← Slovensko

uloženie povinnosti zdržať sa rušenia imisiami

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/189/2018 Identifikačné číslo spisu: 1413212503 Dátum vydania rozhodnutia:

  1. marca 2019 Meno a priezvisko: JUDr. Bakošová Funkcia: ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1413212503.1 UZNESENIE Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ L. P., bývajúceho v Q., I. XX, a 2/ J. P., bývajúcej v Q., I. XX, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom v Bratislave, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, proti žalovaným 1/ N. W., bývajúcemu v Q., I. XX, a 2/ T. W., bývajúcej v Q., I. XX, obaja zastúpení JUDr. Beátou Kaprinayovou, advokátkou v Bratislave, Jašíkova 2, o uloženie povinnosti zdržať sa rušenia imisiami, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 40 C 194/2013, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
  2. decembra 2016 sp. zn. 5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e
  3. Okresný súd Bratislava IV (po pripustení zmeny žaloby uznesením z
  4. augusta 2014 č. k. 40 C 194/2013-193 a uznesením zo
  5. apríla 2015 č. k. 40 C 194/2013-380) rozsudkom z
  6. júna 2015 č. k. 40 C 194/2013-425 zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa rušenia nad mieru primeranú pomerom žalobcov - vlastníkov nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre kat. úz. R. M. F. a obyvateľov nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. R. M. F. hlukom, vibráciami a pachom spôsobovaným chovom koní (erdžanie koní, dupot koní, zápach z tuhých a tekutých exkrementov koní) na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. R. M. F., a to pozemkoch parciel registra „C“ č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X J. XXXX, budovách so súp. č. XXXX a XXXX a hospodárskych budovách bez súpisného čísla, postavených na parcelách registra „C“ č. XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX) a žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov konania vo výške 5,60 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 283,72 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jej právnej zástupkyne a žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k namietanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcov uviedol, že títo užívajú so žalovanými bezprostredne susediace nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX na základe súhlasu ich vlastníka OZ Naša Rodinka, ktorého štatutárnym orgánom je žalobca 1/. Ochrany sa teda domáhali ako osoby fakticky sa zdržujúce na nehnuteľnostiach zasiahnutých imisiami a sú tiež bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX, ktorý síce nie je pozemkom bezprostredne susediacim s pozemkom vo vlastníctve žalovaných, avšak bezprostredné susedstvo nie je podmienkou ochrany v zmysle ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaných uviedol, že títo sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, na ktorých sa nachádzajú kone, v súvislosti s ktorými sa žalobcovia domáhajú ochrany pred imisiami, a samotné vlastníctvo koní ako zdroja imisií nie je rozhodujúce. Žalovaní ako vlastníci nehnuteľností, na ktorých sa realizuje chov koní, majú právnu možnosť zabrániť šíreniu imisií obťažujúcich susedov, preto bola daná ich pasívna vecná legitimácia v konaní. Vo vzťahu k uplatnenému žalobnému návrhu uviedol, že z § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právo neposkytuje ochranu proti akémukoľvek obťažovaniu. Ochrany sa možno dovolať iba vtedy, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom, pretože každý je povinný znášať imisie z obyčajného, normálneho užívania pozemku a poskytnutie ochrany v takom prípade je viazané na určitú intenzitu rušenia. Pre úspech žalobcov v konaní bolo nevyhnutné preukázať, že zo strany žalovaných sú obťažovaní nad mieru primeranú pomerom, čo sa im však vykonaným dokazovaním nepodarilo. Súd nepovažoval pre rozhodnutie vo veci za podstatné ich argumenty uvádzané v súvislosti s hospodárskymi budovami, stavebným povolením, stanoviskom magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy, či rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave. Tieto dôkazy týkajúce sa správnych konaní súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k predmetu sporu, predmetom ktorého nebolo posúdenie súladu účelu spornej stavby s územným plánom. Rozhodujúce v konaní bolo, či žalovaní v dôsledku využívania svojho pozemku na chov resp. ustajnenie koní obťažujú žalobcov nad mieru primeranú pomerom nadmerným hlukom, vibráciami a pachom. Žalovaní popreli, že by na ich pozemku prebiehal nejaký výcvik koní a túto skutočnosť poprel aj svedok Ľ. B. a aj samotný žalobca 1/ vo svojej výpovedi. Táto skutočnosť aj v spojitosti s počtom koní, ktoré sa nachádzajú na pozemku žalovaných (tri dospelé a jeden poník), nedáva podklad pre tvrdenie žalobcov o nadmernom hluku a vibráciách spôsobovaných erdžaním a dupotom koní, ktoré žalobcovia vymedzili v petite žaloby vo vzťahu k namietaným imisiám. Svedeckými výpoveďami mal súd preukázané, že o kone je riadne postarané, sú pravidelne čistené, zdravé a pokojné, nespôsobujú žiadny nadmerný hluk ani neprimeraný zápach. Pokiaľ išlo o odstraňovanie exkrementov, z výsluchu žalovaných, svedkov Ľ. B. a B. L., ako aj z miestnej obhliadky mal súd preukázané, že tieto sa vyvážajú do kontajnera na konci pozemku žalovaných a súd nezistil, že by sa na pozemku žalovaných voľne nachádzali exkrementy v nadmernom množstve, čo teda nedáva podklad pre tvrdenie žalobcov o nadmernom zápachu z tuhých a tekutých exkrementov (ako žalobcovia zápach špecifikovali v petite žaloby) a nepotvrdilo sa ani pálenie exkrementov v hospodárskej budove. Pokiaľ žalobcovia v konaní namietali hluk a vibrácie vznikajúce tým, že v noci kone kopú do stien stajne, v petite žaloby hluk a vibrácie takto nevymedzili, avšak ich právny zástupca na pojednávaní potvrdil, že v súčasnej dobe sa kone už nachádzajú vo vybudovanom prístrešku. Vykonaným dokazovaním sa teda nepreukázalo, že by namietané vplyvy prekročili únosnú mieru, resp. hornú hranicu dovolených zásahov, ktorú sú susedia povinní navzájom trpieť. Kone sa voľne pohybujú na pozemku so značnou rozlohou a nie sú sústredené iba na jednom úzko vymedzenom mieste, kde by sa koncentrovali rušivé vplyvy s nimi spojené. Po zohľadnení všetkých týchto okolnosti súd dospel k záveru, že prípustná hranica dovolených zásahov v tomto konkrétnom prípade prekročená nebola, preto žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol, pričom vysvetlil, z akých dôvodov nepripustil dokazovanie ďalšími, žalobcami navrhovanými dôkaznými prostriedkami. O náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Súd prvej inštancie uznesením z
  7. mája 2014 č. k. 40 C 194/2013-132 zamietol návrh žalobcov na uloženie povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcom sumu 100,- eur ako paušalizovanej náhrady trov konania za zmarenie pojednávania, keď dospel k záveru, že podmienky na jej uloženie neboli splnené.
  8. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z
  9. decembra 2016 sp. zn. 5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Po doslovnom uvedení obsahu rozsudku súdu prvej inštancie, obsahu odvolania žalobcov a vyjadrenia žalovanej 2/ uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré jasne a výstižne odôvodnil. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, a preto sa obmedzil len na konštatovanie správnosti uvedených dôvodov v zmysle § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Ako vecne správne potvrdil aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 1 C.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
  10. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu do jeho výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, a do výroku o trovách konania podali žalobcovia dovolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie im svojím postupom znemožnil uplatňovať ich procesné práva (§ 420 písm. f/ C.s.p.) tým, že bezdôvodne zamietol vykonanie nimi navrhovaného dôkazu - DVD obsahujúceho videozáznam a fotografie a svojvoľne označil takýto dôkaz za nezákonný pre rozpor s § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka bez toho, aby poznal jeho obsah a pôvodcu videozáznamu. Za vadu odvolacieho konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. považovali tiež to, že v ňom absentuje akékoľvek odôvodnenie, prečo odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Postup odvolacieho súdu podľa ich názoru nemožno podradiť pod § 387 ods. 2 C.s.p. a v tejto súvislosti poukázali na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa zachovania práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie vyjadrené v rozhodnutiach I. ÚS 114/2008 a I. ÚS 117/
  11. Ďalej namietli, že konanie je postihnuté vadou podľa § 421 písm. a/ C.s.p. (správne § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. - pozn. dovolacieho súdu), pretože napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v obdobných veciach a poukázali pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1421/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 117/1993 a rozhodnutia publikované pod R 50/1985, R 65/1972 a Rc 42/
  12. S poukazom na rozhodnutia 5 Cdo 117/1993 a R 50/1985 uviedli, že chov a ustajnenie koní v neskolaudovanej a nepovolenej stavbe nemožno označiť za pomery, ktoré by z objektívneho hľadiska mali byť, a takýto stav preto nemožno označiť ani za bežné správanie a ani za obvyklé užívanie nehnuteľnosti. V nadväznosti na rozhodnutie R 65/1972 uviedli, že v danej veci preukázateľne hrozí opakovanie vzniku imisií, pretože ku dňu vyhlásenia rozsudku bol odstránený prístrešok na uskladnenie sena (využívaný na ustajnenie koní), ale aj keby odstránený nebol, tak kone boli za zlého počasia a v noci presúvané do murovaných objektov. Poukázali pritom na to, že do prístrešku sa vmestia iba dva kone, avšak v čase konania obhliadky boli súdom zistené štyri kone, pričom minimálne jeden z nich musel byť chovaný oddelene od ostatných, keďže išlo o žrebca. V kontexte judikátu Rc 42/1973 zaoberajúcom sa znečisťovaním ovzdušia a okolitej pôdy nevhodným umiestnením hnojiska a záchodu poznamenali, že pred vyhlásením rozsudku aj sama žalovaná 2/ uviedla, že kontajner na skladovanie exkrementov presunula z konca pozemku bližšie k rodinnému domu žalobcov, teda do vzdialenosti cca 40 metrov od okien obytných miestností žalobcov. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
  13. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov uviedli, že dovolanie považujú za nedôvodné, naviac nespĺňajúce kritériá prípustnosti dovolania, nakoľko tvrdenia dovolateľov nie sú správne a absentuje v nich prípustnosť dovolania podľa § 420 až § 423 C.s.p., nie je odôvodnené prípustným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f/ ani § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 C.s.p. Navrhujú preto dovolanie odmietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
  14. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  15. januára 2018 sp. zn. 4 Cdo 135/2017 dovolanie žalobcov odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. namietali neopodstatnene, a preto prípustnosť ich dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. s ohľadom na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017, ktorého právny názor bol pre senáty najvyššieho súdu záväzný, už ďalej neskúmal.
