1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., spolupáchateľstvom
2 Tr. zák. účinného do
c) Tr. por. dovolanie obvineného G. Y. sa odmieta. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 02. júna 2014, sp. zn. 5T/146/2005, bol obvinený G. Y. spolu s I. B. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. spolupáchateľstvom
2 Tr. zák. účinného do
2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu bol obvinený zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
1 Tr. por. súd obvinenému spolu s I. B. uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne poškodenému Ing. I. Y., narodenému XX. G. XXXX v P., trvale bytom P., H. č. XXXX/X, škodu vo výške 1.030.000,- Sk, čo po prepočítaní
zák. účinného od
januára 2006 (v znení zákona č. 498/2008 Z. z.) predstavuje čiastku 285,60 eura (dvestoosemdesiatpäť eur a šesťdesiat centov). Na podklade odvolaní obvineného G. Y. a I. B. Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že rozsudkom z 12. januára 2016, sp. zn. 1To/36/2015, napadnutý rozsudok
1 písm. b), písm. e), ods. 2 Tr. por. vo výrokoch o trestoch zrušil a sám postupom
3 Tr. por.
2 Tr. zák. a § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil obvinenému G. Y. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov a obžalovanému I. B. trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.
2 písm. a) Tr. zák. obvineného G. Y. zaradil na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
2 písm.
Tr. por. a takúto chybu podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu. Preto navrhol, aby dovolací súd v prípade zistenia iných dovolacích dôvodov tieto prekvalifikoval. Následne citujúc ustanovenia § 2 ods. 10, ods. 12, § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 Tr. por. účinného od 01. januára 2006, opätovne poukázal na skôr uvedené stanovisko, upriamil pozornosť na to, v čom spočíva riadne právne posúdenie skutku, zdôraznil riadne a zákonné vymedzenie dôkazných prostriedkov a zákonné a logické hodnotenie dôkazov, ktorého hranice sú určené v § 2 ods. 12 Tr. por., s tým, že svojvôľa súdu pri hodnotení dôkazov je zakázaná. Uviedol, že
Trestného poriadku základ dokazovania tvoria skutočnosti obsahujúce skutkový dej, skutočnosti umožňujúce jeho subsumpciu pod zákonnú skutkovú podstatu osobitnej časti Trestného zákona a skutočnosti preukazujúce, že čin spáchala konkrétna osoba, ktorá konala protiprávne. Tieto skutočnosti musia byť v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané.
názoru obvineného z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že súdy obidvoch stupňov konali v rozpore s § 2 ods. 10 a § 119 písm. b) Tr. por. Ak by súdy konali skutočne s primeraným odstupom a nad vecou, minimálne im musel byť podozrivý postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä spôsob, ako sa mal predmetný skutok stať, pretože jeho spáchanie spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku by nenaplánovala ani mentálne retardovaná osoba. Upriamil pozornosť na okolnosti súvisiace so spáchaním skutku, ktoré vylučovali jeho priebeh tak, ako ho prezentovali orgány činné v trestnom konaní. Nadväzne na to konštatoval rôzne „schválnosti“ zo strany orgánov činných v trestnom konaní v rámci vyšetrovania spočívajúce
neho v tom, že pri rekognícii nebola prítomná nezúčastnená osoba ani jeho obhajca, a hoci poškodený pri jej výkone prehlásil, že sa len podobá na páchateľa skutku, prokurátor uviedol, že poškodený ho jasne opoznal, a preto z vykonaného dokazovania je zrejmé, že existujú reálne a relevantné pochybnosti o tom, že spáchal skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, s ktorými sa prvostupňový súd zákonným spôsobom nevysporiadal. Konštatoval, že hlavných svedkov Y., Y., Y., Ľ.N. a Y. súd považoval za bezchybných napriek tomu, že tomu tak nie je, a ich rozporné tvrdenia ignoroval, resp. použil v jeho neprospech Na druhej strane svedka Y. staršieho súd obvinil, že účelovo našiel svedkov na synovo alibi, hoci ide o od seba nezávislé osoby, a neuznal výpovede desiatich svedkov svedčiacich v prospech obžalovaných, ktorí vypovedali pod hrozbou trestného stíhania z krivej výpovede. Vo výpovediach svedkov z prípravného konania a hlavného pojednávania sa nachádzajú viaceré dôležité rozpory, z ktorých za najdôležitejší považuje ten, že aj keď napriek jeho nadpriemernému vzrastu (202 cm) a mohutnej postave by na svedkov s cyklistickou prilbou pôsobil ako obor, svedkovia videli páchateľa ako muža sotva priemerného vzrastu. Vykonaným dokazovaním
jeho názoru nielenže bola spochybnená skutková verzia obžaloby, ale táto bola dokonca vyvrátená. Poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) z 10. mája 2006, sp. zn. II. ÚS 25/2006, označil výrok rozsudku o jeho vine za arbitrárny, pretože je v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním a nerešpektuje tak citovaný nález v tom, že zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba, aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho trestný čin zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných pochybností. Ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné.
názoru ústavného súdu obsiahnutého v uznesení zo 07. augusta 2013, sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, môže nedostatočné odôvodnenie skutkových záverov, arbitrárnosť rozhodnutia, nesprávne vyhodnotenie dôkazov a extrémny nesúlad dokazovania s rozhodnutím predstavovať dôvod na podanie dovolania
1 písm. i) Tr. por. Skutkové závery krajského súdu sú z vyššie uvedených hľadísk zjavne neodôvodnené, arbitrárne (svojvoľné), pretože zo získaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru o tom, že sa trestného činu dopustil. Takýto záver je v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, a tým je
obvineného daný dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Argumentoval aj rozhodnutiami ústavného súdu, z obsahu ktorých vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvého a druhého stupňa a prípadne aj dovolacieho súdu), vydaných v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Konštatoval, že odvolací súd sa adekvátne nevysporiadal s odvolacími námietkami uvádzanými v odvolaní a jeho rozsudok je arbitrárny Ak sa odvolací súd v rozhodnutí o odvolaní obmedzil len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ide o rozhodnutia nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 149/2009). Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy (rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 118/2010) a práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obvinený vyslovil presvedčenie, že intenzita zásahu realizovaného prostredníctvom dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu dosahuje intenzitu zákonnej neudržateľnosti. Súd jeho vinu vyslovil na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov a napriek tomu, že mal postupovať
zásady „in dubio pro reo“ týmto spôsobom nepostupoval. V posudzovanom prípade výsledky trestným konaním objasnených skutočností, ktoré boli konajúcimi súdmi konštatované (nedôveryhodnosť jediného priameho a kľúčového svedka - poškodeného), resp., ktoré zrejme vyplývajú z vykonaného dokazovania sú v extrémnom rozpore so skutkovými závermi súdov obidvoch stupňov, bez rešpektovania skôr uvedenej zásady trestného konania, ktorej uplatňovanie v trestnom konaní je imanentnou súčasťou právneho štátu, a tým je porušený dokonca rozmer ústavnosti vo vzťahu k jeho osobe v rámci trestného konania, ktoré sa v odvolacom konaní skončilo napádaným rozsudkom. Argumentujúc judikatúrou ESĽP záväznou aj pre súdy Slovenskej republiky (napr. Barbera, Messeque a Jabardo v. Španielsko - rok 1988, A-146), vyslovil, že tento súd opakovane uvádza, že každý prípad, ktorý vyvoláva dôkazné pochybnosti, musí byť vykladaný v prospech obvineného. Pokračujúc v úvahách o správnom hodnotení dôkazov, poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Melich a Beck v. Česká republika (sťažnosť č. 35450/04), z ktorého vyplýva, že zásada „in dubio pro reo“ je špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny (Vassilios Stavropoulos v. Grécko, č. 35522/04, § 39, 27. septembra 2007) a vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe a aby prípadné pochybnosti boli využité v prospech obvineného (Laventis v. Lotyšsko, č. 58442/00, § 125, 28. novembra 2002). V tomto rozhodnutí ESĽP v § 54 zdôrazňuje mimoriadne dôležitú zásadu trestného procesu,
ktorej v otázke spravodlivosti majú zmluvné štáty užší priestor pre uváženie v oblasti trestného stíhania, ako v oblasti občianskoprávnych sporov (odkaz na rozhodnutie Dombo Beheer B.V. proti Holandsku z 27. októbra 1993, séria A, č. 274, § 32). Konštatoval, že záver pre meritórne rozhodnutie (uznanie viny) v trestnej oblasti musí byť založený na istote a nie na pravdepodobnosti ako v civilných veciach.
obvineného súd pristupoval k obžalovaným tak, ako k odsúdeným z vopred prijatého presvedčenia, že iné subjekty sa nenašli, tak skutok spáchali obžalovaní. Kriticky nehodnotil veľa účelových krokov orgánov činných v trestnom konaní a argumenty obhajoby považoval za irelevantné. Odvolací súd však neposkytol riadne odpovede na relevantné otázky, resp. závažné námietky uvedené v odvolaní a vo svojom rozhodnutí odkazoval najmä na predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa aj napriek tomu, že podstatné otázky a argumenty zostali nezodpovedané a sporné. Javí sa to až tak, že takýmto postupom odvolací súd reálne odoprel obhajobe právo na preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa, teda právo na dvojinštančnosť konania, ktorého zachovanie je možné v tomto prípade konštatovať len vo formálnej rovine. Zo zásady dodržania spravodlivého procesu (fair trial) vyplýva požiadavka, aby rozhodnutie bolo a aj sa javilo ako spravodlivé a má byť koherentné a presvedčivé. Napriek tomu, že je si vedomý, že odvolací súd nemusí odpovedať na každú otázku nastolenú v odvolaní, vysporiadanie sa so skutkovými námietkami odvolacím súdom len odvolaním sa na závery súdu prvého stupňa
neho nemôže byť dostatočné (str. 4 a 5 odvolacieho rozsudku). Navrhol preto, aby najvyšší súd rozsudkom vyslovil, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre z
a), písm. b), písm. d), písm.
judikátu publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012, a nie č. 6/2012, ako na to obvinený v podanom dovolaní správne poukázal I. viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. II. Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Tr. por. alebo zamietne
1 Tr. por., a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. III. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania
1 T. por, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom
por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu. Na podklade uvedeného najvyšší súd po preskúmaní obsahu dovolania obvineného zistil, že okrem formálne uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. obvinený ním namietol aj dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. obvinený v dovolaní uplatniť mohol tiež, pretože ho namietol už v konaní pred odvolacím súdom (§ 371 ods. 4 Tr. por.).
1 dovolanie možno podať, ak
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.
4 Tr. por. dôvody
ods. 1 písm.
7 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Z uznesenia ústavného súdu zo 07. augusta 2013, sp. zn. I. ÚS 485/2013, na ktoré obvinený v podanom dovolaní poukázal, o. i. vyplýva, že by bolo možné uvažovať o tom, že je daný dôvod dovolania
1 písm. i) Tr. por. v prípade, ak skutkové závery krajského súdu sú z hľadiska nedostatku konkrétnej reakcie na odvolacie dôvody obvineného zjavne neodôvodnené a zároveň aj arbitrárne (svojvoľné), pretože zo získaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru o tom, že sa obvinený trestného činu dopustil. Takýto skutkový záver je totiž v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Z obsahu dovolania obvineného nepochybne vyplýva, že okrem dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. formálne obvineným uplatnenom v podanom dovolaní, ktorý obvinený odvíja od už skôr uvedeného rozhodnutia ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, obvinený v ňom obsahovo uplatnil aj dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. (judikát č. 120/2012). Jeho podstatou je nesúhlas obvineného s podmienkami vykonanej rekognície, s výpoveďou svedkyne N. O. v prípravnom konaní a nezabezpečenie protokolu o odbere porovnávacích pachových stôp. Pokiaľ sa pre naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. vyžaduje nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, respektíve nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, už z povahy veci nemôže byť daný inými skutočnosťami. Zo skutkovej vety rozhodnutia prvostupňového súdu možno nepochybne zistiť, že táto tak, ako bola ním vo výrokovej časti rozsudku ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom
1, ods. 2 písm. b) Tr.
2 Tr. zák. pretože z nej spoľahlivo vyplýva, že obvinený spoločným konaním použil proti inému násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takýto čin spáchal so zbraňou. Majúc na zreteli uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, ktorým obvinený odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por., najvyšší súd upriamil pozornosť na preskúmanie otázky, či odvolací súd reagoval relevantným spôsobom na odvolacie námietky obvineného a či sa s týmito námietkami vysporiadal. Po splnení tejto prieskumnej povinnosti zistil, že ešte pred odvolaním obvineného sa s týmito vysporiadal v rámci svojej povinnosti vyplývajúcej mu z § 125 Tr. por. v odôvodnení svojho rozhodnutia už samotný prvostupňový súd. Ten nielenže na stranách 4 - 16 odôvodnenia svojho rozhodnutia v súlade s obsahom vykonaného dokazovania poukázal na skutočnosti, ktoré z neho vyplývajú, ale na stranách 17 - 24 podrobne a logicky tieto aj vyhodnotil spôsobom súladným so zákonom a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia tak zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 125 Tr. por. účinného do
1 písm. g) Tr. por. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd aj vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam ústavného súdu, na ktoré obvinený v podanom dovolaní poukázal, namietajúc nedostatočné odôvodnenie skutkových záverov, arbitrárnosť rozhodnutia, nesprávne hodnotenie dôkazov a extrémny nesúlad dokazovania s rozhodnutím odkazuje na predchádzajúcu časť svojho rozhodnutia. Navyše k nedostatočnému odôvodneniu a nevysporiadaniu sa s dovolateľovými argumentami najvyšší súd upriamuje pozornosť na judikatúru ústavného súdu, v ktorej tento vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne na tie, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces. Dovolací súd preto konštatuje, že nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné napadnuté rozhodnutie označiť za arbitrárne (svojvoľné) a zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por., najvyšší súd zistil, že jedným z dôkazov, na podklade ktorých prvostupňový súd založil výrok o vine obvineného G. Y. sú aj výpovede svedkyne N. O. z prípravného konania z
2 písm. b) Tr. por. na hlavnom pojednávaní prečítal. Nepostupoval však správne, pretože otec obvineného v deň vznesenia obvinenia
svedka Bc. G. J. po tak dlhom čase sú pachové stopy už nedôveryhodné. Z obsahu dovolania obvineného však nevyplýva, že obvinený spochybňoval vykonanie samotného odberu PPS (rovnako tak ako ani právoplatne odsúdený I. B. v ním samostatne podanom dovolaní, ktoré najvyšší súd uznesením z 22. mája 2018, sp. zn. 4 Tdo 13/2018, odmietol) ani samotné porovnanie pachových stôp, ale len jeho formálny nedostatok. Stavu veci nezodpovedá tvrdenie obvineného vo vzťahu k výpovedi svedka Bc. G. J., pretože svedok nielenže zákonnosť vykonania tohto dôkazu nespochybnil, ale výslovne na hlavnom pojednávaní uviedol, že nedokážu určiť maximálny hraničný termín udržania pachovej stopy na látke. Dĺžka zachovania takejto stopy závisí od toho, či sa nachádza v interiéri alebo v exteriéri. Možno tak konštatovať, že aj tento nepriamy dôkaz zapadá do reťaze dôkazov, na podklade ktorých bol obvinený uznaný za vinného zo spáchaného trestného činu. Aj keď obvinený dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. odvodil od už skôr citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré dovolací súd poukázal už v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia s tým, že v posudzovanom prípade pre jeho aplikáciu neboli splnené podmienky, najvyšší súd, riadiac sa týmto ustanovením a k nemu prislúchajúcou judikatúrou, konštatuje, že skutková veta trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za vinného, obsahuje všetky jeho zákonné znaky, pretože z jej obsahu nepochybne vyplýva, že obvinený spoločným konaním použil proti inému násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takýto čin spáchal so zbraňou. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.