1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom dňa
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného U. P. sa o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“) z 11. mája 2018, sp. zn. 3T/46/2017, bol obvinený U. P. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v bode 1) rozsudku spáchaného v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1) v presne nezistenom čase od 23:00 hod. dňa
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.
2 písm. b) Trestného zákona prvostupňový súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 písm. d) Trestného zákona prvostupňový súd uložil obvinenému ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.
1 písm. g) Trestného zákona prvostupňový súd obvinenému uložil zhabanie veci, a to skrutkovača s rúčkou modrej farby, skrutkovača s drevenou rúčkou a kovového páčidla.
2 Trestného zákona vlastníkom zhabaných vecí sa stal štát.
1 Trestného poriadku prvostupňový súd obvinenému U. P. uložil povinnosť nahradiť škodu poškodeným: - V. V., nar. X. V. XXXX, trvale bytom B. XX, K. K.kodu vo výške 318,50 eur, - Y. K., nar. X. B. XXXX, trvale bytom O. R. XX, K. K.kodu vo výške 156,50 eur, - N. K., nar. XX. Q. XXXX, trvale bytom W. X, K. K.kodu vo výške 210,- eur.
2 Trestného poriadku prvostupňový súd poškodených V. V., nar. X. V. XXXX, trvale bytom B. XX, K. K. a Y. K., nar. X B. XXXX, trvale bytom O. R. XX, K. K. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúc o odvolaniach prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a obvineného U. P. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu uznesením z 26. septembra 2018, sp. zn. 5To/78/2018, odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a obvineného
II. D o v o l a n i e a vyjadrenie k nemu Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal obvinený U. P. dovolanie najskôr vlastným písomným podaním, postúpeným Okresnému súdu Banská Bystrica z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. októbra 2018, z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm.
názoru obvineného došlo k porušeniu § 321 ods. 1 písm. a), ako aj jeho práva na obhajobu v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Obvinený v podanom dovolaní taktiež uviedol, že ani Okresný súd Banská Bystrica, ani Krajský súd v Banskej Bystrici nevypočuli žiadneho zo svedkov, ktorých žiadal vypočuť ako svedkov obhajoby. Poukázal tiež na skutočnosť, že za skutok pod bodom 3) rozsudku už bol potrestaný rozhodnutím v správnom konaní, vydaným Okresným úradom Banská Bystrica, a to pokutou vo výške 25,- eur, čím došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, ako aj článku 4 Dohovoru. Obvinený ďalej poukázal na to, že krádež vlámaním, pri ktorej škoda nedosiahne výšku 26 600 eur, nemôže byť právne kvalifikovaná
4 Trestného zákona, ale len
2 Trestného zákona, teda v rámci trestnej sadzby 0 - 2 roky. Pokiaľ ho teda prvostupňový súd uznal za vinného zo zločinu krádeže
4 Trestného zákona, pričom nebola vzatá do úvahy škoda, ktorá je zákonným znakom skutkovej podstaty, potom
názoru obvineného chýba znak skutkovej podstaty trestného činu a skutok nemôže byť kvalifikovaný ako trestný čin, hoci ide o protiprávne konanie. Navyše, sudca prvostupňového súdu JUDr. Novák bol
obvineného od začiatku trestného stíhania presvedčený o tom, že obvinený je páchateľ, všade to tak uvádzal a na námietku obvinenému tomuto oznámil, že je to zaužívaná prax. Obvinený ďalej poukázal na to, že jeho obhajca JUDr. Rosina mal sudcovi JUDr. Novákovi povedať, že obvinený je páchateľom trestnej činnosti, hoci obvinený žiadnu trestnú činnosť nespáchal. Obvinený je navyše presvedčený o tom, na preukázanie viny páchateľa musia existovať priame alebo aspoň nepriame dôkazy, avšak len samotná skutočnosť, že obvinený dobrovoľne vydal veci, ktoré pochádzali z krádeže a ktoré si poškodení opoznali, nemožno považovať za dôkaz o jeho vine, tak ako to uvádza prvostupňový súd vo svojom rozsudku. Z tohto dôvodu je obvinený presvedčený o tom, že prvostupňový súd ho uznal za vinného na základe neobjektívnych, protizákonných a zavádzajúcich zistení. Navyše je
neho zarážajúce to, že skutky pod bodom 1) a 2) rozsudku sa mali uskutočniť v tú istú noc, pričom v to ráno slnko vychádzalo o 04.32 hod a
skutkovej vety mal obvinený v čase o 04.45 hod., t. j. takmer 15 minút po východe slnka ísť s káričkou a následne s fúrikom pomedzi činžiaky, v ktorých býva približne 2.500 ľudí, pričom ho nemal nikto spozorovať. Rovnako tak ani ďalšie skutky obvinený nespáchal, pričom čelil nátlaku a priamemu fyzickému násiliu od mjr. Y., ktorý ho zákerne udrel zozadu do chrbtice po tom, ako bol minimálne šesť hodín vypočúvaný operatívcami. Na základe uvedeného obvinený požiadal o zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj o zrušenie rozsudku prvostupňového súdu a o prepustenie na slobodu. V dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Schindlera obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu, jeho správanie sa voči sudcovi, voči ktorému obvinený opakovane vzniesol námietku zaujatosti, v ďalšom priebehu konania sťažnosti a trestné oznámenie na jeho osobu, ako aj vzhľadom na obsah podaní obvineného a jeho vyjadrení voči sudcovi, je toho názoru, že rozhodovanie sudcu v danom prípade nemohlo byť nezaujaté a nestranné a v predmetnej veci mal byť sudca vylúčený z jej prejednávania. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorej sa uvádza, že aj nepriateľský vzťah sudcu voči strane je dôvodom na vylúčenie sudcu, bez bližšej definície tohto nepriateľského vzťahu.
obvineného však spravidla pôjde o negatívny vzťah sudcu k strane, ktorý je značnej intenzity a ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o schopnosti sudcu rozhodovať nestranne. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. k) obvinený poukázal na skutočnosť, že o skutku, ktorý bol predmetom trestného stíhania, bolo právoplatne rozhodnuté rozkazom o uložení sankcie, ktorý vydal Okresný úrad Banská Bystrica, odbor všeobecnej vnútornej správy dňa 17. júla 2017 pod č. OU-BB-OVVS-P-2017/291731/VB. V Trestnom poriadku je pritom v § 2 ods. 8 upravená zásada nie dvakrát v tej istej veci (ne bis in idem), čo znamená, že o jednom skutku, ktorý napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, sa musí viesť iba jedno konanie. Zásada ne bis in idem je zakotvená aj v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom jej uplatnenie možno vzťahovať tak na činy patriace
slovenského právneho poriadku medzi trestné činy, ako aj na činy patriace medzi priestupky. Obvinený je toho názoru, že prípadné uloženie sankcie v správnom a aj v trestnom konaní za ten istý skutok je prejavom protiústavnosti a porušením zásady ne bis in idem vo vzťahu k neskoršiemu trestu. S poukazom na uvedené považuje obvinený svoje trestné stíhanie za neprípustné v zmysle § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku odôvodnil obvinený nesprávnym právnym posúdením jeho konania ako zločinu krádeže
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v dôsledku čoho mu bol uložený neprimerane vysoký trest.
názoru obvineného na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu (v tomto prípade vlámanie), nemožno prihliadnuť ako na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. Ustanovenie § 212 ods. 4 Trestného zákona je
neho kvalifikovanou skutkovou podstatou k § 212 ods. 2 Trestného zákona a aplikáciou § 138 písm. e) Trestného zákona by došlo k porušeniu § 38 ods. 1 Trestného zákona. Obvinený je toho názoru, že argumentácia súdu, ako aj stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesprávna, pretože s poukazom na zákaz dvojitého pričítania (§ 38 ods. 1 Trestného zákona), by sa v tomto prípade musela použiť kvalifikácia
2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona. V tejto súvislosti obvinený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp. zn. 1 Tdo 24/2009, v zmysle ktorého „ak páchateľ spôsobí pri krádeži vlámaním malú škodu, je potrebné jeho konanie právne kvalifikovať ako prečin krádeže
2 písm. a) Trestného zákona a nie ako zločin krádeže
4 písm. b) Trestného zákona“, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. októbra 2011, sp. zn. 4 Tdo 20/2011, v zmysle ktorého „v posudzovanom prípade okresný súd na okolnosť, ktorá je zákonným znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže
2 písm. a) Trestného zákona („vlámanie“), prihliadol aj ako na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby, v dôsledku čoho konanie obvineného právne kvalifikoval
1, ods. 4 písm.
obvineného nadväzuje aj zjavná neúmernosť trestu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3 Trestného zákona, prípadne podvodu, ak by ním spôsobil škodu vo výške najmenej 26.000,- eur
3 písm. a) Trestného zákona alebo páchateľa poisťovacieho podvodu
3 písm. a) Trestného zákona. V predmetnej veci bol obvinenému uložený test odňatia slobody vo výmere troch rokov, a to za spáchanie trestného činu krádeže, ktorým bola spôsobená malá škoda. Uložením takto vysokého trestu dáva súd
obvineného na rovnakú úroveň hodnotu ľudského života a ľudskej dôstojnosti s hodnotou škody na majetku v zanedbateľnej výške, čo je
obvineného jednoznačne v rozpore so zásadami ukladania trestov, najmä v rozpore s § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, čo z takéhoto trestu robí trest nezákonný a protiústavný. S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa dovolanie opiera, za súčasného zrušenia rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 11. mája 2018, sp. zn. 3T/46/2017, a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 2018, sp. zn. 5To/78/2018, a prikázania danej veci súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby dovolací súd
3 Trestného poriadku prerušil výkon namietaného súdneho rozhodnutia až do rozhodnutia o podanom dovolaní z dôvodu nerešpektovania základných práv dovolateľa. Podané dovolanie obvinený doplnil podaním z 27. marca 2019, v ktorom zopakoval, že v spise k predmetnej veci sa nachádza doklad o tom, že Okresný úrad Banská Bystrica mu uložil pokutu 25,- eur v priestupkovom konaní, čo má za následok, že vo vzťahu ku skutku pod bodom 3) rozsudku bola porušená zásada ne bis in idem, pričom o porušení tejto zásady sa krajský súd v rámci odvolacieho konania ani nezmienil. Rovnako tak došlo
názoru obvineného k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru, pretože trestný spis videl prvýkrát len pár dní pred hlavným pojednávaním
obvineného podozrivý zo spáchania skutkov, prvostupňový ani krajský súd nepredviedol, čím
obvineného došlo aj k porušeniu jeho práva
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. K dovolaniu obvineného sa podaním z 20. februára 2019 vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „prokurátorka“), ktorá vo svojom vyjadrení vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku uviedla, že okolnosti, ktoré vo svojom dovolaní obvinený uvádza a ktoré nastali v priebehu súdneho konania nemožno subsumovať pod zákonnú dikciu vyjadrenú v § 31 Trestného poriadku. Zmyslom a účelom ustanovenia § 31 Trestného poriadku je totiž zabezpečiť, aby prípadný osobný vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý tu existoval v prítomnosti, bol prítomný aj v čase rozhodovania a dosahoval takú intenzitu, ktorá by mohla ovplyvniť úsudok a proces rozhodovania, neovplyvnil jeho názory a mienku a neovplyvnil tak de facto jeho celkové rozhodnutie. Tento vzťah je založený predovšetkým na osobných a osobnostných väzbách, majúcich základ predovšetkým v medziľudských vzťahoch odohrávajúcich sa v súkromnom alebo pracovnom živote. Okolnosti, ktoré nastali v priebehu konania a ktoré vo svojej podstate predstavujú zákonné právo odsúdeného (uplatnenie námietky zaujatosti alebo napadnutie rozhodnutia opravným prostriedkom) nie sú okolnosťami, z ktorých by bolo možné
Vo vzťahu k obvineným uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. k) Trestného poriadku prokurátorka uviedla, že rozhodnutie o priestupku nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci, pričom ak sa aj po vydaní rozhodnutia v správnom konaní zistí, že predmetný skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, je možné pre daný skutok viesť aj trestné stíhanie. Tento záver nachádza oporu v § 94 zákona č. 374/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého „správny orgán svoje právoplatné rozhodnutie o priestupku zruší, ak zistí, že osoba, ktorá bola uznaná vinnou z priestupku, bola za ten istý skutok súdom právoplatne odsúdená alebo bol obvinenia zbavená. Táto osoba má nárok na vrátenie sumy, ktorú už zaplatila na úhradu pokuty a trov konania.“ K obvineným uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku prokurátorka uviedla, že argumentácia vyslovená obhajcom obvineného vo vzťahu k danosti tohto dovolacieho dôvodu je v úplnom rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou, ako aj s právnym záverom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Konajúce súdy jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vysvetlili, prečo kvalifikovali konanie obvineného ako zločin krádeže
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona.
názoru prokurátorky tak bolo konanie obvineného správne právne kvalifikované, v súlade s judikatúrou a záväznými stanoviskami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v nadväznosti na to bol obvinenému uložený zákonný trest. Na základe uvedených skutočností prokurátorka navrhla, aby dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného U. P. odmietol z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Na vyjadrenie prokurátorky reagoval obvinený prostredníctvom obhajcu podaním z 19. marca 2019, v ktorom uviedol, že
jeho názoru pomer sudcu k obvinenému dosahoval takú intenzitu, že sudca nebol spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že s prokurátorkou uvádzanou súdnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nestotožňuje, túto spochybnil svojou právnou argumentáciou, ako aj inými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré jeho argumenty podporujú. Bez ohľadu na okolnosti prípadu je
obvineného trestá sadzba
4 Trestného zákona pri spôsobenej malej škode neprimeraná v porovnaní s inými obdobnými trestnými činmi, ako aj vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť a tomu zodpovedajúci trest. Spis spolu s podaným dovolaním bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal, že prvostupňový súd ani odvolací súd nevypočuli žiadneho zo svedkov, ktorých v priebehu konania navrhoval vypočuť a taktiež to, že ustanovený obhajca JUDr. Michal Bušovský (obvinený mal zrejme na mysli JUDr. Michala Bušíka, pozn.) neurobil nič vo vzťahu k jeho obhajobe. Vo vzťahu k obvineným namietaným nevypočutím ním navrhnutých svedkov je potrebné uviesť, že v priebehu konania na prvostupňovom súde obvinený navrhol vo svojom podaní zo
1 písm. c) Tr. por. vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Tr. por.), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Tr. por.). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Tr. por.), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. por.). Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania je možné písomným podaním alebo zápisnične na hlavnom pojednávaní. Možno tak učiniť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému dôkazu, alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Z časového hľadiska je hraničnou fázou vyhlásenie predsedu senátu
1 Tr. por., že dokazovanie je skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“ Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že pokiaľ obvinený U. P. na hlavnom pojednávaní
1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o obvineným namietané porušenie práva na obhajobu z dôvodu nedostatočnej obhajoby ustanoveným obhajcom JUDr. Michalom Bušíkom (ktorého mal obvinený vo svojom dovolaní zrejme na mysli, keďže v predloženom spisovom materiáli k predmetnej trestnej veci sa nenachádza žiaden obhajca s menom Michal Bušovský, pozn.), v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že JUDr. Michal Bušík bol obvinenému ustanovený opatrením z
1 písm. c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolacej námietke obvineného týkajúcej sa porušenia práva na obhajobu z dôvodu, že do spisu mal možnosť prvýkrát nahliadnuť až pár dní pred hlavným pojednávaním
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu obvinený uviedol, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z jej prejednania vzhľadom na správanie sa obvineného k sudcovi, ako aj vzhľadom na obsah jeho podaní a vyjadrení proti sudcovi. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetný dovolací dôvod možno úspešne namietať len v tých prípadoch, ak vo vzťahu k orgánu činnému v trestnom konaní existovali dôvody v zmysle § 31 Trestného poriadku a napriek tomu nebolo rozhodnuté o jeho vylúčení v zmysle § 31 Trestného poriadku. V predmetnej veci však o námietke zaujatosti vznesenej obvineným bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo 7. decembra 2017, sp. zn. 3T/46/2017, ktorým JUDr. Štefan Novák
3 Trestného poriadku nebol vylúčený z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci (č. l. 705 - 706 spisu). Proti tomuto uzneseniu podal obvinený sťažnosť, ktorú Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 10. januára 2018, sp. zn. 4Nto/1/2018,
1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Možno preto konštatovať, že námietkou zaujatosti vznesenou obvineným sa senát okresného súdu, ako aj senát krajského súdu v sťažnostnom konaní vysporiadal. Nad rámec uvedeného nedá najvyššiemu súdu nedodať, že ak by postupoval striktne
názoru obvineného, potom by mohol dôjsť k situácii, že obvinený by si v podstate svojim negatívnym správaním sa k zákonnému sudcovi mohol vynútil jeho zmenu, čo by však nepochybne bolo v rozpore s čl. 48 Ústavy v spojení s § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne uvádza, že z vykonávania úkonov trestného konania je možné vylúčiť sudcu, u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V predmetnej veci síce obvinený tento dovolací dôvod vo vlastnom písomne podanom dovolaní označil, avšak obsahovo doň nespadá žiadna z ním uvádzaných dovolacích námietok. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal zjavnú neúmernosť uloženého trestu odňatia slobody, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/
Trestného poriadku“, najvyšší súd vyhodnotil, že vyššie uvedenú dovolaciu námietku obvinený síce podradil pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, obsahovo však spadá pod dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku. Trestný poriadok upravuje vo vzťahu k výroku o treste dva dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. h), a to v prípade, ak bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby alebo ak bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 11. septembra 2007, sp. zn. 2 Tdo 24/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 58, roč. 2007). Vo vzťahu k obvineným uplatnenej dovolacej námietke je potrebné zdôrazniť, že dovolací súd môže v rámci tohto dovolacieho dôvodu posudzovať len to, či bol obvinenému uložený trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe a či mu bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za daný trestný čin pripúšťa a ak tomu tak nie je, dovolací súd vysloví porušenie zákona v príslušných ustanoveniach. V prejednávanej veci však bol obvinenému uložený trest odňatia slobody v zákonom stanovenej trestnej sadzbe - trest odňatia slobody vo výmere 3 roky mu bol uložený v rámci trestnej sadzby 3 roky - 10 rokov
4 Trestného zákona, so zvýšenou hornou hranicou trestnej sadzby
2 Trestného zákona na 13 rokov a 4 mesiace, t. j. trest mu bol uložený na samej spodnej hranici trestnej sadzby. Rovnako tak mu bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za daný trestný čin pripúšťa, keďže § 212 ods. 4 Trestného zákona výslovne pripúšťa uloženie trestu odňatia slobody. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm.
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57, roč. 2007 - II.). V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu krádeže
1, ods. 4 Trestného zákona, ako aj to, že vina mu nebola jednoznačne preukázaná a skutkové zistenia prvostupňového súdu sú neobjektívne, protizákonné a zavádzajúce. Vo vzťahu k obvineným namietanej právnej kvalifikácii skutku je potrebné poukázať na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 12. decembra 2011, sp. zn. Tpj 78/2011, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116, roč. 2012, v zmysle ktorého: „I. Ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona treba vykladať tak, že prikazuje prednostnú kvalifikáciu určitej okolnosti ako zákonného znaku trestného činu. Ak je konkrétna okolnosť okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, vytvára kvalifikovanú skutkovú podstatu so základnou skutkovou podstatou, ktorá túto okolnosť neobsahuje, napriek tomu, že je aj zákonným znakom uvedeným v inej základnej skutkovej podstate trestného činu, ak kvalifikovaná skutková podstata pokrýva väčší počet zákonných znakov trestného činu. To platí aj vtedy, ak jedno ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona obsahuje dve (alebo viac) samostatných základných skutkových podstát trestného činu II. Ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže
1, ods. 4 písm.
2 písm. a) Trestného zákona, ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Trestného zákona). III. Ak je jednočinný súbeh dvoch alebo viacerých trestných činov
znakov ich základných skutkových podstát možný, avšak tá istá okolnosť podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby duplicitne, bude táto okolnosť v rámci súbežnej kvalifikácie činu použitá ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby len pri aplikácii toho ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona, ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate zodpovedá vyššia trestná sadzba oproti inej konkurujúcej sadzbe, resp. ustanoveniu. Keďže ide o ten istý čin (skutok) a tú istú skutkovú okolnosť, výška trestnej sadzby bude určujúcim kritériom vzťahu špeciality, ktorý determinuje výber právnej kvalifikácie trestného činu.“ Z citovaného stanoviska je zrejmé, že konajúce súdy postupovali správne, keď konanie obvineného uvedené v skutkovej vete rozsudku právne kvalifikovali
1, ods. 4 Trestného zákona, pričom na uvedené nemá vplyv nesúhlas obvineného, resp. jeho obhajcu s predmetným stanoviskom, vyjadrený v podanom dovolaní. Pokiaľ ide o obvineným poukazované rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 24/2009 a 4 Tdo 20/2011, k nim možno uviesť len toľko, že právne závery uvedené v týchto rozsudkoch boli prekonané práve vyššie citovaným stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Nad rámec uvedeného považuje najvyšší súd za potrebné doplniť, že pokiaľ obvinený v podanom dovolaní tvrdí, že nie je možné právne kvalifikovať skutok ako zločin krádeže
1, ods. 4 Trestného zákona, pretože ním nebola spôsobená škoda nad 26.600,- eur, toto jeho tvrdenie nie je správne, pretože kvalifikovaná skutková podstata trestného činu krádeže
4 Trestného zákona v sebe zahŕňa viacero alternatív.
tohto ustanovenia bude potrestaný páchateľ, ktorý spácha čin uvedený v § 212 ods. 1 alebo ods. 2
osobitného predpisu,
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona (v rámci ktorej kvalifikácie by sa vyžadovalo spôsobenie značnej škody, t. j. škody prevyšujúcej sumu 26.600,- eur - viď § 125 ods. 1 Trestného zákona), ale
1, ods. 4 písm.
1, ods. 4 písm.
1 písm.
1 písm. k) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak sa proti obvinenému viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený odôvodnil tým, že za skutok uvedený pod bodom 3) rozsudku prvostupňového súdu už bol postihnutý v správnom konaní, čím došlo k porušeniu zásady ne bis in idem. Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd poukazuje na to, že pozornosti obvineného (a rovnako tak aj jeho obhajcu) zrejme unikla tá skutočnosť, že síce bol postihnutý v správnom i v trestnom konaní za konanie, ktorého sa dopustil voči Y. K., avšak v správnom konaní bol postihnutý za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
1 písm.
c) Trestného poriadku odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.