  16. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
  17. septembra 2018 sp. zn. II. ÚS 268/2018 rozhodol, že v konaní vedenom na najvyššom súde bolo porušené základné právo žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k odmietnutiu dovolania v časti opierajúcej sa o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a uznesenie najvyššieho súdu z
  18. januára 2018 sp. zn. 4 Cdo 135/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň vyslovil, že bude povinnosťou najvyššieho súdu sa zaoberať aj dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 C.s.p.
  19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) v intenciách rozhodnutia ústavného súdu a viazaný jeho právnym názorom po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.), skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
  20. V danom prípade bolo dovolanie podané po
  21. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného procesu osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (por. napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
  22. Už v rozhodnutiach vydaných do
  23. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
  24. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
  25. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (por. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03).
  26. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
  27. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 resp. § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
  28. V danom prípade žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f/ C.s.p. a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
  29. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  30. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
  31. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p., sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
  32. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
  33. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
  34. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (por. R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
  35. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom súdnom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
  36. júla
  38. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť (resp. nedostatočné odôvodnenie) rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (por. § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S týmto názorom sa stotožnil aj ústavný súd (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
  39. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
  40. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
  41. V prejednávanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, spôsobom priečiacim sa zákonu. Súd prvej inštancie detailne popísal obsah všetkých dôkazov vykonaných v konaní, a následne ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobil komplexnému hodnoteniu. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcov a s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a tiež s vysloveným právnym názorom. V danom prípade treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Keďže odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nemožno mu vyčítať, že je nepreskúmateľné. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle § 393 C.s.p. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľov. Žalobcovia preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.
  42. Žalobcovia tiež namietajú, že súd prvej inštancie spôsobom dokazovania (nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania - DVD obsahujúce videozáznam a fotografie) porušil princíp rovnosti zbraní (zásadu rovnosti procesných strán), čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.
  43. Strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu (čl. 6 ods. 1 C.s.p.).
  44. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O tom, ako v tom-ktorom prípade prebiehalo civilné sporové konanie, usudzuje dovolací súd na podklade spisu (m. m. 3 Cdo 289/2014, 3 Cdo 321/2015, 3 Cdo 888/2015, 3 Cdo 156/2016).
  45. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na námietky žalobcov smerujúce najmä k nevyváženému spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu zmätočnosti (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila.
  46. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. I. ÚS 97/97). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu teda nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Naviac nemožno opomenúť, že žalobcovia návrh na dokazovanie videozáznamom z DVD, ktorý súd prvej inštancie nepripustil, navrhli na pojednávaní konanom
  47. júna 2015, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil aj konečný rozsudok, pričom právny zástupca navrhovaný dôkaz nemal pri sebe a nevedel ani uviesť, aká skutočnosť má byť týmto dôkazom preukázaná. Treba tiež zdôrazniť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, prečo ten-ktorý žalobcami navrhovaný dôkaz nevykonal.
  48. Dovolací súd preto považuje námietku žalobcov, že im súd prvej inštancie nepripustením dokazovania videozáznamom z DVD znemožnil uskutočnenie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, za neopodstatnenú.
  49. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolatelia neopodstatnene tvrdia, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali ich patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť ich dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. preto nemožno vyvodiť.
  50. Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách nálezu ústavného súdu z
  51. septembra 2018 sp. zn. II. ÚS 268/2018 a viazaný jeho právnym názorom ďalej pristúpil ku skúmaniu, či žalobcovia dôvodne vyvodzujú prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., a teda že nimi napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
  52. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
  53. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
  54. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
  55. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f/ C.s.p.
  56. Aby dovolanie bolo prípustné podľa § 421 C.s.p., v dovolaní nastolená otázka musí byť kľúčová (rozhodujúca) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, teda o právnu otázku rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
  57. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Prípustnosť dovolania nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
  58. Pri prejednaní dovolania dovolací súd však môže vychádzať iba z obsahu dovolania a nemôže nahrádzať pasivitu dovolateľa (zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) a vytvárať namiesto neho vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorej správnosť alebo nesprávnosť by mala byť podrobená dovolaciemu prieskumu. V takom prípade by totiž dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v Civilnom sporovom poriadku a účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p., ale aj princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže rozhodnutie dovolacieho súdu by bolo založené na iných skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mal možnosť vyjadriť sa žalovaný ako protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok. Preto platí, že odlišný pohľad dovolateľov na správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu bez vymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p. nemôže zakladať prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p.
  59. Tento záver je aktuálny aj v rozhodovanej veci, keďže žalobcovia vo svojom dovolaní neuviedli právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považujú za nesprávne, a nekonkretizovali, ako podľa ich názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť (por. R 83/2018). Dovolatelia s odkazom na výňatky z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu len demonštrujú svoj odlišný pohľad na vec. Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, však významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
  60. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ aj dovolatelia s odkazom na rozhodnutia 5 Cdo 117/1993 a R 50/1985 uvádzajú, že chov a ustajnenie koní v neskolaudovanej a nepovolenej stavbe nemožno označiť za pomery, ktoré by z objektívneho hľadiska mali byť, a takýto stav preto nemožno označiť ani za bežné správanie a ani za obvyklé užívanie nehnuteľnosti, táto otázka nebola pre meritórne rozhodnutie vo veci kľúčová (rozhodujúca). Súd prvej inštancie vo svojom rozsiahlom odôvodnení uviedol, že pre posúdenie, či stav taký, aký je (tzn. skutočný spôsob chovania a ustajnenia koní na pozemkoch žalovaných), nad mieru primeranú pomerom obťažuje alebo neobťažuje susedov (žalobcov) hlukom, vibráciami a pachom, je bezvýznamné, či tieto kone, od ktorých uvedené imisie majú pochádzať, sú chované a ustajnené v stavbe, ktorá je skolaudovaná alebo neskolaudovaná, resp. v stavbe povolenej alebo nepovolenej. Samotný „stavebnoprávny status“ uvedených budov nemá vplyv na skutkový stav v prejednávanej veci a nie je relevantný pre právne posúdenie vo vzťahu k predmetu konania (meritu sporu) v zmysle § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Od vyriešenia tejto právnej otázky teda rozhodnutie súdu v spore nezáviselo, a preto nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť dovolania žalobcov.
  61. Pokiaľ dovolatelia v nadväznosti na rozhodnutia R 65/1972 a Rc 42/1973 namietajú, že v danej veci preukázateľne hrozí opakovanie imisií pre odstránenie prístrešku na uskladnenie sena (využívaného na ustajnenie koní) a pre presun koní za zlého počasia a v noci do murovaných objektov, a poukázali na skutočnosť, že do prístrešku sa vmestia len dva kone a nie štyri, a na výpoveď žalovanej 2/ o presune kontajneru na skladovanie exkrementov bližšie k obytným miestnostiam žalobcov, dovolací súd konštatuje, že v tomto prípade dovolatelia napádajú správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu.
  62. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom súdnom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť.
  63. Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 442 C.s.p. nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania žalobcov podľa § 421 ods. 1 C.s.p. hodnotiť správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že vymedzené otázky predstavujú skutkové (a nie právne) otázky týkajúce sa skutkových záverov súdov nižších inštancií a vlastného chápania skutkových zistení dovolateľmi, ktoré ale nemôžu byť relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a nemôžu viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalobcov v zmysle tohto ustanovenia v rozhodovanej veci.
  64. Prípustnosť dovolania v rozhodovanej veci nemôže založiť ani tvrdený odklon odvolacieho súdu od rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1421/2003, pretože aby mohla byť právna otázka v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. relevantná, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, za ktorú sa pokladajú použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018), a nie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky.
  65. Z týchto dôvodov dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nebol žalobcami vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p. Absenciu takej náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f/ C.s.p.).
  66. So zreteľom na uvedené dovolací súd odmietol dovolanie žalobcov, a to v časti namietajúcej vadu zmätočnosti (§ 420 písm. f/ C.s.p.) ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. a vo zvyšnej časti (namietajúcej odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jeho nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 432 C.s.p.) ako procesne neprípustné podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p.
  67. Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodol, keďže ich náhrada už bola vo veci úspešným žalovaným (§ 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s 453 ods. 1 C.s.p.) právoplatne priznaná uznesením Okresného súdu Bratislava IV z
  68. apríla 2018 č. k. 40 C 194/2013-
  70. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  71. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.