Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 2/2009 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej M. s.r.o., so sídlom v K., zastúpenej JUDr. V.., advokátkou so sídlom v K., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6 C 206/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- mája 2008, sp. zn. 9 Co 222/2007, 9 Co 223/2007 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Komárno rozsudkom (v poradí druhým) z
- júna 2007, č.k. 6 C 206/2006-276 zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej doručiť žalobkyni, Okresnému úradu v Komárne, Úradu Nitrianskeho samosprávneho kraja a všetkým osobám, ktoré boli v roku 2002 a 2003 zaradené do rozpisu služieb lekárskej služby prvej pomoci organizovaných žalovanou, písomné ospravedlnenie za neoprávnené zaradenie žalobkyne do týchto služieb. V časti o uloženie povinnosti žalovanej nezaraďovať žalobkyňu do týchto služieb konanie zastavil. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť osobitným uznesením v zmysle § 151 ods. 5 O.s.p. Zamietajúci výrok rozsudku odôvodnil tým, že zaraďovanie žalobkyne do zoznamu lekárov poskytujúcich služby prvej pomoci nebolo neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, a povinnosť vykonávať tieto služby jej priamo vyplývala z (prílohy) rozhodnutia Krajského úradu v Nitre z
- mája 2000, č. Zdrav.: X., ktorým jej bolo povolené poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria. Výrok o zastavení konania odôvodnil čiastočným späťvzatím žaloby, s ktorým žalovaná súhlasila. O trovách konania rozhodol uznesením z
- októbra 2007, č.k. 6 C 206/2006-299 tak, že 3 Cdo 2/2009 2 žalovanej náhradu trov konania nepriznal z dôvodu hodného osobitného zreteľa (§ 150 O.s.p. v znení účinnom do
- októbra 2008) spočívajúceho v tom, že žalobkyňa od
- novembra 2003 nemohla vykonávať svoje povolanie a nemala žiaden príjem. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok a žalovaná uznesenie súdu prvého stupňa. Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí druhým) z
- mája 2008, sp. zn. 9 Co 222/2007, 9 Co 223/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že konanie žalovanej nemožno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, pretože bolo v súlade so zákonom č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v platnom znení. Žalobkyni z tohto zákona, ako aj z rozhodnutia Krajského úradu v Nitre z
- mája 2000, č. Zdrav.: X., zase vyplývala povinnosť poskytovať lekárske služby prvej pomoci. Rozhodnutie o trovách konania posúdil ako predčasné, založené na nedostatočných skutkových zisteniach odôvodňujúcich použitie ustanovenia § 150 O.s.p., preto uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom) a nesprávnym právnym posúdením veci. Namietala, že súdy nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, zvlášť ohľadne zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, čím nerešpektovali rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- októbra 2006, sp. zn. 3 Cdo 222/2006, ktorým boli ich predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci pre uvedenú vadu zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iných dôvodov, než ktorými sa zaoberal súd prvého stupňa, čím žalobkyni odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa v konaní dovtedy neobjavili, ale odvolací súd ich považoval za významné. Súdy sa nezaoberali „podstatou veci, jednotlivými skutočnosťami preukazujúcimi vadnú a účelovú obranu odporcu a dokonca pokusy o simuláciu jednotlivých úkonov ku ktorým evidentne došlo“. Týmto postupom súdov došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie garantovaného Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Okrem toho súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže sa nezaoberali súvisiacimi otázkami právneho postavenia účastníkov a neoprávneným podnikaním žalovanej. Z uvedených 3 Cdo 2/2009 3 dôvodov žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázala na ustanovenia zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ako aj na rozhodnutie Krajského úradu v Nitre z
- mája 2000, č. Zdrav.: X., z ktorých žalobkyni ku dňu podania žaloby vyplývala povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci. Zdôraznila, že túto skutočnosť si po začatí konania zjavne uvedomila aj žalobkyňa, keď v časti o uloženie povinnosti žalovanej nezaraďovať ju do služieb vzala žalobu späť. Tým ale konanie celkom stratilo svoju opodstatnenosť, lebo pre priznanie nároku žalobkyni chýba jeden z podstatných predpokladov – protiprávnosť konania žalovanej. K právnemu posúdeniu veci uviedla, že predmet konania (ochrana osobnosti) nijako nesúvisel s otázkou oprávnenosti podnikania žalovanej. Žalobný petit označila za nejasný, nekonkrétny a nevykonateľný. Z uvedených dôvodov navrhla dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 1 O.s.p. (nejde o zmeňujúci rozsudok) a v § 238 ods. 3 O.s.p. 3 Cdo 2/2009 4 (dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania). Dovolanie preto podľa týchto ustanovení prípustné nie je. Zostávalo posúdiť, či je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Dovolateľka na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedla, že súdy nižších stupňov nerešpektovali záväzný právny záver, ktorý v prejednávanej veci vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v rozsudku z
- októbra 2006, sp. zn. 3 Cdo 222/
- Týmto rozsudkom dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z
- apríla 2006, sp. zn. 9 Co 105/2005 a rozsudok Okresného súdu Komárno z
- februára 2005, č.k. 6 C 35/2003-248 a vec vrátil Okresnému súdu Komárno na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvého stupňa na pojednávaniach po vykonaní dokazovania nevytvoril žalobkyni procesnú možnosť vyjadriť sa k jednotlivým vykonaným dôkazom v zmysle § 123 O.s.p., a odvolací súd túto procesnú vadu súdu prvého stupňa neodstránil. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, vysloveného v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor nemožno považovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa bez kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyni nebolo umožnené vyjadriť sa po vykonaní dokazovania k jednotlivým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd tak poukázal na existenciu procesnej vady konania a spôsob jej 3 Cdo 2/2009 5 odstránenia, ale jeho záver zaujatý v rozhodnutí nemá znaky vyššie uvedeného imperatívu. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň porušenie práva na spravodlivý súdny proces zaručeného jej ústavou a dohovorom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom (ktorá je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces – pozn. dovolacieho súdu) malo podľa názoru dovolateľky dôjsť predovšetkým nevykonaním ňou navrhovaného dokazovania a rôznym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné: 3 Cdo 2/2009 6 I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak účastník navrhne súdu dôkaz, je zároveň povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa ním majú preukázať; inak sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dôkaz, u ktorého nebude zrejmý účel jeho vykonania. Žalobkyňa vo svojich návrhoch na vykonanie dokazovania účel vykonania jednotlivých dôkazov dôsledne neuvádzala. Ak by tak aj urobila, súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak teda súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy ako navrhla žalobkyňa, následkom môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a 125/1999). Nesprávne hodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Osobitne k námietke dovolateľky, že súdy nevykonali dokazovanie zvlášť ohľadne zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, dovolací súd poznamenáva, že podstatná časť dokazovania vykonaného súdmi nižších stupňov smerovala k zisteniu oprávnenosti zásahu žalovanej do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, teda k zisteniu základného predpokladu pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. Námietka dovolateľky preto neobstojí. 3 Cdo 2/2009 7 Dovolací súd považuje za potrebné reagovať i na tvrdenie dovolateľky, že nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov súdy nerešpektovali rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (z
- októbra 2006, sp. zn. 3 Cdo 222/2006), ktorým boli ich predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci pre uvedenú vadu zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto tvrdenie je neopodstatnené, pretože dôvodom zrušenia predchádzajúcich rozhodnutí súdov nižších stupňov bolo výhradne porušenie procesného práva žalobkyne vyjadriť sa po vykonaní dokazovania k jednotlivým dôkazom podľa § 123 O.s.p. (pozri druhý odsek šiestej strany cit. rozhodnutia). Keďže nevykonanie navrhnutých dôkazov nie je vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri vyššie), samo osebe by ani nemohlo byť dôvodom zrušenia rozhodnutí súdov nižších stupňov Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa v konaní neobjavili, ale odvolací súd ich považoval za významné. Ani táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Ak by odvolací súd „nečakane“ založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, bolo by žalobkyni odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Z odôvodnení rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu ale vyplýva, že zaujatý právny názor je rovnaký. Oba súdy konštatovali, že zásah žalovanej do osobnostných práv žalobkyne nemožno považovať za neoprávnený, a že povinnosť žalobkyne vykonávať lekárske služby prvej pomoci jej vyplývala z rozhodnutia Krajského úradu v Nitre z
- mája 2000, č. Zdrav.: X., (ktorého príloha odkazovala na zákon č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti). Keďže existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z tohto ustanovenia. Dovolanie je tiež odôvodnené nesprávnym právnym posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) prvostupňovým i odvolacím súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd 3 Cdo 2/2009 8 nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania taktiež nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júla 2009 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková