Najvyšší súd 5 Cdo 1/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. M., bytom J., R., zastúpenej Mgr. E. G., advokátom AK so sídlom v N., pro

§ 16ods.

1 a 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)]. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti "dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z

1. januára 1999 sp.zn. I. ÚS 68/1998 ako i uznesenie z
2. marca 2005 sp.zn. III. ÚS 94/2005). Z rovnakého právneho názoru vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 77/2002, ktoré bolo uverejnené pod č. 6/2004 v časopise Zo súdnej praxe. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej – ktorej veci dôležité dôvody pre odročenie 5 Cdo 1/2009 5 pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. V prejednávanej veci bola podaná žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom na kolíziu ďalšieho súdneho pojednávania, na ktorom advokát žalobkyne zastupuje iného účastníka konania. K otázke kolízie dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto kolízie na procesné práva účastníka konania sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z
3. januára 1999 sp.zn. I. ÚS 68/1998, v ktorom uviedol, že kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej advokát vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania (obdobne napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 266/2007, sp.zn. 3 Cdo 294/2006, sp.zn. 3 Cdo 115/2007). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
4. februára 2000 sp.zn. 3 Cdo 16/2001 (

R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie viacerých súdnych pojednávaní nemôže byť dôvodom pre odročenie niektorého z kolidujúcich pojednávaní. Advokát, ktorý zistí, že v súdnych konaniach, v ktorých zastupuje účastníka konania, dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade iných kolidujúcich pojednávaní „účelne využiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje“ – do úvahy tu medziiným prichádza tiež zastúpenie iným advokátom. I keď o účasti na tom alebo onom súdnom pojednávaní rozhoduje sám advokát (spravidla po dohode s klientom), v rámci organizovania svojej činnosti musí pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitosti každej prejednávanej veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (

§ 25ods.

3 O.s.p. a tiež § 16 ods. 1 zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného 5 Cdo 1/2009 6 účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii). Pokiaľ ide o plnomocenstvo zo 6. decembra 2005 udelené žalobkyňou Mgr. E. G., advokátovi (č.l. 40 spisu), z tohto nevyplýva vylúčenie možnosti zastúpenia advokáta iným advokátom. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto v takejto situácii prichádza zo strany advokáta do úvahy využitie zákonom pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej služby prostredníctvom iného advokáta (substitučné zastupovanie). Pokiaľ preto právny zástupca žalobkyne po zistení uvedenej kolízie, o ktorej vedel v dostatočnom časovom predstihu, sám nedal prednosť osobnej účasti advokáta na odvolacom súdnom pojednávaní pred krajským súdom vo veci, ale zvolil svoju osobnú účasť na súdnych pojednávaniach pred Okresným súdom Levice vo veci rozvodu manželstva, nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že žalobkyňou (resp. jej právnym zástupcom) uvádzanú okolnosť nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a že vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne. Argumenty, ktoré žalobkyňa použila na odôvodnenie prípustnosti dovolania, nie sú náležité, lebo kolízia viacerých pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorom účastník vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Odvolací súd prejednanie veci v neprítomnosti žalobkyne a jeho právneho zástupcu v odôvodnení napadnutého rozsudku náležitým spôsobom vysvetlil (aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 77/2002) tým, že uvádzaný dôvod pre odročenie nepovažoval za dôležitý. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu § 101 ods. 2 O.s.p. ani k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazov, treba uviesť, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, 5 Cdo 1/2009 7 že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné –

§ 241ods.

2 písm. a/ až c/ O.s.p.) Keďže ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 – 3 O.s.p. dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

1. novembra 2007, sp.zn. 9 Co 165/2007 nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu ale napriek tomu náhradu trov konania nepriznal, pretože v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2009 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková