Najvyšší súd 10Sža/10/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JU

§ 13cods.2 písm.

1. d)sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Citované ustanovenie zákona o azyle (§ 52 ods.2) je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) lex specialis. To v praxi znamená, ţe odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených v citovanom ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle nemôţe bliţšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o (v danom prípade) zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany – uvedie iba konštatovanie, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Dôvod takéhoto znenia predmetnej zákonnej úpravy je zrejmý – je to snaha zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. V prípade, ak by odôvodnenie obsahovalo opis zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky, ktoré vedú k aktivite cudzích spravodajských sluţieb, k organizovaniu trestnej činnosti a terorizmu, resp. môţu váţne ohroziť alebo poškodiť záujmy Slovenskej republiky. K námietke, ţe rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu, krajský súd uviedol, ţe odporca v rozhodnutí uviedol, ţe k zrušeniu poskytnutej doplnkovej ochrany došlo z dôvodu § 13 ods.2 písm.
2. d)zákona o azyle, teda 10Sža/10/2010 3 ţe navrhovateľ predstavuje bezpečnostné riziko pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujem Slovenskej republiky na zaručení jej bezpečnosti, teda na vytvorení stavu, kedy konania tretích subjektov, ktoré priamo ohrozujú alebo môţu ohrozovať bezpečnosť štátu budú odhaľované a následne eliminované. Vo vzťahu k zákonu o azyle sa táto činnosť štátu prejavuje aj postupom podľa § 13 ods.5 písm.
3. a)– neudelení azylu, neposkytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d), odňatím azylu podľa § 15 ods.3 písm. a), zrušením doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b)

§ 13cods.2 písm.

d), nepredĺţením doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.3

13c ods.2 písm.

1. d)a zrušením poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm.
2. c)zákona o azyle. Ako to vyplýva z ustanovenia § 52 zákona o azyle zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v Správnom poriadku. V tomto smere súd poukázal na skutočnosť, ţe ak by odporca po tom, čo zistil dôvody vedúce k záveru, ţe ten či onen cudzinec, ktorý poţiadal Slovenskú republiku o poskytnutie medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku, uviedol (konkretizoval) dôvody, na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval v rozhodnutí, odkryl by zdroj takýchto poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky, ktoré vedú k organizovaniu trestnej činnosti a terorizmu, resp. ktoré môţu váţne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, ţe administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, ţe navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne poukázal na skutočnosť, ţe ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods.2 zákona o azyle. V rámci odôvodnenia súd poukázal i na to, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ ( viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ţ-2009 – č. l.- 138). Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, alternatívne zrušil rozsudok krajského 10Sža/10/2010 4 súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru navrhovateľa 1. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm.
3. b)O.s.p., 2. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm.
4. c)O.s.p., 3. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d), 4. v konaní došlo k iným vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p. a to I. súd bol nesprávne obsadený, II. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, III. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm. f),
5. g)a
6. h)O.s.p.. Dôvodil tým, ţe doplnková ochrana bola navrhovateľovi poskytnutá dňa 19. júna 2009, pričom súd poukázal na skutočnosť, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009. V prípade, keby išlo o akékoľvek relevantné dôkazy preukazujúce nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, migračný úrad by nebol oprávnený poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Uviedol, ţe odôvodnenie rozsudku je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku

§ 13ods.

2 psím.

1. d)a podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe po komplexnom posúdení ţiadosti navrhovateľa o predĺţenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa § 245 ods.2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či sú v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. 10Sža/10/2010 7 Podľa § 15b ods. 1, písm.
2. b)zákona o azyle ministerstvo zruší doplnkovú ochranu z dôvodov podľa § 13c ods. 2 a 4 písm. c). Podľa § 13c ods.2, písm.
3. d)zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Podľa § 52 ods.2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b)

§ 13cods.2 písm.

d), nepredĺţení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.3

§ 13cods.2 písm.

1. d)a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm.
2. c)sa uvedie iba skutočnosť, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je moţné opätovne predĺţiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môţu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia. V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia O.s.p. a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda, ak správny orgán dospel k záveru, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje práve na skutočnosť, ţe navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka navrhovateľa, ţe napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôţe spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení 10Sža/10/2010 8 ţiadosti ţiadateľa o predĺţení doplnkovej ochrany dospel k záveru, ţe navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré uţ uviedol pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami uţ vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá ţiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje. Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, ţe sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe 10Sža/10/2010 9 všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (G. R. proti Š. zo dňa 21. januára 1999, V. de H. proti H. zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (R. T. proti Š. zo dňa 9. decembra 1994). Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôleţité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať pre súdom. Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. 10Sža/10/2010 10 V Bratislave 12. januára 2011 JUDr. Jana H e n č e k o v á , PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková