1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolania obvinených M. P. a H. P. odmieta. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 2. júla 2014, sp. zn. 2T/72/2010, uznal obvinených M. P. a H. P. ako spolupáchateľov
zák. vinnými v bode 1) zo zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe, že obaja
2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere deväťdesiat mesiacov. Obvinenému H. P. uložil
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h), m), § 38 ods. 4, § 42 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere deväť rokov, na ktorého výkon ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a to za súčasného zrušenia rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. marca 2013, sp. zn. 4T/40/2013, vo výroku o treste. Zároveň
1 Tr. por. uložil obvinenému H. P. povinnosť nahradiť poškodenému L. D. škodu vo výške 170,- eur s tým, že so zvyškom jeho nároku ho
2 Tr. por. odkázal na občianske súdne konanie. Obaja obvinení napadli uvedený rozsudok okresného súdu odvolaniami, o ktorých rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej „krajský súd“) tak, že rozsudkom z 22. marca 2016, sp. zn. 6To/24/2015, I.
1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu ohľadom obžalovaného H. P., ktorému na základe § 322 ods. 3 Tr. por. uložil
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h), m), § 38 ods. 4, § 42 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere deväť rokov, na ktorého výkon ho
2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a to za súčasného zrušenia rozsudkov Okresného súdu Dunajská Streda z
P.. III. Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol obvinenému H. P. doručený
1 písm. c),
dovolateľa dobrých kamarátov) sú vážne rozpory, ktoré zároveň konkretizuje. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že ani vyšetrovateľ a ani vo veci vypočutí príslušníci PZ nevedeli vysvetliť súdu, prečo bol spoluobžalovaný H. P. predvedený na prvý výsluch o mesiac, prečo neboli obaja zadržaní, keď mali spáchať takýto závažný trestný čin so zbraňou. Namieta tiež, že v predmetnej trestnej veci bol vykonaný neobvyklý vyšetrovací úkon - konfrontácia medzi poškodeným a svedkom I.. Q.. Pritom
neho okrem značne spochybniteľnej výpovede poškodeného neexistujú žiadne podporné dôkazy, ktoré by ich oboch usvedčovali zo spáchania za vinu im kladeného trestného činu, teda je v danej trestnej veci dôkazná núdza - neboli produkované ani trasologické, biologické, atď. stopy, ani iné dôkazy. Zároveň podotkol, že pri zaistení mal u seba cigarety zn. Davidoff aj peniaze vo výške 7,90 eura, čo potvrdzuje jeho výpoveď a nie výpoveď poškodeného,
ktorého hodil na pult 30 centov, že má u seba iba toľko a za túto sumu žiada cigarety zn. Golden Gate. Vychádzajúc z uvedeného tento dovolateľ tvrdí, že produkované dôkazy, ktoré mali jeho (i druhého dovolateľa, pozn.)
obžaloby usvedčovať ako páchateľov skutku v bode 1) obžaloby, zostali iba v rovine domnienok nepodložených tvrdení a predstieranej nepochybnej istoty, čoho dôsledkom sú
neho pochybnosti o skutkovej otázke, či sa skutok opísaný v bode 1) stal, keďže žiadnym spôsobom nebola preukázaná objektívna a subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, teda nebolo dokázané, že sa stal skutok uvedený v bode 1) odsudzujúceho rozsudku. Okrem toho bolo v predmetnej veci
názoru tohto obvineného zásadným spôsobom porušené aj jeho právo na obhajobu, keďže súdy pri posúdení skutku prihliadali iba na výpoveď poškodeného, napriek tomu, že žiadny iný dôkaz nebol zabezpečený v trestnom konaní, išlo o „tvrdenie proti tvrdeniu“, pričom sa súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho výpoveďou a nevysvetlili, prečo uverili iba poškodenému. Dovolateľ napokon tvrdí, že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, na ktorú skutočnosť poukázal aj odvolací súd, avšak vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora nemohol napraviť pochybenie súdu I. stupňa. Vzhľadom na tieto vážne pochybenia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu bola
obvineného M. P. nezákonným spôsobom uznaná vina a uložený trest, rozhodnutia súdov sú založené na nesprávnom použití hmotnoprávnych ustanovení o ukladaní trestu, keďže mu bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 34 ods. 2 Tr. zák.), a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ust. § 2 ods. 9, 10 Tr. por., § 42 ods. 1, § 43, § 44 a 34 ods. 2 Tr. zák. a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho neprospech, napadnutý rozsudok ako aj rozsudok okresného súdu zrušil, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený H. P. rovnako najprv zrekapituloval predchádzajúce rozhodnutia, pričom tiež poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom okresného súdu z 19. septembra 2012 bol pôvodne uznaný za vinného len zo skutku v bode 2) napadnutého rozsudku okresného súdu a spod obžaloby pre skutok uvedený v bode 1) tohto rozsudku bol oslobodený. Zároveň tvrdí, že súdy oboch stupňov pochybili pri právnom posúdení skutku v bode 2) napadnutého rozsudku okresného súdu, keď ho posúdili ako zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. V tejto súvislosti zdôraznil, že už v prípravnom konaní sa priznal k spáchaniu krádeže, keď uviedol, že potom, čo pomohol poškodenému, zobral mu peniaze a doklady a nepoužil násilie na získanie veci poškodeného. Uvedené
neho nepriamo potvrdil aj poškodený, ktorý uviedol, že kritický deň mu pomohol, keďže ho poprosil, aby mu vytiahol vozík z kufra motorového vozidla, a keď povedal poškodenému, aby mu dal vodu, nakoľko je smädný, vošli do kancelária, kde mu ju dal, následne mu poškodený povedal, že zavolá pomoc, mal v ruke mobil, ktorý mu vybil z ruky, poškodený spadol z vozíka a okrem tašky mu nič nezobral, ani telefón, ktorý padol na zem a rozletel sa. V danom prípade tak nebola
tohto dovolateľa naplnená skutková podstata trestného činu lúpeže, nakoľko na získanie tašky nepoužil násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia, keďže taška bola voľne položená na stoličke. Aj
názoru tohto obvineného bolo v predmetnej veci zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, keďže súdy pri posúdení skutku prihliadali iba na výpoveď poškodeného, napriek tomu, že žiadny iný dôkaz nebol zabezpečený v trestnom konaní, pričom išlo o „tvrdenie proti tvrdeniu“ a súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho výpoveďou a nevysvetlili, prečo uverili iba poškodenému. Pokiaľ ide o skutok v bode 1) rozsudku okresného súdu, obvinený H. P. v podstate iba opakuje argumentáciu druhého dovolateľa uvedenú vyššie. Vo vzťahu k uloženému trestu tvrdí, že tento je nezákonný, čo potvrdil aj odvolací súd vo svojom rozsudku, keď konštatoval, že mu mali byť uložené dva samostatné súhrnné tresty odňatia slobody. Vyslovil pritom názor, že Trestný zákon v ustanoveniach o súhrnnom treste nestanovuje výnimku z uloženia súhrnného trestu a
logického a gramatického výkladu musí uložiť súhrnný trest vo všetkých prípadoch, ak odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorý spáchal pred vyhlásením posledného odsudzujúceho rozsudku. Nesúhlasí pritom s názorom krajského súdu, že vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora nebolo možné pochybenie súdu prvého stupňa možné napraviť, nakoľko odvolací súd mu mal uložiť dva samostatné súhrnné tresty, tak aby ich výmera nepresahovala deväť rokov. Pochybenie súdu prvého stupňa by mohol napraviť odvolací súd aj upustením od uloženia súhrnného trestu, resp. ďalšieho trestu tak, aby trest uložený v rámci odvolacieho konania nepresahoval prvostupňovým súdom uložený trest. Vzhľadom na to, že do uloženého trestu mu nebol „zarátaný“ trest uložený mu Okresný súdom Komárno sp. zn. 11T/10/2011 v rámci uloženia súhrnného trestu alebo upustenia od jeho uloženia, kedy by mu bol do uloženého trestu zarátaný aj trest v trvaní 1 roka, tak mu bol uložený prísnejší trest, aký dovoľuje Trestný zákon. V podstate z týchto dôvodov aj tento dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ust. § 2 ods. 9, 10 Tr. por., § 42 ods. 1, § 43, § 44 a 34 ods. 2 Tr. zák. a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho neprospech, napadnutý rozsudok ako aj rozsudok okresného súdu zrušil, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Príslušná okresná prokurátorka v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného M. P. uviedla, že hoci dovolanie označuje presné dôvody dovolania, bližšie neuvádza, ktoré dôkazy považuje obvinený za nezákonné, v čom spočíva ich nezákonnosť, ako ani skutočnosti preukazujúce nesprávne právne posúdenie veci.
prokurátorky v predmetnej veci splýva odôvodnenie dovolania z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Tr. por. nemožno rozumieť skutočnosť, že súdy prihliadli len na tvrdenia poškodeného a považovali jeho výpoveď za hodnovernú. Zdôraznila, že Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí totiž zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por. Podobne treba
prokurátorky konštatovať, že nebol zistený ani dôvod na podanie dovolania
1 písm. h) Tr. por., keďže tomuto obvinenému bol uložený trest v súlade so zákonom a súd pri jeho ukladaní dostatočne prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu obvineného, jeho pomery a možnosť nápravy. V podstate z týchto dôvodov prokurátorka uzatvára, že z obsahu dovolania nevyplývajú žiadne nedostatky, ktoré by mohli byť subsumované pod obvineným označené dôvody dovolania, a dôvodom na jeho podanie je
nej len nespokojnosť obvineného s odsudzujúcim výrokom, ktorý bol vyhlásený na základe vykonaného dokazovania, ktoré považuje za nedostatočné, resp. nesprávne vyhodnotené. Navrhla preto dovolanie obvineného M. P.
c) Tr. por. odmietnuť. Obvinený M. P. v písomnej reakcii na vyjadrenie okresnej prokurátorky prostredníctvom obhajcu uviedol, že s ním nesúhlasí a trvá na podanom dovolaní a jeho obsahu, pričom v stručnosti zopakoval podstatu v dovolaní uvedenej (a už vyššie konštatovanej) argumentácie. K dovolaniu obvineného H. P.Á. sa okresná prokurátorka nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolania boli podané obvinenými M. P. a H. P. ako oprávnenými osobami
2 písm.
1 Tr. por. a s uvedením dôvodov dovolaní
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvinenými uplatnené dovolacie dôvody
1 písm. c),
por. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. [pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012]. Teda pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
por. Pokiaľ ide o obvinenými uplatnený dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. h) Tr. por. treba vo všeobecnej rovine uviesť, že v jeho rámci nemožno namietať neprimeranosť uloženého trestu, ale výlučne iba to, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. V kontexte týchto východísk najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že námietky obvinených, ktorými zhodne spochybňujú pravdivosť výpovedí poškodeného I. F. a I. Q. [skutok v bode 1) rozsudku okresného súdu] majú výlučne skutkový charakter, keďže obvinení nimi iba polemizujú s tým, ako tieto dôkazy hodnotili súdy prvého a druhého stupňa a to v snahe revidovať ich skutkové závery. Uvedené sa v celom rozsahu vzťahuje aj na výhrady obvineného H. P. voči právnej kvalifikácii skutku v bode 2) rozsudku okresného súdu, keďže dovolaciemu súdu najprv predkladá vlastnú (odlišnú) verziu skutkového deja a až na jej podklade sa domáha odchýlneho (miernejšieho) právneho posúdenia skutku. Treba pritom zdôrazniť, že
skutkových zistení súdu prvého stupňa, tak ako sú uvedené v tzv. skutkovej vete [bod 2)] jeho rozsudku, ktoré si v plnom rozsahu osvojil i druhostupňový súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd v tomto konaní skúmať ani meniť [§ 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Tr. por.], niet pochýb o tom, že obvinený H. P. použil proti poškodenému, ktorý je telesne postihnutý a pohybuje sa pomocou invalidného vozíka, násilie v snahe prekonať jeho očakávaný (a aj realizovaný) odpor s cieľom zmocniť sa jeho vecí, keďže s ním najprv začal zápasiť a keď poškodený kričal, že zavolá políciu a zobral do ruky telefón, úderom mu ho „vyrazil“ z ruky, následne chcel na neho zaútočiť, čomu sa poškodený bránil a preto ho pritlačil zadnou časťou vozíka ku stolu, prevrhol ho na zem a zobral mu príručnú tašku. Takto ustálené konanie napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. Z uvedeného je teda zrejmé, že predmetné námietky obvinených vecne nezodpovedajú nimi použitým, ale ani iným dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 Tr. por. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu
3 Tr. por., ktorý je oprávnený použiť jedine minister spravodlivosti. V tejto súvislosti sa len pre úplnosť žiada dodať, že najmä krajský súd sa síce stručne, ale dostatočne jasne v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal s tým, prečo vo vzťahu ku skutku v bode 1) uveril práve výpovedi poškodeného I. F. a tiež to, prečo konanie popísané v bode 2) rozsudku okresného súdu bolo správne právne posúdené ako zločin lúpeže (pozri str. 5 a 6 rozsudku krajského súdu). A ako už bolo uvedené vyššie, súčasťou práva na spravodlivý súdne konanie, ktoré zahŕňa aj právo obvineného na obhajobu, nie je právo strany konania na rozhodnutie v súlade s jej návrhmi, predstavami alebo očakávaniami. Pokiaľ ide o obvinenými uplatnený dôvod dovolania
1 písm. h) Tr. por., treba v prvom rade uviesť, že za zločin lúpeže
2 Tr. zák. ustanovuje zákon trest odňatia slobody na sedem až dvanásť rokov. Obvineným tak bol v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby uložený taký druh trestu, ktorý zákon za tento trestný čin pripúšťa. Preto ani tento dovolací dôvod nie je v posudzovanej veci zjavne splnený. Na druhej strane je však nutné uviesť, že námietka obvineného H. P., že mu mali byť uložené dva samostatné súhrnné tresty v celkovej výmere neprevyšujúcej deväť rokov, by v prípade jej preukázania napĺňala dôvod dovolania
1 písm. i) Tr. por., a to za predpokladu, že by
5 Tr. por. takto zistené porušenie zákona zároveň zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (pozri napr. stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 5/2011). Súc viazaný v tomto smere vecne uplatnenými námietkami tohto dovolateľa, považuje najvyšší súd za potrebné k veci uviesť, že krajský súd dospel k správnemu záveru, že obvinenému mali byť uložené dva samostatné tresty odňatia slobody, každý v rámci trestnej sadzby sedem až dvanásť rokov, keďže skutok v bode 2) rozsudku okresného súdu spáchal až potom, čo mu bol
zák. (z dôvodu zákazu zmeny rozhodnutia v neprospech obvineného) upustiť od uloženia súhrnného trestu za skutok v bode 1) rozsudku okresného súdu. Táto chyba však nijakým spôsobom (a už vôbec nie zásadným) neovplyvnila postavenie obvineného, keďže pri upustení od uloženia súhrnného trestu nedochádza k započítaniu trestu
2 Tr. zák., ako mylne tvrdí dovolateľ. Inak povedané, aj keby krajský súd vo vzťahu ku skutku v bode 1) rozsudku okresného súdu výslovne upustil od uloženia súhrnného trestu, do súhrnného trestu, ktorý mu bol uložený za skutok v bode 2) rozsudku okresného súdu vo výmere deväť rokov, by bolo možné započítať len tie skôr uložené tresty, ktoré boli týmto rozhodnutím zrušené. Konkrétne trest odňatia slobody vo výmere dvanásť mesiacov uložený mu rozsudkom okresného súdu z
c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.