Obsah (7)

§ 420§ 421§ 447§ 428§ 79§ 448§ 255

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/125/2018 Identifikačné číslo spisu: 1409205891 Dátum vydania rozhodnutia: 26. marca 2019 Meno a priezvisko: JUDr. Bakošová Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:14

ktorého dôvodom pre nepriznanie náhrady mzdy nad zákonom stanovenú dobu by mala byť ekonomická a finančná situácia žalovanej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval tiež za správne v časti týkajúcej sa ďalšieho trvania pracovného pomeru žalobcu, keď argumentáciu žalovanej týkajúcu sa nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobcu z dôvodu organizačných zmien nepovažoval za dôvodnú. O nároku na náhradu trov konania nerozhodol. 4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. V súvislosti s namietanou vadou

§ 420písm.

f/ C.s.p. uviedol, že mu bola odňatá realizácia jeho procesných práv tým, že odvolací súd sa síce stotožnil s konečným záverom súdu prvej inštancie, ale svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností, s ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal a ku ktorým sa žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nebol dôvod. Na podporu svojho tvrdenia žalobca odcitoval časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, z ktorých vyvodil, že oproti záverom odvolacieho súdu, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a ktoré spočívajú v tom, že odvolací súd považoval za v rozpore s dobrými mravmi žalobcovo odmietnutie uvedenia výšky jeho starobného dôchodku, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na úplne iných právnych záveroch. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov by bolo neprimerané, teda nekonštatoval rozpor s dobrými mravmi. Naviac odvolací súd považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že by na nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov mohlo mať vplyv ekonomické a finančné postavenie žalovanej. Za prekvapivý považuje záver odvolacieho súdu, že neuvedenie výšky žalobcom poberaného dôchodku považuje za účelový a ako taký odporujúci dobrým mravom. Vo vzťahu k namietanej vade

§ 421ods.

1 písm. a/ C.s.p. žalobca v dovolaní uviedol, že odvolací súd síce poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010, avšak len v súvislosti s konštatovaním, že žalobca po skončení pracovného pomeru nebol povinný sa zamestnať, resp. to, že sa nezamestnal, nemôže mať pre neho nepriaznivé následky v podobe zníženia náhrady mzdy alebo nepriznania mu náhrady mzdy vôbec. V ostatnom sa však odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (od uznesenia sp. zn. 6 Cdo 157/2010), keď neposkytol ochranu bezpráviu a odchýlil sa od všeobecných právnych zásad,

ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Odvolací súd ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce aplikoval takým spôsobom, že prakticky negoval poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorej znížiť, prípadne vôbec nepriznať náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov možno len výnimočne. Vo vzťahu k namietanej vade

§ 421ods.

1 písm. b/ C.s.p. dovolateľ uviedol, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená právna otázka, „či poberanie starobného dôchodku, resp. výška poberania starobného dôchodku, má mať vplyv na posúdenie nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov“. Uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že sa nemohol počas súdneho sporu zamestnať z objektívnych dôvodov, preto nie je možné považovať konanie žalobcu za odporujúce dobrým mravom a poberanie starobného dôchodku nie je možné vyhodnotiť v jeho neprospech, keď výšku starobného dôchodku mohol odvolací súd zistiť dotazom na Sociálnu poisťovňu. Ďalej v súvislosti s touto namietanou vadou konania uviedol, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená právna otázka, „či nepredloženie dôkazu zamestnancom v individuálnom pracovnom spore má byť hodnotené v neprospech zamestnanca (dokonca ako konanie odporujúce dobrým mravom) napriek tomu, že z ustanovenia § 319 C.s.p. vyplýva oprávnenie súdu obstarať alebo zabezpečiť taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“. Dovolateľ ďalej uviedol, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal

pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k zrušeniu pracovného pomeru výpoveďou. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď konanie žalobcu vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom. Uzavrel, že vznik nezákonného stavu zapríčinila výlučne žalovaná, napriek tomu odvolací súd poskytol ochranu žalovanej a tým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. vyhovieť žalobe a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 104 810,76 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od

1. júna 2010 až
2. februára 2017 do zaplatenia a priznať mu náhradu trov konania.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Poukázala na to, že žalobca odkaz odvolacieho súdu na dobré mravy zle pochopil. V dovolaní poukazuje len na jedno rozhodnutie odvolacieho súdu, z ktorého vybral len časti, ktoré mu vyhovovali. Navrhuje dovolanie žalobcu odmietnuť a náhradu trov dovolacieho konania nepriznať žiadnej strane sporu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol Civilný sporový poriadok v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj

novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

1. Dovolací súd už v rozhodnutiach vydaných do
2. júna 2016 opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
3. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016). V súlade s tým aj odborná právnická literatúra konštatuje, že „narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch“ (por. publikáciu Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1326).

1. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
2. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
3. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. resp. § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

1. Podstatnou zmenou oproti právnej úprave účinnej do
2. júna 2016 je, že zákon už nestanovuje povinnosť (ani možnosť) dovolacieho súdu ex offo skúmať, či v konaní došlo k procesným vadám tejto povahy. Vzhľadom na viazanosť dovolacím dôvodom sa dovolací súd zameriava výlučne na skúmanie existencie tej vady zmätočnosti, ktorá bola uplatnená v dovolaní. Pritom aj naďalej platí, že pre záver o prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015). 14.

§ 420C.s.p.

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15.

§ 421C.s.p.

je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 16.

§ 428C.s.p.

v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). 17. Dovolanie prípustné

§ 420C.s.p.

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné

§ 421C.s.p.

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). 18. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania kumulatívne z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. 19.

názoru dovolateľa súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.).

1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
2. Žalobca prípustnosť podaného dovolania a svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. založil na tvrdení, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť a mal za to, že postup odvolacieho súdu je potrebné hodnotiť ako vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia.
3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p., sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
4. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
5. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (por. R 125/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
7. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.
8. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci z § 382 C.s.p. (tiež por. § 171 ods. 1 C.s.p.) teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
9. V zmysle ustanovenia § 382 C.s.p., právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý, je právny predpis o ktorého výklad a použitie nežiadal v priebehu sporu žiadny z účastníkov sporu. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
10. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ustanovení § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce priznal žalobcovi náhradu mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru v rozsahu 12 mesiacov a nad rámec tohto zákonného nároku žalobcovi náhradu mzdy nepriznal z dôvodu, že už v čase neplatne skončeného pracovného pomeru bol žalobca poberateľom starobného dôchodku niekoľko rokov, t. j. nezostal bez akéhokoľvek príjmu a zároveň prihliadol na celkovú nepriaznivú hospodársku a finančnú situáciu žalovanej ako príspevkovej organizácie.
11. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov ako vecne správny potvrdil s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď skutočnosť, že žalobca bol v čase dania výpovede poberateľom starobného dôchodku, považoval za dôvod dostatočný pre nepriznanie náhrady mzdy nad rozsah zákonného nároku v trvaní 12 mesiacov. Skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa po neplatnom skončení pracovného pomeru nezamestnal, nehľadal si prácu, neposkytol informáciu o výške svojho starobného dôchodku, príp. vyhodnotil takéhoto správania žalobcu ako rozporné s dobrými mravmi, neznamená, že by svoje rozhodnutie nečakane (prekvapivo) založil na inom právnom názore. Rovnako prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu nemôže spočívať ani v tom, že odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dôvodom pre nepriznanie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov by mohla byť nepriaznivá ekonomická a finančná situácia žalovanej. Dovolací súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že odvolací súd nebol povinný opätovne vyzývať žalobcu na preukázanie výšky jeho starobného dôchodku a nebol ani povinný sám si takýto dôkaz obstarať. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení jeho rozsudku vyplývajú z obsahu spisu, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, z ktorého vyplýva aj to, že žalobca bol v rámci dokazovania súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie, v akej výške je mu vyplácaný starobný dôchodok. Žalobca odmietol tento dôkaz predložiť konajúcemu súdu a to napriek tomu, že takýto dôkaz mohol prípadne viesť k vydaniu pre neho priaznivejšieho rozhodnutia.
12. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce a za rozhodujúce považoval zhodne so súdom prvej inštancie to, že žalobca v čase dania mu neplatnej výpovede bol poberateľom starobného dôchodku. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvej inštancie, pričom žalobca v danej procesnej situácii nebol ukrátený na svojich procesných právach a nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.).
13. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie v časti, v ktorej sa namieta existencia procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., treba odmietnuť ako neprípustné

§ 447písm.

c/ C.s.p. 33. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania tiež z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.,

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu určitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
2. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa

jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 C.s.p. (2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 14/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 141/2017; pozri tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1382). 36. V danom prípade žalobca v dovolaní uviedol všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým

jeho názoru došlo v konaní pred prvoinštančným a odvolacím súdom, avšak neoznačil konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Uviedol len rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010 tvrdiac, že súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, „keď neposkytol ochranu bezpráviu a odchýlil sa od všeobecných právnych zásad,

ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Odvolací súd ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce aplikoval takým spôsobom, že prakticky negoval poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce.“. Ďalej zopakoval, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvej inštancie, svojím rozhodnutím neprípustne diskriminoval žalobcu ako zamestnanca, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorej náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov možno znížiť len výnimočne, keď zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by žalobca nemal mať nárok na náhradu mzdy, ak mu bol priznaný starobný dôchodok. V čom konkrétne sa odvolací súd odklonil od právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 157/2010 dovolateľ neuviedol. 37.

názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci dovolateľ síce formálne označil za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 písm. a/ C.s.p., no vychádzajúc z obsahu jeho dovolania neuviedol konkrétne, ktorú právnu otázku riešil odvolací súd nesprávne a v čom spočívala táto nesprávnosť, ale namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi v základnom konaní. Namietal teda v skutočnosti skutkové závery. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok. Dovolateľ tak v podstate nenamietal právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale jeho skutkové závery, ktoré nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle ustanovenia § 442 C.s.p. je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Takto vymedzený dôvod dovolania preto nemožno považovať za vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C.s.p. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie dovolania aj

§ 447písm.

f/ C.s.p. 38. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 1 C.s.p. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. Len konkrétne označenie právnej otázky korešpondujúcej s právnym posúdením veci, ktorú

dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1

písm. a/ C.s.p.). Pokiaľ žalobca pod dovolací dôvod § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. zahrnul aj námietku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu (iné právne závery) táto jeho námietka sa z hľadiska obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) týka procesného postupu súdu a nespadá pod právne posúdenie. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania, preto vo vzťahu k uplatnenému dôvodu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) sa dovolací súd touto námietkou zaoberal v časti týkajúcej sa namietanej vady konania

ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. (por. vyššie). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., zotrval aktuálny judikát R 24/

2. Z obsahu žalobcom podaného dovolania vyplýva, že jeho prípustnosť vyvodzuje tiež z § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.,

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená. 40. Dôvod prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. b/ C.s.p. predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od

1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j., právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).
2. To znamená, že ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
3. Dovolateľom vymedzená otázka - či nepredloženie dôkazu zamestnancom v individuálnom pracovnom spore má byť hodnotené v neprospech zamestnanca (dokonca ako konanie odporujúce dobrým mravom) napriek tomu, že z ustanovenia § 319 C.s.p. vyplýva oprávnenie súdu obstarať alebo zabezpečiť aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci - nespĺňa vyššie uvedené kritériá právnej otázky, pretože

jej obsahu dovolateľ ňou nenamieta nesprávne právne posúdenie (t.j., že došlo k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav), ale týka sa úplnosti zistenia skutkového stavu a spôsobu hodnotenia dokazovania, a preto nemôže založiť prípustnosť dovolania v prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o dovolateľom vymedzenú otázku - či poberanie starobného dôchodku, resp. výška poberaného starobného dôchodku, má mať vplyv na posúdenie nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov - dovolací súd konštatuje, že táto dovolateľom nastolená právna otázka doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená nebola, pričom dovolací dôvod bol vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C.s.p. Dovolanie žalobcu je preto v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. prípustné.
2. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou za čas presahujúci 12 mesiacov zamietol z dôvodu, že jednak priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov považoval za dostatočnú, a jednak z toho, že žalobca poberá starobný dôchodok (pričom už v čase skončenia pracovného pomeru bol niekoľko rokov poberateľom starobného dôchodku), a teda ani po neplatnom skončení pracovného pomeru, ani v súčasnosti nezostal bez akéhokoľvek príjmu. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne, pričom dôvod, že žalobca je a aj bol v čase dania mu neplatnej výpovede dôchodcom, vyhodnotil ako opodstatnený, keďže po neplatnom skončení pracovného pomeru len pasívne čakal na výsledok súdneho konania s tým, že svoje životné náklady si financoval z príjmu, ktorý predstavoval starobný dôchodok.
3. Dovolateľ vo svojom dovolaní tvrdí, že ak súd prvej inštancie mu nepriznal nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov z dôvodu, že je poberateľom starobného dôchodku, a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

jeho názoru skutočnosť, že poberá starobný dôchodok, nie je možné vyhodnotiť v jeho neprospech, pretože zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by ako zamestnanec nemal mať nárok na náhradu mzdy, ak mu bol priznaný starobný dôchodok, a táto skutočnosť nemôže spôsobiť výnimočnosť, ktorá by zakladala možnosť zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Preukázanie finančnej núdze nie je podmienkou priznania náhrady mzdy v plnej výške, a tiež strata na jeho zárobku v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť vyvažovaná len starobným dôchodkom, a to ani po uplynutí zákonnej lehoty 12 mesiacov

§ 79ods.

