1 písm. a/ O.s.p. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie starí rodičia maloletej, v ktorom ţiadali napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedli, ţe bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa dovolateľov došlo k odňatiu ich moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd nerešpektoval ich právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe nereagoval na nové dôkazy nimi predloţené v odvolacom konaní, ktoré podľa ich názoru boli spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa. Keďţe odvolací súd na tieto dôkazy dostatočným a presvedčivým spôsobom nereagoval, došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 3 3 Cdo 192/2010 Kolízny opatrovník maloletej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny. Rodičia maloletej sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátkou (§ 241 ods. 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), ďalej vtedy, ak je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p). Osobitne však treba zdôrazniť, ţe v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci náhradnej osobnej starostlivosti (právna úprava náhradnej osobnej starostlivosti je obsiahnutá v ustanovení § 45 a 46 Zákona o rodine). To znamená, ţe tu išlo o vec upravenú Zákonom o rodine, v prípade ktorej nešlo o ţiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O.s.p. Dovolaním starých rodičov maloletej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v dôsledku toho 4 3 Cdo 192/2010 vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená priamo zo zákona – ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p. Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 Os.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, ale zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolatelia nenamietali a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolatelia tvrdia, ţe v konaní im bola postupom súdu odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 5 3 Cdo 192/2010 Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietajú porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky dovolateľov bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď II. ÚS 261/06). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje vţdy intenzitu vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací 6 3 Cdo 192/2010 dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ povaţuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009, a 5 Cdo 290/2009). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, ţe v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania dovolateľov, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p. Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 7 3 Cdo 192/2010 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, ţe nevykonal nimi navrhnuté a predloţené dôkazy (znalecký posudok MUDr. T. R. zo 7. decembra 2009 č. 20/2009 a lekárska správa zo 4. decembra 2009 vyhotovená MUDr. T. R.). Dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom (pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo o tento prípad), pôjde o rozhodnutie vecne nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie k záveru o procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Keďţe prípustnosť dovolania dovolateľov nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní neboli dovolatelia úspešní. Dovolací súd nepriznal ostatným účastníkom dovolacieho konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 20. januára 2011 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. 8 3 Cdo 192/2010 predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.