Obsah (8)

§ 65§ 238§ 241§ 237§ 6§ 242§ 111§ 4

3 Cdo 226/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny

čl. VIII. bodu

1. zmluvy z
2. októbra 1997 o mzdových podmienkach (ďalej len „zmluva o mzdových podmienkach“), jednak 600 000 Sk titulom doplatku odmien za druhý polrok roku
3. Vychádzal z toho, ţe ţalobkyňa bola k
4. júlu 1997 vymenovaná za viceguvernérku ţalovanej. Jej pracovný pomer vznikol vymenovaním

§ 65zákona č.

65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“, ktorý sa na danú vec vzťahuje vzhľadom na deň uzavretia zmluvy o mzdových podmienkach). Účastníčky konania uzavreli zmluvu o mzdových podmienkach, v čl. VIII. bode

1. ktorej boli dohodnuté iné poţitky (§ 6 ods. 2 písm. j/ zákona č. 80/1997 Z.z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky – ďalej len „zákon o Eximbanke“), medziiným jednorazová náhrada vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pre prípad odvolania ţalobkyne z funkcie a následného rozviazania pracovného pomeru. Ţalobkyňa bola k
2. novembru 1998 odvolaná z funkcie viceguvernérky a listom z
3. novembra 1998 dala výpoveď; pracovný pomer skončil
4. januára
5. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú kogentnú povahu, v dôsledku čoho účastníci pracovnoprávneho vzťahu môţu uzavrieť len také zmluvy, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Zmluvná voľnosť sa uplatňuje len tam, kde to pracovnoprávne predpisy umoţňujú. Túto skutočnosť zohľadňuje aj zákon o Eximbanke, ktorý v § 6 ods. 2 písm. j/ pri úprave oprávnenia Rady banky určovať mzdu a iné poţitky guvernéra a viceguvernérov odkazuje na zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku (ďalej len „zákon o mzde“). V súlade so zákonom o mzde moţno zamestnancovi poskytnúť mzdu len za vykonanú prácu, čo ale z obsahu zmluvy o mzdových podmienkach nevyplýva. Súd prvého stupňa vzhľadom na to dospel k názoru, ţe 24-násobok priemerného mesačného platu, ktorý sa ţalovaná zaviazala vyplatiť ţalobkyni pri zúčtovaní poslednej mzdy v prípade, ţe bude odvolaná (alebo odstúpi) z funkcie a v nadväznosti na to poţiada o rozviazanie pracovného pomeru, má charakter odstupného. Toto odstupné bolo ale dojednané nad rámec zákona č. 195/1991 Zb. o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru (ďalej len „zákon o odstupnom“), a preto je čl. VIII. bod
6. zmluvy o mzdových podmienkach neplatný pre rozpor so zákonom – ţalovaná sa zaviazala poskytnúť ţalobkyni peňaţné plnenie, ktoré právny poriadok nepripúšťa (§ 242 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce). Vzhľadom na to zamietol ţalobu v časti, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia tejto jednorazovej náhrady. V ďalšej časti, týkajúcej sa doplatku odmeny za rok 1998 vo výške 600 000 Sk s príslušenstvom, súd prvého stupňa ţalobu zamietol s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe Rada banky neschválila manaţmentu doplatok 3 Cdo 226/2009 3 odmeny za druhý polrok 1998, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky pre vznik nároku na odmenu uplatneného ţalobou. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku podala ţalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
7. februára 2008 sp. zn. 9 Co 171/2006 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa z vecne správnych dôvodov zamietol ţalobu v obidvoch jej častiach. Správny je jeho názor, ţe zmluva o mzdových podmienkach, ktorou sa ţalovaná zaviazala zaplatiť ţalobkyni odstupné v súvislosti s ukončením výkonu funkcie, do ktorej bola vymenovaná, je pre rozpor so zákonom neplatná. Odstupné jej mohlo byť poskytnuté, ak by došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v ustanovení § 46 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zákonníka práce alebo dohodou z tých istých dôvodov a ak by bola z funkcie odvolaná v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. V súdenej veci prvostupňový súd z týchto všeobecne prijímaných právnych názorov dôsledne vychádzal. Pokiaľ dospel k názoru, ţe zmluvné dojednanie o odstupnom vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pre prípad odvolania z funkcie a následného rozviazania pracovného pomeru je podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce neplatné a ţe z tohto dôvodu nemoţno ţalobe v uvedenej časti vyhovieť, rozhodol v súlade so zákonom. Odvolací súd dodal, ţe za individuálne pracovnoprávne vzťahy treba