2 Zákonníka práce. 46.

§ 79ods.

1 Zákonníka práce účinného do 31. augusta 2011 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 47.

§ 79ods.

2 Zákonníka práce účinného do

1. augusta 2011 ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
2. Poskytnutie náhrady mzdy v zmysle citovaných ustanovení je osobitným nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Táto náhrada

§ 79ods.

1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku, a to odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Základným predpokladom pre priznanie náhrady mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

1. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať. Aby súd mohol náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov takto moderovať, zamestnávateľ musí jej zníženie alebo nepriznanie na súde uplatniť (navrhnúť); bez takejto žiadosti nemôže súd náhradu mzdy sám znížiť resp. nepriznať. Návrh zamestnávateľa, aby náhrada mzdy zamestnancovi nebola vôbec priznaná, involvuje aj návrh na primerané zníženie náhrady mzdy. Naopak však návrh zamestnávateľa na zníženie náhrady mzdy umožňuje súdu náhradu mzdy len znížiť, ale nie vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje. Zároveň platí, že návrh zamestnávateľa na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy sa nemôže uplatňovať ako samostatný návrh na začatie súdneho konania (žaloba), ale len v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje svoj nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru.
2. Ak o znížení resp. nepriznaní náhrady mzdy

§ 79ods.

2 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, treba trvať na tom, že dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takého prípadné rozhodnutie zaťažuje zamestnávateľa. V prípade, že zamestnávateľ tvrdí, že sú tu skutkové okolnosti pre zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a navrhne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak zamestnanec ich nepovažuje za opodstatnené alebo významné pre zníženie resp. pre nepriznanie náhrady mzdy, je jeho procesnou povinnosťou tieto tvrdenia zamestnávateľa účinne poprieť a o predmetných skutkových okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia o tom, že nie je dôvod, aby mu náhrada mzdy nebola priznaná v ním uplatnenej výške. V prejednávanej veci však dovolateľ túto svoju procesnú povinnosť tvrdenia a preukázania „sociálnej odkázanosti“ nesplnil, súdu odmietol podať aj informáciu o výške svojho starobného dôchodku a v tomto smere zostal naďalej celkom pasívny. 51. Náhrada mzdy

§ 79ods.

1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal

pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

1. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných životných potrieb zamestnanca;okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016 uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.
3. Dovolací súd sa plne stotožňuje s týmto názorom a rovnako má za to, že takáto interpretácia je ústavne súladná a zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad,

ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.

1. Zároveň ale platí, že výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Účelom ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce je zabrániť nie tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup postihnutý tým, že zamestnancovi zaistí rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.
2. Na základe uvedených úvah dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/> je svojou povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu, a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stratil. Zákon v tejto otázke nerobí nijaký rozdiel medzi zamestnancom a zamestnancom, ktorý je starobným dôchodcom; náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí aj zamestnancovi, ktorý je starobným dôchodcom, pretože skutočnosť, že mu bol priznaný starobný dôchodok neznamená, že nie je schopný a ochotný vykonávať prácu, na ktorú sa

pracovnej zmluvy zaviazal.

1. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal, súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, poberá starobný dôchodok, nemôže bez ďalšieho znamenať, že táto náhrada mzdy mu buď vôbec nepatrí alebo patrí, avšak v zníženej miere, ale táto skutočnosť je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do sféry zamestnanca a ktoré je spôsobilé na to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie svojich základných životných potrieb alebo ich časť.
2. Z týchto dôvodov ak odvolací súd v prejednávanej veci pri posudzovaní sociálnej situácie dovolateľa prihliadol na skutočnosť, že mu bol priznaný starobných dôchodok (tzn. má príjem zo starobného dôchodku), a v dôsledku tohto zistenia využil moderačné právo

§ 79ods.

2 Zákonníka práce, aplikáciu uvedeného ustanovenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú, právne neudržateľnú alebo v rozpore s jeho účelom a zmyslom, pretože skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, poberá starobný dôchodok, sa odráža v jeho sociálnej sfére, ovplyvňuje jeho sociálnu situáciu (pomery), a preto môže mať vplyv na posúdenie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, a to z hľadiska, či takýto nárok plní svoju predpokladanú sociálnu funkciu. 59. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je prípustné, avšak žalobca v ňom neopodstatnene vytýka, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol

§ 448C.s.p.

60. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol

§ 255ods.

1 C.s.p. v spojení s § 453 ods. 1 C.s.p. Žalovaná mala v dovolacom konaní plný úspech, preto jej vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Keďže však žalovaná si náhradu trov dovolacieho konania neuplatnila, dovolací súd jej ju nepriznal. 61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.