Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 190/2008 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. E., advokátkou so sídlom v H., proti

§ 63ods.

l písm. b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť dňa 30.11.2005“, zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej 20 410,50 Sk trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia vykonaným dokazovaním mal preukázané, že po tom, čo žalovaná

1. novembra 2005 žalobkyni oznámila rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov a zrušenie jedného pracovného miesta zdravotnej sestry a navrhla jej skončenie pracovného pomeru dohodou k
2. novembru 2005, žalobkyňa s návrhom na skončenie pracovného pomeru dohodu nesúhlasila a v ten istý deň prevzala výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce. List žalobkyne z
3. novembra 2005 označený ako „skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby“, ktorým žiadala o skončenie pracovného pomeru dňom
4. novembra 2005, nepovažoval za prijatie návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou, ktorý predložila žalovaná žalobkyni
5. novembra 2005, nakoľko toto jej podanie obsahuje výhrady 3 Cdo 190/2008 2 a dodatky (žalobkyňa v liste uviedla, že dohodu o skončení pracovného pomeru nepovažuje za obojstranný akt a svoje rozhodnutie za prejav slobodnej vôle, ale za prejav urobený pod psychickým nátlakom, z jej strany ide len o existenčné a momentálne riešenie situácie a možnosťou revízie v budúcnosti), ktoré s poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka považoval za odmietnutie návrhu a za nový návrh. Vzhľadom na obsah tohto nového návrhu bol toho názoru, že žalobkyňa tento právny úkon neurobila slobodne, právny úkon je neurčitý a nezrozumiteľný, a preto ho nepovažoval za právny úkon, ktorý by mal za následok skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce dňom
6. novembra
7. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. l O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z
8. apríla 2008 sp. zn. 11 Co 68/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že pracovný pomer žalobkyne a žalovanej uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa
9. mája 2003 skončil dňa
10. novembra 2005; v prevyšujúcej (zamietajúcej) časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 12 134 Sk trov prvostupňového konania. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 7 910 Sk trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo, ale naopak, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, ktorú žalobkyňa prevzala
11. novembra
12. List žalobkyne z
13. novembra 2005, v ktorom žalovanej oznamuje, že súhlasí so skončením pracovného pomeru k
14. novembru 2005 hodnotil z hľadiska § 76 ods. l, 2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a/ až c/ Zákonníka práce a zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, je zamestnávateľ povinný takejto žiadosti vyhovieť. Keďže žalobkyňa žiadosť o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby podala, pracovný pomer na základe tejto žiadosti skončil
15. novembra 2005 výpoveďou bez plynutia výpovednej doby. Preto žalobu v časti určenia skončenia pracovného pomeru dňom
16. novembra 2005 považoval za dôvodnú a v dôsledku toho s poukazom na § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe v tejto časti vyhovel. Žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala popisným spôsobom uviesť, že pracovný pomer skončil dohodou podľa § 60 Zákonníka

§ 63ods.

l písm. b/ Zákonníka práce, považoval za nadbytočnú a zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa 3 Cdo 190/2008 3 v tejto časti za správny, a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený a rozhodnuté o trovách odvolacieho konania, podala dovolanie žalovaná, ktorá ho navrhla v dovolaním napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodňovala tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p,.), ako i že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, že odvolací súd, keď zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že pracovný pomer žalobkyne a žalovanej uzavretý pracovnou zmluvou z 31. mája 2003 skončil dňa 30. novembra 2005, rozhodol nad a mimo rámca žaloby a rozhodol o niečom, čo nebolo vymedzené ako predmet konania. Odvolací súd napriek tomu, že žalobkyňa podanou žalobou žiadala rozhodnúť, že pracovný pomer medzi ňou a žalovanou skončil dohodou podľa § 60 Zákonníka

§ 63ods.

l písm. b/ Zákonníka práce, dokonca dospel k záveru, že pracovný pomer s poukazom na § 76 ods. l, 2 Zákonníka práce skončil výpoveďou s tým, že výpovedná doba neplynula. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods.1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§240 ods.1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§243a ods.1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods.1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne 3 Cdo 190/2008 4 rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom aj na obsah dovolania, ktorého dôvodmi je viazaný (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 79 ods. l O.s.p. je žaloba podanie, ktorým sa začína konanie. Žaloba musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p. a musí byť z nej zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. l O.s.p.). Podľa § 153 ods. 2 O.s.p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. 3 Cdo 190/2008 5 V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou. Žalobný návrh (petit) je najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby. V ňom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Viazanosť súdu žalobou neznamená, že by súd bol povinný do výroku svojho rozsudku doslovne prevziať žalobcom formulované znenie výroku rozhodnutia. Nie je porušením § 153 ods. 2 O.s.p., ak súd použitím iných slov vyjadrí presnejšie rovnaké práva a povinnosti, ktorý sa žalobca domáha určitým a zrozumiteľným žalobným petitom. Formulačné úpravy sú však prípustné výlučne pod podmienkou, že sa nimi nezmení podstata a samotný zmysel žalobného návrhu. Petit žaloby, tak ako ho žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Z obsahu žaloby podanej na Okresnom súde Humenné 31. januára 2006 bez pochybností vyplýva, že žalobkyňa predmetom konania určila skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, keď žalobný petit formulovala následovne: „súd určuje, že pracovný pomer navrhovateľky a odporkyne uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 31.5.2003 skončil dohodou podľa § 60 Zákonníka

§ 63ods.

l písm. b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť dňa 30.11.2005.“ V žalobe uvedené skutočnosti, ktorými žalobkyňa opísala skutkový dej, na základe ktorého uplatňuje nárok, sú po skutkovej stránke zhodné s v žalobe vymedzeným predmetom konania, keďže z nich jednoznačne vyplýva, že podľa nej pracovný pomer skončil dohodou podľa § 60 Zákonníka práce z výpovedného dôvodu ňou konkrétne uvedeného. K tomu, aby došlo k zmene žaloby či čiastočnému späťvzatiu žaloby, vyžaduje Občiansky súdny poriadok (§ 95, § 96) procesný úkon žalobkyne, ktorým navrhne zmenu žaloby, či žalobu vezme čiastočne späť. Keďže žalobkyňa v danom prípade žiadny procesný úkon, ktorým by navrhla zmenu žaloby alebo by vzala žalobu čiastočne späť, neurobila, predmetom konania naďalej zostal návrh na určenie skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce z dôvodu uvedeného v § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce. Ak za danej procesnej situácie odvolací súd pri preskúmavaní výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu na určenie, že pracovný pomer medzi účastníčkami konania skončil dohodou podľa § 60 Zákonníka práce z dôvodu uvedeného v § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce k

1. novembru 2005, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, 3 Cdo 190/2008 6 že pracovný pomer skončil dňom
2. novembra 2005, rozhodol o predmete konania, ktorý žalobkyňa podanou žalobou takýmto spôsobom nevymedzila, keď naviac aj vyslovil, že pracovný pomer skončil výpoveďou danou žalobkyni dňa
3. novembra 2005 z dôvodu uvedeného v § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce bez plynutia výpovednej doby (viď str. 5 rozsudku odvolacieho súdu). So záverom odvolacieho súdu, keď konštatoval, že spôsob skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce žiadaný žalobkyňou v žalobnom petite, je nadbytočný, nemožno, vzhľadom na vyššie uvedené, súhlasiť. Z obsahu žaloby totiž vyplýva, že žalobkyňa aj spôsob skončenia pracovného pomeru vymedzila za predmet konania. V prípade, ak pracovný pomer spôsobom vymedzeným v žalobnom petite neskončil, nemožno rozhodnúť o skončení pracovného pomeru iným spôsobom tak, ako to urobil svojím rozhodnutím odvolací súd. Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie je zrejmé, že dovolaním napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. Ako od zrušovaného výroku rozsudku závislý (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) zrušil aj potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu nemožno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. l O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. júla 2009 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková