru zmenil, je preto potrebné považovať za nepreskúmateľný. Zároveň neušla pozornosti dovolacieho súdu skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom v poradí druhom rozsudku vo veci č. k. 22Cb/37/2010-195 z
2. decembra 2012 zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice, pretože „ide iba o formu v akej bol hmotnoprávny úkon - úschova, zachytený a to podľa osobitného právneho predpisu, Notárskeho poriadku“. Odvolací súd vo svojom v poradí druhom rozhodnutí č. k. 3Cob/60/2013-250 z
3. januára 2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej zamietajúcej časti bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto zrušenia. Následne súd prvej inštancie vo svojom v poradí treťom rozsudku č. k. 22Cb/37/2010-344 z
4. marca 2015 vyhovel žalobe a určil okrem iného i neplatnosť predmetnej notárskej zápisnice, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení a takýto úkon je absolútne neplatný. Následne, ako už bolo spomenuté vyššie, odvolací súd zmenil tento výrok súdu prvej inštancie s poukazom na ustálenú súdnu prax, ktorá nepripúšťa určenie neplatnosti notárskej zápisnice (pretože notárska zápisnica je len forma, ktorou sa zachytáva konkrétny právny úkon), bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia. Aj uvedená skutočnosť podporuje záver o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti je nepreskúmateľné a zároveň do veľkej miery prekvapujúce. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti, ako namietanej vade zmätočnosti, dovolací súd poukazuje na skutočnosti uvedené v bodoch 14 - 18 tohto rozhodnutia. S ohľadom na uvedené dovolací súd, rovnako tak aj vo vzťahu k dovolaniu žalobcu, dospel k záveru, že tento dôvodne namietal, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vade

§ 420písm.

f/ C. s. p. K dôvodu prípustnosti dovolania žalovanej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

1. Záver dovolacieho súdu o existencii vady zmätočnosti podľa § 420 C. s. p., ktorou bolo poznačené konanie na odvolacom súde, automaticky neznamená, že by bola vylúčená možnosť, aby dovolací súd pristúpil aj k skúmaniu namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a s tým spojeného riešenia právnych otázok. Posudzovanie prípustnosti dovolania aj podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je efektívne a opodstatnené aj vzhľadom na základné zásady súdneho konania, a to zásady hospodárnosti a rýchlosti. Dovolací súd je povinný pri svojom rozhodovaní rešpektovať čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Túto povinnosť netreba chápať izolovane len v zmysle zamedzenia zbytočných prieťahov v konaní na dovolacom súde (t. j. aby dovolací súd rozhodol o dovolaní v primeranej lehote), ale predmetný článok Základných princípov Civilného sporového poriadku je potrebné pri kasačných rozhodnutiach vykladať tak, že rozhodnutie dovolacieho súdu, ak to okolnosti prejednávanej veci umožňujú, musí dať odpoveď na všetky relevantné otázky pre ten-ktorý spor (t. j. nielen identifikovať vadu zmätočnosti, ale aj vyriešiť právne otázky, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci kľúčové), pretože len tak dovolací súd prispeje k rýchlosti a hospodárnosti konania. Jedine definitívne nastoleným stavom právnej istoty medzi stranami sporu (na rozdiel od zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu pre vadu zmätočnosti) sa vďaka vyriešeniu kľúčových právnych otázok predíde podávaniu ďalších mimoriadnych opravných prostriedkov, ďalšiemu predlžovaniu sporu a zvyšovaniu výdavkov strán sporu v podobe napr. trov konania alebo súdnych poplatkov (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/34/2018 z
2. decembra 2018).
3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa preto dovolací súd pri svojom rozhodovaní neobmedzil iba na konštatovanie o existencii vady

§ 420písm.

f/ C. s. p. Existencia vyššie uvedenej vady zmätočnosti (viď body 25 a 26) nebráni v rozhodovanej veci dovolaciemu súdu skúmať dovolací dôvod podľa § 432 C. s. p. rešpektujúc záver ústavného súdu vyslovený v rozhodnutí sp. zn. Plz. ÚS 1/2018, ako aj právo strán sporu na súdnu ochranu, a predovšetkým zohľadňujúc zásady hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti súdneho konania. Preto dovolací súd pristúpil aj k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C. s. p. a k posúdeniu žalovanou vymedzenej právnej otázky, pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd podľa žalovanej dopustiť nesprávneho právneho posúdenia.

1. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
2. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
3. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. namietajúc v prvom rade nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu, keď určenie (ne)platnosti právneho úkonu je nepochybne určením právnej skutočnosti v zmysle ustanovenia § 137 písm. d/ C. s. p., pričom však zákonné oprávnenie žalobcu domáhať sa určenia takejto právnej skutočnosti nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Odvolací súd mal nesprávne subsumovať žalobu pod ustanovenie § 137 písm. c/ C. s. p., teda nesprávne ju právne posúdiť. Zároveň preto namietala, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a aplikoval ustanovenie § 137 písm. c/ C. s. p. v rozpore s konštantnou judikatúrou v otázke naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.
4. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovanou namietané nesprávne právne posúdenie vymedzené v zmysle ustanovenia § 432 ods. 1, 2 C. s. p. v sebe inkorporuje v podstate dve námietky. V prvom rade ide o nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 137 písm. c/ C. s. p. namiesto § 137 písm. d/ C. s. p. pri rešpektovaní zásady okamžitej aplikability nového procesného kódexu na všetky konania, vrátane tých, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 C. s. p.). V druhom rade je to nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení.
5. Vo vzťahu k prvej námietke dovolací súd odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/42/2018 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 83/2018, ktorého právna veta znie: „Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť.“ Pokiaľ dovolateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C.s.p. nesplní všetky uvedené kumulatívne podmienky, nemôže dovolací súd pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a následne dôvodnosti) podaného dovolania. Ak tieto podmienky splnené nie sú, dovolací súd musí dovolanie v tejto časti odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom podľa § 137 písm. c/ C. s. p. namiesto § 137 písm. d/ C. s. p. preto dovolací súd konštatuje, že žalovaná nevymedzila dovolací dôvod v zmysle § 432 C. s. p. a preto nemohol pristúpiť ku skúmaniu prípustnosti a dôvodnosti podaného dovolania v tejto časti.
6. K samotnému namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení dovolací súd konštatuje, že žalovaná v tejto časti dovolanie podané podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. vymedzila dostatočným spôsobom, keď uviedla v čom spočíva neprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a uviedla ako mal súd predmetnú právnu otázku vyriešiť. Zároveň takéto odchýlenie primeraným spôsobom konkretizovala vo vzťahu k akej otázke a ku ktorým konkrétnym rozhodnutiam najvyššieho súdu sa odvolací súd - podľa názoru žalovanej - odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu. Dovolací súd preto mohol pristúpiť k skúmaniu prípustnosti podaného dovolania v tejto časti.
7. Podľa názoru žalovanej sa odvolací súd pri právnom posudzovaní veci odklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/13/
8. Podľa tohto rozhodnutia „Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť.“ Zároveň poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/91/2006 (publikované v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 83/2007) podľa ktorého „nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu“. Podľa žalovanej nie je zrejmé, aký má žalobca naliehavý právny záujem v súčasnosti na určení neplatnosti jednotlivých úkonov obsiahnutých v predmetnej notárskej zápisnici, ktorých neplatnosť všeobecné súdy vyslovili v roku 2015, hoci boli vykonané v roku
9. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne prebiehajúce konania, či už občianskoprávne, trestné, daňové, súd nemal pripojené žiadne také spisy, z ktorých by vyplynula pre žalobcu aktuálna potreba určenia, akého sa v konaní domáha. Medzi žalobcom a žalovanou toho času neexistujú žiadne právne vzťahy, ktoré by mali alebo čo i len mohli vyústiť do prípadných žalôb o plnenie. Napokon poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/112/2004 (uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 81/2006) podľa ktorého „naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie“. Preto bolo podľa žalovanej povinnosťou žalobcu preukázať naliehavý právny záujem ku každému, t. j. ku konkrétnemu určovaciemu petitu, ktorého sa v konaní domáhal, čo však neurobil a preto bolo povinnosťou súdov nižších inštancií žalobu zamietnuť.
10. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C. s. p.), čím inkorporoval do svojho rozhodnutia aj závery súdu prvej inštancie, ktorý považoval naliehavý právny záujem za preukázaný, pretože žalobca môže v danom právnom vzťahu takýmto určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, keďže sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu (podrobne uvedené dôvody súdu prvej inštancie sú v bode 2 tohto rozhodnutia). Samotný odvolací súd vzhliadol existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v skutočnosti, že bolo nakladané s pohľadávkou žalobcu osobami, ktoré na to neboli oprávnené, pričom táto pohľadávka nebola zúčtovaná ani účtovne vedená žalobcom, čo by mohlo mať vážne dôsledky pre žalobcu ako daňovníka a musel by preukazovať opak. Svoj záver mal podporiť konštatovaním, že žalobcovi nie je známe, kde sa nachádzajú zložené peniaze a naviac vedie súdny spor s osobami, ktoré neboli oprávnené konať v mene žalobcu (bod 33 napadnutého rozsudku).
11. Bez pochybností sa možno stotožniť s argumentáciou žalovanej, že posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, pričom nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (uvedené závery napokon vyplývajú aj zo žalovanou uvedenej judikatúry dovolacieho súdu). Pre prijatie kladného záveru o existencii naliehavého právneho záujmu je nevyhnutné jeho preukázanie, a to v čase rozhodovania súdu. Jednotlivé svoje konštatovania však súdy nižších inštancií nepodporili konkrétnymi žalobcom preukázanými skutočnosťami, čo zo samotných rozhodnutí vydaných v predmetnej veci priamo vyplýva. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako i odvolacieho súdu, preto možno dovodiť, že naliehavý právny záujem len prezumovali, v dôsledku čoho následne vyvodili nesprávny záver, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný. Samotné prezumovanie naliehavého právneho záujmu namiesto jeho náležitého preukázania však vo svojej podstate, vo vzťahu k právnemu posúdeniu existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, predstavuje odklon od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu (napr. uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/13/2010). Vzhľadom k uvedenému má dovolací súd za to, že bola naplnená podmienka prípustnosti dovolania žalovanej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
12. K uvedenému považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že hoci z ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. jednoznačne nevyplývala potreba preukázania naliehavého právneho záujmu, z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu k predmetnému ustanoveniu je možné jednoznačne dovodiť nevyhnutnosť splnenia aj tejto podmienky pre dosiahnutie úspechu v takomto konaní (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/7/2004, sp. zn. 1Cdo/91/2006, sp. zn. 1Cdo/13/2010). Preto ak súdom postačila na vyhovenie určovacej žalobe prezumovaná existencia naliehavého právneho záujmu namiesto preukázanej existencie naliehavého právneho záujmu, došlo vo vzťahu k splneniu nevyhnutnej podmienky pre vyhovenie určovacej žaloby (ktorou je práve preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu) k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zároveň takouto právnou kvalifikáciou rozhodujúcich skutočností došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Predmetný záver akcentuje aj skutočnosť, že v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku nevyhnutnosť preukázania existencie naliehavého právneho záujmu pri žalobe o určení, či tu právo je alebo nie je, vyplýva už priamo zo zákona (§ 137 písm. c/ C. s. p.).
13. Pokiaľ teda odvolací súd dospel k záveru, že na určení neplatnosti všetkých právnych úkonov zaznamenaných v predmetnej notárskej zápisnici je žalobcom preukázaný naliehavý právny záujem, hoci v skutočnosti bol takýto naliehavý právny záujem len prezumovaný, odklonil sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Jeho právny záver v tejto otázke preto nebol správny. Medzi stranami sporu musí existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom a zároveň platí, že je to práve žalobca, ktorý je povinný preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Konkrétne okolnosti danej veci podľa názoru dovolacieho súdu odôvodňujú záver o nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti uvedených právnych úkonov.
14. Pri aplikácii princípu argumentum a maiori ad minus je uvedený záver zároveň možné vztiahnuť a plne aplikovať aj vo vzťahu k žalovanou namietanému nepreukázaniu naliehavého právneho záujmu ku každému, t. j. konkrétnemu určovaciemu petitu, ktorého sa žalobca v konaní domáhal. K dôvodu prípustnosti dovolania žalovanej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
15. Žalovaná zároveň v dovolaní uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a tvrdila, že vo výroku špecifikované prejavy vôle nie sú právne úkony, ale iba prejavy vôle napĺňajúce jeden právny úkon.
16. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita takúto otázku (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí) vyriešil. Taktiež platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o jej dovolaní (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/28/2018).
17. Z obsahu odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však vyplýva, že od vyriešenia otázky, či vo výroku špecifikované prejavy vôle sú právne úkony alebo iba prejavy vôle napĺňajúce jeden právny úkon, nezáviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. To záviselo od posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a následne od vyriešenia otázky pasívnej legitimácie žalovanej a posúdenia absolútnej neplatnosti úkonu podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanou v dovolaní vymedzená právna otázka nekorešponduje s právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že tento dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p. K dôvodu prípustnosti dovolan