ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a nepriznal úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, keď si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/
f/ O.s.p. dovolanie navrhovateľ, ktorý ho žiadal z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na tú skutočnosť, že svojím návrhom sa domáhal vyslovenia dvoch na sebe nezávislých výrokov, vyplývajúcich z dvoch odlišných právnych nárokov. Prvým návrhom bolo určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohom otcovi vychádzajúc z toho, že sa v predmetnej darovacej zmluve jednalo o neplatný právny úkon a to podľa ustanovení § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. To mal prvostupňový súd riešiť ako otázku prejudiciálnu, avšak vec zamietol bez toho, aby sa týmito dôvodmi zaoberal a uviedol svoje dôvody v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia avšak napriek tomu napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, ale s úplne iným odôvodnením, ako súd prvého stupňa. Došlo preto k porušeniu ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Tým bolo zároveň porušené jeho právo na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu. Ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, no z iných dôvodov a iných právnych záverov, než súd prvého stupňa, odňal mu v skutočnosti právo namietať správnosť jeho záverov na inštančne vyššom súde. Týmto postupom došlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 93/2000. Namietal aj skutočnosť, že druhá časť uplatneného návrhu (určenie, že darovacia zmluva je 5 Cdo 195/2008 7 voči navrhovateľovi neúčinná) bola prvostupňovým súdom zamietnutá z iných dôvodov, aké uvádzal odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí. Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľa v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Bol toho názoru, že súdy oboch stupňov v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, z ktorého vyvodili aj správne právne závery. Hoci je pravdou, že zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom a jeho potvrdenie odvolacím súdom bolo odôvodnené inými skutočnosťami, bolo to spôsobené zmenou návrhu navrhovateľom v odvolacom konaní so súhlasom súdu. Postupom súdov nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. (ďalej len O.s.p.) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. 5 Cdo 195/2008 8 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná 5 Cdo 195/2008 9 nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Z ustanovenia § 95 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia (§ 96 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (pozri § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom navrhovateľ môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto 5 Cdo 195/2008 10 táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné [pozri § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.]. Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo procesným postupom, ktorý bol zavŕšený potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu prvostupňovým súdom. Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Uvedenú zásadu je však potrebné vykladať v súlade s platnými procesnými (zákonnými) ustanoveniami, ktoré v konkrétnych ustanoveniach upravujú možnosť preskúmania veci v inštančnom konaní (odvolacom, dovolacom). Pokiaľ preto došlo k zmene návrhu v odvolacom konaní na návrh navrhovateľa v súlade s príslušnými procesnými procesmi upravujúcimi konanie na odvolacom súde a tento nebol v odvolacom konaní úspešný, nemôže s úspechom v dovolacom konaní namietať porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Opačný výklad by totiž znamenal, že odvolací súd by v prípade pripustenia zmeny návrhu bol v každom prípade povinný napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (po pripustení zmeny návrhu) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (o zmenenom návrhu). Uvedený názor nie je ani v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 93/2000 z dôvodu, že v tomto rozhodnutí bola riešená iná skutková situácia. Dovolací súd tu poukázal na to, že neúspešný účastník sa až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver (ako dôvod neplatnosti) zo skutočností, nikým netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. 5 Cdo 195/2008 11 Odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom neporušil právo navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie „nečakane“ nezaložil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Dovolací súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané dovolateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o riadnych opravných prostriedkoch. Aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 811/00). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádzal) nie je ani zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01) pričom nemá za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu 5 Cdo 195/2008 12 pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ho uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo nespôsobuje vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ani zmätočnosť rozhodnutia. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľa o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí. Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
4 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 8. októbra 2008 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.