6 zákona 3 Sžf 73/2008 2 č. 511/1992 Zb. žalobcovi ako daňovému subjektu. Daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu, z tohto dôvodu daň nebola určená na základe výsledkov daňovej kontroly, ale bola určená v procese určenia dane podľa pomôcok a zákonné podmienky na použitie tohto spôsobu určenia dane boli dodržané, uviedol žalovaný. Napadnutým rozsudkom krajský súd súčasne zrušil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice V č. 709/230/36930/06/ZIM zo dňa 03.11.2006, ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001 v sume 65 445,--
6 zákona č. 511/1992 Zb. žalobcovi ako daňovému subjektu . Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola kontrolovaného subjektu nebola ukončená v jednoročnej lehote od jej začatia. Lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. sú procesnými lehotami, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Ide o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb.. Je preto potrebné prijať právny záver, že daňové orgány nemôžu vykonávať daňovú kontrolu neobmedzene, ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že daňová kontrola a daňové konanie sú dve odlišné samostatne na seba nadväzujúce právne inštitúty, s inými právnymi následkami. Daňové konanie je vymedzené definíciou podľa ust. § l a písm. d/ zák.č. 511/1992 Zb., podľa ktorej daňovým konaním sa rozumie konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Daňová kontrola formálne predchádza vyrubovaciemu konaniu, pričom až vo vyrubovacom konaní dochádza k rozhodovaniu o hmotných právach a povinnostiach daňových subjektov. V ostatnej časti žalobných dôvodov sa súd stotožnil s právnym záverom žalovaného uvedenom v napadnutom rozhodnutí. Ak teda bola vykonávaná daňová kontrola u daňového subjektu po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty, takýto postup správneho orgánu nebol v súlade so zákonom, ust. § 30a ods. 7, § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že zásadným dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu bolo nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej 3 Sžf 73/2008 3 kontroly vyplývajúcej z ustanovenia § 30a ods. 7 zákona č.511/1992 Zb. v znení platnom do 31.08.
6 zákona č. 511/1992 Zb. žalobcovi ako daňovému subjektu. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vrátil na ďalšie konanie rozhodnutie žalovaného č. I/223/12658- 77386/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36930/06/ZIM zo dňa 03.11.2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 zákona 3 Sžf 73/2008 6 č. 511/1992 Zb., ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001 v sume 65 445,--
6 zákona č. 511/1992 Zb. žalobcovi ako daňovému subjektu . Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd zrušil v tomto konaní rozhodnutia žalovaného, ktoré neboli predmetom konania. Ide o vadu konania podľa § 221 ods. 1, písm. a/ O.s.p., keďže sa nepodal návrh na začatie konania, ktorý podľa § 249 ods. 1, 2 O.s.p. bol potrebný. Tento nedostatok nebolo možné odstrániť v štádiu odvolacieho konania. Z odôvodnenie rozsudku, odvolania i vyjadrenia k odvolaniu vyplývajú právne východiská, ktoré sú použiteľné i k predmetu konania a odvolací súd k nim uvádza nasledovné dôvody. Podľa § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.08.2007 správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch, pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona najviac o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné ,aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb.. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromno- právnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že po uplynutí ustanovených lehôt na vykonanie daňovej kontroly 3 Sžf 73/2008 7 Daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade môže konanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej veci K. M. proti Daňovému riaditeľstvu SR sp.zn. 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19.04.2007 (účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený právny názor senátu, z ktorého vychádza i v iných právnych veciach. Najvyšší súd konštatuje, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa na lehoty podľa § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v znení účinnom do 31.08.2007) nevzťahujú. Okolnosti nasvedčujú, že správca dane nebol počas daňovej kontroly bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj, a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. S prihliadnutím ma zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd konštatuje, že v prípade ak daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb . Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave, dňa 4. decembra 2008 JUDr. Ivan R u m a n a , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.