1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého 3 Cdo 146/2009 -4- odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. V danom prípade by dovolanie odporcov mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nie je samo tvrdenie účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 3 Cdo 146/2009 -5- Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Odporcovia v dovolaní namietajú, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Postup súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemôže mať za dôsledok odňatie možnosti účastníka pred súdom konať. Z obsahu dovolania odporcov možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť nevykonaním navrhovaných dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaného dokazovania, nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia a neumožnením klásť svedkom otázky. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (
1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za 3 Cdo 146/2009 -6- následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Dovolanie obsahuje formulácie, ktoré nasvedčujú tomu, že dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov. K tomu dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. K námietke, že súdy vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, poznamenáva, že ku skutkovým záverom, na ktorých založili svoje hodnotiace závery, dospeli súdy nižších stupňov na základe vyhodnotenia dôkazov. Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (a už vôbec nie skutočnosťou zakladajúcou prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) ale nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom (
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 27/1992 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov preto v žiadnom prípade nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba dodať, že ani podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. K tomu dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu 3 Cdo 146/2009 -7- zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak (a to je potrebné zdôrazniť) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v tejto veci dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcov na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Navyše, nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (
R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá – nie je procesnou vadou so znakmi vyplývajúcimi z § 237 O.s.p. Pokiaľ dovolatelia zastávajú názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (
2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Dovolací súd osobitne k tvrdeniu odporcov, že im v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že nemohli položiť otázky navrhovateľke (ohľadom ich vzájomnej 3 Cdo 146/2009 -8- korešpondencie, z ktorej bolo podľa ich presvedčenia možné vyvodiť nedostatok dobromyseľnosti navrhovateľky o tom, že nehnuteľnosť užíva ako svoju) a tiež svedkovi P. (o fyzických útokoch na osobu odporcu 1/ a príčine týchto útokov) uvádza, že pojednávanie vedie predseda senátu alebo samosudca, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene (§ 117 ods. 1 veta prvá O.s.p.). O úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, spisuje sa zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti (§ 40 ods. 1 O.s.p.). Predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade zo žiadnej zápisnice spísanej súdom prvého stupňa (č.l. 61 a 62, č.l. 78 až 85, č.l. 91, č.l. 97 až 107, č.l. 112 až 114, č.l. 121 až 134 spisu, č.l. 145 spisu) nevyplýva, že by sa odporcovia nimi tvrdeným spôsobom domáhali možnosti položiť otázky navrhovateľke (ohľadom obsahu ich vzájomnej korešpondencie) a svedkovi P. (o dôvodoch jeho fyzických útokov na odporcu 1/) a že by súd nevyhovel ich žiadosti o položenie uvedených otázok. Pritom, ako vyplýva zo súdnych zápisníc, mali v konaní vytvorený široký priestor na prednášanie svojich návrhov a vyjadrení. Opakovane (
č.l. 106, 113, 131 spisu) boli poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do skončenia dokazovania, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Navyše, v závere konania na súde prvého stupňa mali vytvorený priestor vyjadriť sa k prejednávanej veci, priebehu a výsledkom dokazovania a konania aj v záverečných prednesoch (č.l. 132 a 133 spisu); ani v rámci záverečných prednesov ale nepoukázali na to, čo namietajú v dovolaní a z čoho vyvodzujú jeho procesnú prípustnosť. Okolnosť tejto povahy nenamietali ani v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť dovolania odporcov nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na to tento opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je 3 Cdo 146/2009 -9- dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou správnosti skutkových a právnych záverov, na ktorých je založený rozsudok odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporcom 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľka v dovolacom konaní podala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania, ktorú vyčíslila vo vyjadrení k dovolaniu. Dovolací súd jej priznal náhradu, spočívajúcu v odmene advokáta JUDr. J. za 1 úkon právnej služby poskytnutej navrhovateľke vypracovaním jej písomného vyjadrenia k dovolaniu [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Dovolací súd v súlade s ustálenou praxou nepriznal náhradu za prevzatie a prípravu zastúpenia veci JUDr. J., lebo navrhovateľku zastupoval už v konaní pred odvolacím súdom. Pri výpočte náhrady trov dovolacieho konania vzal dovolací súd na zreteľ § 11 ods. 1 vyhlášky a základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil vo výške 53,49 €, čo s 19 % DPH (10,16 €) a režijným paušálom (6,95 €) predstavuje spolu 70,6 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 8. júla 2009 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.