Zákonníka práce povaţovať všetky vzťahy, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom práce pre zamestnávateľa. So zreteľom na kogentnú povahu Zákonníka práce kaţdý čiastkový vzťah vzniknutý v príčinnej súvislosti s výkonom práce treba posudzovať výlučne podľa Zákonníka práce; preto ani nemoţno hovoriť o absolútnej voľnosti účastníkov takéhoto vzťahu. Keďţe ţalovaná sa zaviazala poskytnúť ţalobkyni plnenie, ktoré právny predpis neumoţňuje poskytnúť, je predmetné zmluvné dojednanie podľa § 242 ods. 1 Zákonníka práce neplatné a ţalobkyni nevznikol nárok na ňou poţadované plnenie. Správne preto bolo rozhodnuté o zamietnutí ţaloby v časti týkajúcej sa tohto odstupného. Súd prvého stupňa rozhodol správne aj o zamietnutí ţaloby v časti týkajúcej sa doplatku odmeny vo výške 600 000 Sk za rok 1998 s odôvodnením, ţe ţalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok pre vznik nároku na tento doplatok. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z

1. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 358/08-33 (ďalej len „nález“) 3 Cdo 226/2009 4 konštatoval, ţe základné právo ţalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
2. februára 2008 sp. zn. 9 Co 171/2006 porušené. Ústavný súd uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu uviedol, ţe v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolacieho bol vyslovený názor opačný, neţ z ktorého vychádzal odvolací súd. Išlo o názor obsiahnutý v rozhodnutí uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/1996, v ktorom najvyšší súd uviedol, ţe v oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov moţno zmluvne dohodnúť aj tzv. odstupné v súvislosti s odchodom tohto zamestnanca z funkcie a zároveň so skončením pracovného pomeru. Aj s prihliadnutím na toto rozhodnutie najvyššieho súdu zaujal ústavný súd názor, ţe odstupné, ktoré bolo dojednané v danom prípade v zmluve medzi ţalobkyňou a ţalovanou, má iný charakter a základ, neţ odstupné vyplácané zamestnancom podľa zákona o odstupnom pri skončení pracovného pomeru pre organizačné zmeny alebo racionalizačné opatrenia. Moţnosť dojednania odstupného samostatnou zmluvou predvída aj ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o mzde. Pokiaľ teda odvolací súd posudzoval dotknuté ustanovenie zmluvy o mzdových podmienkach podľa zákona o mzde a zákona o odstupnom, nesprávne vychádzal z toho, ţe tieto právne normy nepripúšťajú dojednanie o odstupnom spôsobom, akým k nemu došlo v prípade ţalobkyne. Podľa názoru ústavného súdu tieto normy ponechávajú priestor pre individuálne dojednanie, v dôsledku čoho takéto dojednanie nemoţno povaţovať za neplatné. Popretie uplatnenia autonómie vôle strán v prípade, v ktorých to pracovnoprávne predpisy nezakazujú, vedie k výkladu príslušných noriem, ktorý nie je ústavne konformný. V takýchto prípadoch treba rešpektovať prejavenú vôľu strán a priznať jej zamýšľané právne následky. Navyše, nie je ţiaduce chrániť majetkové záujmy jednej zmluvnej strany na úkor práv druhej zmluvnej strany, a takto zavádzať nerovnaký prístup k účastníkom zmluvného vzťahu. Ústavný súd povaţoval za významné i to, aké bolo právom vymedzené postavenie a úlohy zamestnávateľa ţalobkyne a samotnej ţalobkyne v jej funkcii, ako aj to, ţe zmluva uzatvorená medzi nimi bola riadne schválená postupom podľa zákona o Eximbanke. Všetky tieto okolnosti spolu so spôsobom odvolania z funkcie ţalobkyne vládou Slovenskej republiky a spôsobom skončenia jej pracovného pomeru zvýrazňujú podstatnú odlišnosť posudzovaného prípadu a dojednaného odstupného v prípade ţalobkyne oproti odstupnému zamestnancov, na ktoré sa vzťahuje zákon o odstupnom. Aj aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku všeobecným súdom pri jej výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí 3 Cdo 226/2009 5 tieto okolnosti vziať do úvahy. S ohľadom na uţ uvedené dospel ústavný súd k záveru, ţe odvolací súd v predmetnom rozsudku aplikoval na právnu vec ţalobkyne právnu normu, ktorá sa na jej prípad nevzťahovala, a rozhodol preto svojvoľne. Právne závery odvolacieho súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné. Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená ústavným súdom na ďalšie konanie, rozsudkom z
3. marca 2009 sp. zn. 9 Co 17/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 79 665,41 € s príslušenstvom zmenil tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni do 3 dní sumu 79 665,41 € so 17,6 % úrokom z omeškania od
4. februára 1999 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení poukázal na nález a citoval jeho podstatné časti. Vzhľadom na viazanosť názorom ústavného súdu vysloveným v náleze (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) konštatoval, ţe výhrady vyslovené v náleze k rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
5. februára 2008 sp. zn. 9 Co 171/2006 sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej i právnej) rovnako týkajú rozsudku Okresného súdu Bratislava I z
6. júna 2006 č.k. 15 C 21/2002-
7. Dospel k záveru, ţe za účelom dosiahnutia zmyslu a podstaty nálezu treba tento rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť (§ 220 O.s.p.) v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2 400 000 Sk (79 665,41 €) s príslušenstvom a ţalobe v tejto časti vyhovieť. O úrokoch z omeškania rozhodol odvolací súd podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ich výšku určil podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Počiatok platenia úrokov z omeškania stanovil
8. februárom 1999, ktorým sa ţalovaná dostala do omeškania s platením dlhu (ţalovaná pohľadávka bola splatná pri zúčtovaní poslednej mzdy
9. februára 1999). Pokiaľ ide o ďalší ţalobou uplatnený nárok, odvolací súd poukázal na to, ţe ústavný súd k nároku ţalobkyne na zaplatenie 600 000 Sk neprijal ţiadny právny záver, takţe odvolací súd v tomto smere nebol ničím viazaný. S poukazom na svoje skoršie rozhodnutie a v ňom vysvetlené dôvody uzavrel, ţe súd prvého stupňa správne ţalobu v tejto časti zamietol, lebo ţalobkyňa nepreukázala vznik nároku na doplatok odmeny v uvedenej výške. Odvolací súd preto odvolaním napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov celého konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom namietla, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 3 Cdo 226/2009 6 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávny je záver odvolacieho súdu, ţe poţiadavka ţalobkyne na vyplatenie 24-násobku priemerného mesačného zárobku je riadne odôvodnená a má svoje zákonné opodstatnenie. Tento záver odvolací súd bliţšie neodôvodnil a nevysvetlil, z akých zákonných ustanovení pri svojom rozhodovaní vychádzal a akými právnymi úvahami sa spravoval. Peňaţné plnenie, ktorého sa ţalobkyňa v danom prípade domáha, je od začiatku neoprávnené a tieţ nezlučiteľné s právnymi predpismi Slovenskej republiky. K dohode o takýchto plneniach došlo v bývalom vedení ţalovanej účelovo a s vedomím, ţe v prípade núteného opustenia svojich dobre platených pozícií a miest zanechajú štátu a svojmu bývalému zamestnávateľovi ťarchu zodpovednosti za ich vyplatenie. Zo strany tých, ktorí boli vtedy vo vedení ţalovanej (guvernér, viceguvernéri), i zo strany samotných zvýhodnených zamestnancov, išlo o zámerné obchádzanie zákona. Ich dojednania sa týkali plnení, ktoré presahovali mieru únosnosti a porušovali právne zásady a pravidlá právneho štátu. Odvolací súd preto pochybil, keď takéto zmluvné dojednanie účastníčok konania povaţoval za platné a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa má nárok na ňou poţadované plnenie. Dovolateľka konštatovala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté „nepochybne aj pod ťarchou vyjadrenia ústavného súdu“. Podľa jej názoru ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov do takej miery, aby ich nabádal k určitému spôsobu vybavenia veci a zaväzoval ich k rozhodovaniu v súlade s jeho právnym názorom. Z týchto dôvodov ţalovaná ţiadala napadnutý rozsudok „v celom rozsahu“ zrušiť a ţalobu „v celom rozsahu zamietnuť“. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe ţalovaná nedôvodne namieta nesprávne právne posúdenie veci, na ktorom spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu. Neopodstatnené je tieţ jej tvrdenie, ţe napadnutý rozsudok nie je náleţite odôvodnený. V závere vyjadrenia označila dovolanie za zmätočné a ţiadala, aby dovolací súd tento opravný prostriedok ţalovanej zamietol a zaviazal ju zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či je dovolanie v celom rozsahu prípustné. 3 Cdo 226/2009 7 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 aţ § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol z procesného hľadiska negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tieţ R 50/1999). V danom prípade ţalovaná dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu ako celok. V dovolaní ţiada tento rozsudok „v celom rozsahu“ zrušiť. Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku vo veci samej obsahuje: 1/ výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietajúcej ţalobu, pokiaľ sa ňou ţalobkyňa domáhala zaplatenia doplatku odmeny za druhý polrok roku 1998, 2/ výrok, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 79 665,41 € s príslušenstvom, 3/ výrok o trovách konania. Výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený ţalobu zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa, nebolo negatívne zasiahnuté do právneho postavenia ţalovanej (proti nej podaná ţaloba o zaplatenie 600 000 Sk bola zamietnutá). Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie ţalovanej v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku 3 Cdo 226/2009 8 odvolacieho súdu odmietol ako podané tým, kto nie je subjektívne oprávnený podať dovolanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Navyše, ani objektívna procesná prípustnosť dovolania ţalobkyne, pokiaľ sa ním napadá uvedený potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, nevyplýva z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Procesná neprípustnosť dovolania proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania vyplýva priamo zo zákona – viď § 239 ods. 3 O.s.p. Dovolanie ţalovanej vo zvyšnej časti – smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený – je prípustné tak z hľadiska objektívneho (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ako aj subjektívneho. Dovolací súd poznamenáva, ţe v ďalšej časti sa pod dovolaním rozumie procesne prípustná časť dovolania ţalovanej a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa rozumie jeho zmeňujúci výrok vo veci samej.

§ 241ods.

2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade

§ 237O.s.p.

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval 3 Cdo 226/2009 9 senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolací súd sa vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. zaoberal tieţ otázkou, či sa v konaní na súdoch niţších stupňov nevyskytol procesný nedostatok, ktorý by vykazoval znaky tzv. inej procesnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vadu tejto povahy (nepreskúmateľnosť – viď R 111/1998) ţalovaná naznačila argumentáciou, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne nevysvetlil, na základe čoho a podľa ktorých ustanovení vec právne posúdil. S poukazom na obsah a vnútornú štruktúru dovolaním napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalovanej o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia neobstojí. Odvolací súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal priebeh doterajšieho konania, zopakoval podstatné časti svojho skoršieho (potvrdzujúceho) rozsudku v tejto veci, v ktorom boli dopodrobna vysvetlené jeho právne závery, a zoširoka oboznámil nález spôsobom vysvetľujúcim dôvody, so zreteľom na ktoré ústavný súd nepovaţoval za správne právne závery odvolacieho súdu. Zo spôsobu, ktorý zvolil odvolací súd pri odôvodnení zmeňujúceho výroku rozsudku vo veci samej, sú zrejmé dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, a to vrátane zákonných ustanovení, pri aplikácii ktorých odvolací súd nedospel k záveru o neplatnosti čl. VIII. bodu

1. zmluvy o mzdových podmienkach. Súc viazaný právnym názorom vysloveným v náleze, odvolací súd prevzal právne posúdenie, ktoré je v náleze označené za ústavne konformné. Dovolateľka namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu vyplýva, ţe medzi ţalobkyňou a ţalovanou vznikol pracovný pomer k
2. júlu 1997 vymenovaním ţalobkyne do funkcie viceguvernérky ţalovanej (§ 65 Zákonníka práce). Účastníčky konania uzavreli
3. októbra 1997 zmluvu o mzdových podmienkach, jednotlivé články ktorej boli označené takto: základné úlohy a povinnosti viceguvernéra Eximbanky SR (čl. I.), základná mesačná mzda (II.), osobná hmotná zainteresovanosť (čl. 3 Cdo 226/2009 10 III.), mimoriadne odmeny (čl. IV.), ostatné odmeny (čl. V.), funkčné poţitky (čl. VI.), ostatné povinnosti viceguvernéra (čl. VII.), skončenie výkonu funkcie (čl. VIII.), spoločné ustanovenia (čl. IX.) a záverečné ustanovenia (X.). V čl. VIII. bode
4. zmluvy o mzdových podmienkach sa dohodlo, ţe „ak bude viceguvernér odvolaný z funkcie, resp. odstúpi z funkcie, a v náväznosti na odvolanie, resp. na odstúpenie z funkcie, rozviaže pracovný pomer s organizáciou, vyplatí mu EXIMBANKA SR jednorazovo náhradu vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pri zúčtovaní poslednej mzdy“. Pre posúdenie otázky platnosti uvedeného zmluvného dojednania bolo nevyhnuté interpretovať túto časť právneho úkonu a vyriešiť otázku, akého peňaţného plnenia (plnenia akej právnej povahy) sa týkala. Išlo predovšetkým o posúdenie, či dohodnuté peňaţné plnenie malo mať charakter mzdového plnenia (plnenia rovnakej povahy ako je mzda a dohodnutého za to, za čo sa poskytuje mzda), alebo iného (nemzdového) plnenia. Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú (§ 240 ods. 1 Zákonníka práce). Prejav vôle sa môţe urobiť konaním alebo opomenutím; môţe sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 240 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce). Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spoluţitia (§ 240 ods. 3 Zákonníka práce). Aj v prípade predmetného právneho úkonu účastníčok konania platí, ţe jazykový výklad predstavuje základ pre poznanie a pochopenie zmluvného dojednania. Je východiskom objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a účelu. Text zmluvy je prvotným priblíţením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môţe, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom zmluvy a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na 3 Cdo 226/2009 11 okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy. Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Tým je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou (porovnaj I. ÚS 342/07). V preskúmavanej veci ţalobkyňa a ţalovaná uzavreli zmluvu o mzdových podmienkach, ktorá bola vyjadrená slovami. Aj

vyššie uvedeného ju treba vykladať nielen podľa slovného, jazykového vyjadrenia, ale tieţ podľa vôle toho, kto ich urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vo všeobecnosti platí, ţe výklad právneho úkonu môţe smerovať len k objasneniu toho, čo bolo v úkone prejavené. Výkladom právneho úkonu nemoţno meniť zmysel právneho úkonu, dotvárať alebo doplňovať jeho obsah či meniť obsah inak jasného a zrozumiteľného právneho úkonu. Pre správny výklad čl. VIII. bodu 2. zmluvy o mzdových podmienkach treba zohľadniť aj skutkový rámec, v ktorom bol tento právny úkon urobený. Skutkové okolnosti, ktoré viedli k tejto dohode a za ktorých bola uzavretá, opísala ţalobkyňa uţ v ţalobe, predmetom dokazovania boli tieţ počas konania na súdoch niţších stupňov; spochybňované neboli ani v dovolacom konaní. Ţalobou uplatnené jednorazové peňaţné plnenie označila v ţalobe (č.l. 1 spisu) za tzv. iný poţitok

§ 6ods.

2 písm. j/ zákona o Eximbanke. Aj právny zástupca ţalobkyne v liste ţalovanej z

1. decembra 2001 (č.l. 22 spisu) zaradil jednorazovú náhradu vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu medzi tzv. iné poţitky. Na tomto charaktere uvedenej náhrady zotrval aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
2. novembra 2003 (č.l. 51 spisu), na ktorom k právnej povahe zmluvy o mzdových podmienkach uviedol, ţe nejde o zmluvu uzavretú

Zákonníka práce alebo zákona o mzde; ide o zmluvu sui generis, ktorá predmetnú náhradu priznáva ako poţitok viceguvernéra. V záverečnej reči na pojednávaní pred súdom prvého stupňa

1. júna 2005 (č.l. 123 spisu) právny zástupca ţalobkyne opätovne uviedol, ţe zmluva o mzdových podmienkach je zmluvou sui generis, pričom sporná jednorazová náhrada nemá formu odstupného. V odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 134 spisu) ţalobkyňa uviedla, ţe ustanovenie § 6 ods. 2 písm. j/ zákona o Eximbanke je „lex specialis“, pričom odkaz tohto ustanovenia na zákon o mzde je neúplný, lebo zákon o mzde nepozná ani neupravuje „poţitky“; aj v tomto opravnom prostriedku zdôraznila, ţe zmluva 3 Cdo 226/2009 12 o mzdových podmienkach nebola uzavretá podľa pracovnoprávnych predpisov a požadovaná náhrada nie je odstupným, ale „poţitkom“. Dovolací súd pri interpretácii uvedeného zmluvného dojednania a pri riešení otázky, o aké plnenie (akej právnej povahy) ide v prípade jednorazovej náhrady poţadovanej ţalobkyňou, dospel k nasledovným záverom: a/ Skutočná vôľa účastníkov prejavená v čl. VIII. bode
2. zmluvy o mzdových podmienkach nesmerovala k dohode o tzv. inom poţitku viceguvernérky (ţalobkyne).

§ 6ods.

2 písm. j/ zákona o Eximbanke určuje Rada banky mzdu a iné poţitky guvernéra a viceguvernérov podľa osobitného predpisu (osobitným predpisom je tu zákon o mzde). Uvedené ustanovenie definuje jednak oprávnený orgán Eximbanky, jednak predmet oprávnenia tohto orgánu; nevymedzuje ale, čo tvorí pojem „poţitok“. Tohto pojmu sa týka čl. VI. zmluvy o mzdových podmienkach,

ktorého funkčnými poţitkami viceguvernéra sú: sluţobné vozidlo bez vodiča, sluţobný mobilný telefón a ţivotné a úrazové poistenie. Jednorazová náhrada vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu nie je v tomto článku zmluvy označená za funkčný poţitok (pre ktorý je inak typické trvalé alebo opakované poskytovanie po dlhšiu dobu). Ţalobkyňou poţadovaná náhrada je jednorazová a v zmluve o mzdových podmienkach bola dohodnutá v čl. VIII. označenom ako „Skončenie výkonu funkcie“. So zreteľom na to obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre stotoţnenie sa s názorom, ţe táto jednorazová náhrada má právnu povahu poţitku

zákona o Eximbanke. Naostatok treba uviesť, ţe ani ústavný súd pre označenie ţalobkyňou poţadovaného plnenia nepouţíva označenie „poţitok“ (v náleze ho povaţuje za odstupné). b/ Vôľa účastníčok zmluvy o mzdových podmienkach nesmerovala ani k dohode o odmene za vykonanú prácu, ktorá by mala povahu mzdového plnenia. Z obsahu tohto právneho úkonu, zo zmyslu pouţitých slov a aj so zreteľom na okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o mzdových podmienkach je zrejmé, ţe v jej čl. VIII. bode

1. nebolo pre priznanie dohodnutého peňaţného plnenia za relevantné povaţované plnenie pracovných úloh, pracovná aktivita vyvíjaná po istú dobu, osobné angaţovanie sa pôsobením vo vedúcej funkcii, dosiahnutie stanoveného pracovného cieľa a pod.. Dohodnutý text neumoţňuje pochybovať (nepripúšťa iné moţnosti výkladu) o tom, ţe účastníci zmluvy za relevantný dôvod pre poskytnutie plnenia označili výlučne situáciu, ktorá nastane v prípade odvolania (odstúpenia) z funkcie viceguvernéra a rozviazania pracovného pomeru. 3 Cdo 226/2009 13 c/ Vôľa účastníčok zmluvy o mzdových podmienkach smerovala k dohode o jednorazovej náhrade vykazujúcej znaky, ktoré má odstupné. Na tom, ţe v prípade ţalobkyňou poţadovaného plnenia ide o odstupné, sa v preskúmavanej veci zhodli tak všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. K tvrdeniu ţalobkyne, ţe zmluva o mzdových podmienkach je zmluvou sui generis, ktorá nebola uzavretá podľa pracovnoprávnych predpisov, dovolací súd uvádza, ţe všade tam, kde je daná časová, miestna a vecná súvislosť medzi prácou zamestnanca (výkonom práce, jeho pracovným zaradením, funkciou a pod.) a zamestnávateľom, ide vţdy o pracovnoprávny vzťah, ktorý sa riadi predovšetkým ustanoveniami Zákonníka práce. V rámci pracovného pomeru, o ktorý v preskúmavanej veci medzi ţalobkyňou a ţalovanou išlo, nemoţno ţiadny čiastkový právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru posúdiť podľa iného, neţ pracovnoprávneho predpisu, lebo Zákonník práce a ďalšie pracovnoprávne predpisy – vzhľadom na ich kogentnú povahu – uplatnenie iného právneho reţimu v pracovnoprávnych vzťahoch ani neumoţňujú. Napriek uvedeným právnym názorom a argumentáciám ţalobkyne dovolací súd konštatuje, ţe ţalobou uplatnený nárok je v danom prípade vyvodzovaný z právneho vzťahu, ktorý má znaky pracovnoprávneho vzťahu a riadi sa predovšetkým Zákonníkom práce a zákonom o mzde. Ústavný súd v náleze, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
2. februára 2008 sp. zn. 9 Co 171/2006, poukázal medziiným na rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/1996 (ide o rozsudok najvyššieho súdu z
3. marca 1996 sp. zn. 4 Cdo 74/1995). V tomto, ústavným súdom zohľadnenom, rozhodnutí bol zaujatý názor, ţe zákon o mzde vytvára svojou dispozitívnosťou široký priestor pre zmluvnú mzdu. Na rozdiel od rozpočtovej sféry môţe byť v podnikateľskej sfére účastníkmi dohodnuté aj odstupné vo vopred určenej výške, ktoré bude vyplatené zamestnancovi v súvislosti s jeho odvolaním z vedúcej funkcie so súčasným skončením pracovného pomeru. Dovolací súd poukazuje na to, ţe z pohľadu nasledujúceho vývoja riešenia tejto právnej problematiky bol názor, na ktorom spočíva rozsudok najvyššieho súdu z
4. marca 1996 sp. zn. 4 Cdo 74/1995 prekonaný a s odstupom času uţ nezodpovedá prevaţujúcim názorom prezentovaným v rozhodnutiach najvyššieho súdu – súdneho orgánu, ktorému zo zákona vyplýva povinnosť zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (viď § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). 3 Cdo 226/2009 14 Od rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/1996 došlo v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa týkali danej problematiky, k výraznému názorovému posunu. Uţ v rozsudku z
5. októbra 2000 sp. zn. 4 Cdo 85/2000, ktorý bol rovnako publikovaný v časopise Zo súdnej praxe (viď č. 29/2001), najvyšší súd uviedol, ţe právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú povahu, čo znamená, ţe účastníci týchto vzťahov môţu uzavrieť len zmluvy (dohody), ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi, a ich zmluvná voľnosť sa môţe uplatniť iba tam, kde to pracovnoprávne predpisy umoţňujú (dovoľujú). V prípade, ţe tieto predpisy odchylnú úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neumoţňujú, treba takúto úpravu povaţovať za nedovolenú. Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v tomto rozhodnutí treba peňaţné plnenie (vo výške 18-násobku priemerného mesačného platu), ktoré má byť poskytnuté v prípade odvolania vedúceho zamestnanca (generálneho riaditeľa banky) z funkcie alebo vzdania sa funkcie a skončenia pracovného pomeru, povaţovať za odstupné nad zákonný rámec daný zákonom o odstupnom. V ţiadnom prípade nemôţe ísť o mzdu, keďţe mzda patrí zamestnancovi len za vykonanú prácu (§ 111 ods. 1 Zákonníka práce). Výška mzdy môţe byť upravená dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, pri uzatváraní ktorej je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu ponechaná zmluvná voľnosť. Pokiaľ však ide o iné (nemzdové) plnenia z pracovnoprávneho vzťahu, je situácia iná, lebo nemzdové plnenia môţe zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi iba vtedy, ak to ustanovuje právny predpis a len za podmienok a v rozsahu ním ustanovených. Zmluva medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorou sa zamestnávateľ zaviazal takéto plnenie zamestnancovi poskytnúť, hoci to právny predpis neumoţňuje, je neplatný právny úkon

§ 242ods.

1 písm. a/ Zákonníka práce. Zamestnancovi, ktorého pracovný pomer vznikol voľbou alebo vymenovaním, patrí odstupné len pri rozviazaní pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3 Zákonníka práce). Obdobne v rozsudku z

1. decembra 2005 sp. zn. 2 Cdo 146/2005 najvyšší súd uviedol, ţe dohodu o poskytnutí jednorazového „mzdového vyrovnania“ vo výške 12-násobku mesačnej tarifnej odmeny nemoţno povaţovať za dohodu o mzde alebo jej zloţke, pokiaľ jednorazové plnenie nemalo byť poskytnuté za vykonanú prácu. Takéto „vyrovnanie“ treba povaţovať za plnenie, ktoré sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť v súvislosti s odvolaním zamestnanca z ním zastávanej funkcie ako isté „odškodnenie“ za to, ţe bol odvolaný 3 Cdo 226/2009 15 z funkcie, teda nie za výkon práce. Predpisy platné v čase uzavretia danej dohody (Zákonník práce a zákon o mzde) majúce kogentnú povahu, neumoţňovali ale poskytnutie plnenia – náhrady v súvislosti s odvolaním z funkcie. Z aspektu postupného vývoja riešenia predmetnej právnej problematiky najvyšším súdom je (relatívne) aktuálne uznesenie tohto súdu zo
2. decembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 132/2007 (pozn.: prijaté s mesačným časovým odstupom od nálezu ústavného súdu). V tomto uznesení najvyšší súd uviedol, ţe jednorazové plnenie, ktoré podľa osobitnej dohody zamestnávateľa a zamestnanca nemá byť poskytnuté zamestnancovi za vykonanú prácu, ako to predpokladá ustanovenie § 111 ods. 1 Zákonníka práce, ale ako plnenie, ktoré sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť zamestnancovi v súvislosti s jeho odvolaním alebo odstúpením z funkcie a následným skončením pracovného pomeru, nie je mzdou (súčasťou mzdy). Takáto jednorazová náhrada má formu odstupného. Odstupné ale patrí zamestnancovi, u ktorého vznikol pracovný pomer voľbou alebo vymenovaním len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3 Zákonníka práce). Jednorazovú náhradu vo forme odstupného poskytovanú v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru upravoval zákon o odstupnom. Toto jednorazové plnenie mohol zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi len v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo racionalizačných opatrení z dôvodov uvedených v § 46 ods. l písm. a/ aţ c/ Zákonníka práce alebo dohodou z tých istých dôvodov. Moţno zhrnúť, ţe vyššie označené rozhodnutia najvyššieho súdu zhodne vychádzajú z kogentnosti pracovnoprávnych predpisov upravujúcich pracovnoprávne vzťahy. Kogentnosť právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov je vyjadrená napríklad v ustanovení § 20 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce,

ktorého v kolektívnych zmluvách moţno upravovať mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky v rámci danom pracovnoprávnymi predpismi. Pokiaľ táto zásada platí pre kolektívne vyjednávanie, musí sa uplatňovať aj pri (individuálnych) zmluvách uzatváraných medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ustanovenie § 29 ods. 2 Zákonníka práce umoţňuje dohodnúť v pracovnej zmluve ďalšie podmienky, na ktorých majú účastníci záujem; dohoda o týchto ďalších podmienkach je však limitovaná pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku uvedenej kogentnej úpravy pracovnoprávnych predpisov môţu účastníci pracovnoprávnych vzťahov urobiť právne úkony len podľa typov zmlúv a dohôd, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Aj v týchto 3 Cdo 226/2009 16 právnych vzťahoch sa uplatňuje zmluvná voľnosť, v dôsledku kogentnej úpravy danej pracovnoprávnymi predpismi sa ale táto voľnosť uplatní len tam (a v tom rozsahu), kde to pracovnoprávne predpisy umoţňujú. Pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumoţňujú účastníkom pracovnoprávnych vzťahov odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné to, čo týmto predpisom nezodpovedá, povaţovať za neprípustné (viď tieţ R 39/2002). Ku kogentnej povahe pracovnoprávnych predpisov sa vyjadril aj ústavný súd, ktorý v náleze zo 7. júla 2006 sp. zn. II. ÚS 60/06 poukázal na to, ţe podľa § 244 ods. 1 Zákonníka práce je zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uzavretie zmluvy (dohody) „podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov“ nepripúšťa moţnosť uzavretia takej zmluvy (dohody), ktorá nie je v týchto predpisoch upravená. Zákonník práce neobsahuje ani ustanovenie obdobné § 51 Občianskeho zákonníka o moţnosti uzavretia nepomenovanej zmluvy.

§ 111ods.

1 Zákonníka práce prislúcha zamestnancom mzda za vykonanú prácu. Podľa § 111 ods. 2 Zákonníka práce sa mzdou rozumie tarifná mzda (základná mzda, mzdová tarifa), mzdové príplatky a ostatné mzdové zloţky ustanovené v mzdových predpisoch, prípadne v kolektívnych zmluvách.

§ 111ods.

3 Zákonníka práce mzda nesmie byť niţšia neţ minimálna mzda. Podľa § 111 ods. 4 Zákonníka práce zamestnávatelia samostatne rozhodujú o uplatnení príslušnej formy základnej mzdy (úkolovej, podielovej alebo časovej), prípadne popri nej o uplatnení ďalších mzdových foriem ustanovených v mzdových predpisoch, prípadne v kolektívnych zmluvách. Aj zákon o mzde, na ktorý je odkaz v § 6 ods. 2 písm. j/ zákona o Eximbanke, v ustanovení § 4 ods. 1 uvádza, ţe mzda patrí zamestnancovi za vykonanú prácu.

§ 4ods.

2 zákona o mzde sa mzdou rozumejú peňaţné plnenia alebo plnenia peňaţnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovaţujú plnenia poskytované podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a odmena za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa nepovaţujú ani ďalšie plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Podľa § 4 ods. 3 zákona o mzde sa mzda dojednáva v pracovnej zmluve alebo v inej (pracovnej) zmluve alebo v kolektívnej zmluve. Inou zmluvou sa v tomto smere rozumie tieţ zmluva, ktorou zamestnávateľ a vedúci zamestnanec, ktorého pracovný pomer vzniká voľbou alebo 3 Cdo 226/2009 17 vymenovaním, dojednávajú mzdové a iné podmienky patriace tomuto zamestnancovi za výkon jeho vedúcej funkcie. Právne závery vyjadrené vo vyššie označených rozhodnutiach najvyššieho súdu vychádzajú z toho, ţe pre zmluvu (dohodu) o mzde predpisuje § 4 ods. 4 zákona o mzde len to, ţe mzda patrí najmenej vo výške a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Mzda nesmie byť niţšia neţ minimálna mzda; inak je zamestnávateľovi a zamestnancovi umoţnené dohodnúť mzdu podľa ich uváţenia. Inému, odlišnému právnemu reţimu ale podliehajú dohody o plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, ktoré sa nepovaţujú za mzdu (zákon sám stanovuje, ţe odstupné sa nepovaţuje za mzdu). Nemzdové peňaţné plnenia z pracovnoprávnych vzťahov môţu byť poskytnuté zamestnancovi len ak to ustanovujú právne predpisy a len za podmienok a v rozsahu stanovenom týmito predpismi. Predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu akcentujú, ţe zmluva (dohoda) zamestnávateľa a zamestnanca, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje poskytnúť zamestnancovi určité nemzdové plnenia (vrátane odstupného), poskytnutie ktorých právne predpisy neumoţňujú, je neplatný právny úkon

§ 242ods.

1 písm. a/ Zákonníka práce. Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatná len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, ţe túto časť nemoţno oddeliť od ostatného obsahu (viď § 242 ods. 3 Zákonníka práce). Najvyšší súd v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku podal základnú charakteristiku právnych záverov v obdobných právnych veciach, ktoré sa v tej – či onej podobe, rozsahu, forme alebo formulácii vyskytujú v rozhodnutiach jeho senátov od roku

1. Obsah rozhodnutí súdov niţších stupňov vydaných v prejednávanej veci pred nálezom ústavného súdu nasvedčuje tomu, ţe tieto právne závery najvyššieho súdu si súdna prax všeobecných súdov Slovenskej republiky postupne osvojila. Z nálezu vyplýva, ţe právny názor Krajského súdu v Bratislave, na ktorom spočíva ústavným súdom zrušený rozsudok (i keď korešpondujúci rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v obdobných prípadoch ustálenej od roku 2000), nezodpovedá ústavnoprávnemu výkladu podanému v prejednávanej veci ústavným súdom. Krajský súd v Bratislave bol v preskúmavanej veci viazaný ústavnoprávnymi závermi vyjadrenými v náleze ústavného súdu, vrátane tými, ktorými ústavný súd podal výklad 3 Cdo 226/2009 18 zákonných ustanovení, ktorý povaţuje za ústavne konformný. Krajský súd v Bratislave sa týmto výkladom ústavného súdu dôsledne riadil. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené konštatuje, ţe dovolacia námietka ţalovanej spochybňujúca právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nemôţe obstáť. Ţalovaná v dovolaní uviedla, ţe „ústavný súd zasiahol do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov“. Posúdenie dôvodnosti tejto námietky nie je v pôsobnosti dovolacieho súdu a podstata tejto námietky ani nie je z hľadiska daného dovolacieho konania významná. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, rozhodol tak, ţe dovolanie ţalovanej odmietol v jeho procesne neprípustnej časti a vo zvyšnej časti dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslila poţadovanú náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. decembra 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková