3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), titulom náhrady škody z dôvodu neplatnosti Kolektívnej zmluvy, podpísanej 29. mája 2002 S. a S., závodným výborom S. (ďalej len „kolektívna zmluva“),
ktorej čl. 8 bodu 1 by jej inak patrilo nad rámec § 76 ods. 1 Zákonníka práce 2 1 Cdo 123/2009 zvýšené odstupné o tri priemerné mesačné platy, na ktoré odstupné jej vznikol nárok z dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou
1 písm. b/ Zákonníka práce. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, z ktorého dôvodu mala ţalobkyňa nárok na odstupné
Zákonníka práce, ktoré jej aj bolo vyplatené, nebol sporný priemerný mesačný zárobok ţalobkyne, uzatvorenie kolektívnej zmluvy, z ktorej čl. 8 bodu 1 vyplýval nárok na ďalšie odstupné nad rámec Zákonníka práce, ani právoplatným súdnym rozhodnutím, vydaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 31/2005 (ďalej len "právoplatné súdne rozhodnutie"), určená neplatnosť kolektívnej zmluvy. Zamietnutie ţaloby odôvodnil, s poukazom na čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, ustanovení § 1 ods. 2, § 17 ods. 3, § 76 ods. 1 Zákonníka práce a § 34, § 37 ods. 1 a § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým, ţe ak by zo strany ţalovaného došlo k plneniu na základe neplatnej kolektívnej zmluvy, na strane ţalobkyne by došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré by musela vydať. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 8. októbra 2008 sp. zn. 10 Co 38/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobe vyhovel. Ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobkyni 2.035,65 € 13 %-ným ročným úrokom z omeškania od 7. mája 2003 do zaplatenia do troch dní a náhradu trov konania na účet právneho zástupcu ţalobkyne taktieţ do troch dní. Krajský súd, vychádzajúc z rovnakého skutkového stavu ako prvostupňový súd, dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa spornú právnu otázku, či ţalobkyňa mala právo na odstupné aj
kolektívnej zmluvy a po vyslovení jej neplatnosti právo na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť práve z dôvodu neplatnej kolektívnej zmluvy, nesprávne právne posúdil tým, keď na zistený skutkový stav veci síce aplikoval správny právny predpis (Zákonník práce a Občiansky zákonník, v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi), avšak ho nesprávne vyloţil. Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, ţe v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, pokiaľ ţalobkyni vzniklo právo na vyplatenie odstupného nad rámec Zákonníka práce
kolektívnej zmluvy, ktorá platila u ţalovaného a
ktorej sa ţalovaný riadil, oznámil zamestnancom jej uzavretie a existenciu, po vyslovení jej neplatnosti právoplatným súdnym rozhodnutím, patrí ţalobkyni právo na náhradu škody
3 Zákonníka práce v sume rovnajúcej sa 3 1 Cdo 123/2009 odstupnému, ktoré by jej bolo vyplatené v prípade, ak by ţalovaný neskôr nesledoval vyslovenie neplatnosti kolektívnej zmluvy. V opačnom prípade, ak by nebola ţalobkyni škoda uhradená, išlo by o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, ţe neplatnosť kolektívnej zmluvy ako právneho úkonu nemôţe byť ţalobkyni na škodu, keďţe túto neplatnosť sama nespôsobila. Tým, ţe jej vznikla následkom neplatnej kolektívnej zmluvy škoda, je ţalovaný ako zamestnávateľ povinný ju nahradiť v súlade s § 17 ods. 3 Zákonníka práce a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď bolo v konaní preukázané porušenie povinnosti ţalovaným, existencia a výška škody i príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti ţalovaného. Krajský súd prisvedčil tvrdeniu ţalovaného v tom, ţe kolektívna zmluva je normatívno-právnym aktom. Zároveň však poukázal na to, ţe je aj dvojstranným právnym úkonom uzatváraným
osobitného právneho predpisu (zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní – ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“). Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ţalovaný. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd sa
jeho názoru nesprávne vyporiadal s otázkou následkov neplatnosti kolektívnej zmluvy ako právneho úkonu z hľadiska dôvodnosti aplikácie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Poukázal na právny výklad pojmu „právny úkon“, „neplatnosť právneho úkonu“ a „zmluva“
Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce, pričom zdôraznil, ţe v preskúmavanom prípade je potrebné kolektívnu zmluvu povaţovať nielen za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom pre nedostatok formy, ale za neexistujúci právny úkon, s ktorým nemoţno spájať nijaké relevantné právne účinky a na ktorý je neprípustná aplikácia § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Uviedol, ţe kolektívna zmluva nie je právnym úkonom medzi ţalobkyňou a ţalovaným, ale normatívnym právnym aktom, z ktorého nemoţno odvodzovať práva ţalobkyne ani na odstupné ani na náhradu škody. Ţalovaný zároveň vytýkal prvostupňovému súdu procesnú vadu spočívajúcu v nesprávnom vyznačení právoplatnosti rozsudku krajského súdu, keď súd nesprávne vychádzal z účinkov náhradného doručenia rozhodnutia jeho právnemu zástupcovi. Poukázal na to, ţe rozhodnutie nebolo doručené na adresu kancelárie jeho právneho zástupcu, ale na jeho súkromnú adresu, na ktorej rozhodnutie neprevzal, keďţe o ňom nebol vyrozumený, z dôvodu ktorého účinky náhradného doručenia nemohli ani nastať. Lehota na podanie dovolania
jeho názoru začala plynúť aţ 4 1 Cdo 123/2009 22. januára 2009, a tak je potrebné povaţovať dovolanie za podané včas. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na oneskorené podanie dovolania, z ktorého dôvodu navrhla dovolaciemu súdu ho odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania v sume 115,59 €. Vo veci samej uviedla, ţe v konaní si neuplatňovala nárok na odstupné z kolektívnej zmluvy, ale nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla následkom neplatného právneho úkonu (kolektívnej zmluvy) bez ohľadu na to, či ide o neplatnosť absolútnu alebo relatívnu. Poukázala na právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým bola vyslovená neplatnosť kolektívnej zmluvy ako právneho úkonu, v dôsledku neplatnosti ktorej jej vznikla škoda
3 Zákonníka práce, za ktorú zodpovedá ţalovaný, keďţe ju spôsobil. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie ţalovaného zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania v sume 176,86 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie bolo podané včas.
1 prvej vety O.s.p. (pozn. NS SR - príslušné ustanovenie i nasledujúce ustanovenia O.s.p. účinné v rozhodnom čase), účastník môţe podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Zo spisu vyplýva, ţe rozsudok krajského súdu bol doručovaný účastníkom poštou. Právnemu zástupcovi ţalobkyne bol doručený
3 O.s.p., ak nie je moţné doručiť písomnosť fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom na adresu jej miesta podnikania uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa povaţuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa fyzická osoba, ktorá je podnikateľom o tom nedozvie.
5 O.s.p., písomnosti určené advokátovi sa môţu doručovať tieţ advokátskym koncipientom a iným pracovníkom, ktorí sú u advokáta pracovne činní a poveril ich prijímaním zásielok. Zákonná fikcia doručenia
3 O.s.p. sa neuplatní v prípade doručenia písomnosti advokátovi, ktorý je zástupcom účastníka konania (R 49/2008 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 5/2008 v spojení s rozsudkom NS SR z 29. januára 2008, sp. zn. 1 Cdo 88/2007). Len riadne a právnym predpisom vyhovujúce doručenie súdneho rozhodnutia má ten dôsledok, ţe odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej je doručované (Zo súdnej praxe č. 48/2009 v spojení s rozsudkom NS SR č. 2 Cdo 271/2005). Advokát v občianskom súdnom konaní vystupuje ako profesionálny zástupca účastníka konania. Nemoţno ho stotoţniť s pojmom fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom ako je uvedený v § 48 ods. 3 O.s.p., aj napriek tomu, ţe advokát je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného zákonníka. Hoci v § 48 ods. 5 O.s.p. je upravený iba okruh osôb oprávnených prijať písomnosť adresovanú advokátovi, je evidentné, ţe ak by zákonodarca mienil vzťahovať ustanovenie o doručovaní písomností
3 O.s.p. (fikciou doručenia) aj na advokáta ako zástupcu účastníka konania, tak túto skutočnosť by výslovne musel v zákone uviesť. Advokátovi súd písomnosti doručuje na adresu jeho miesta podnikania (pokiaľ neoznámi súdu inú adresu pre doručovanie), uvedenú v registri Slovenskej advokátskej komory. Z uvedeného registra vyplýva, ţe touto adresou právneho zástupcu ţalovaného je Z., ktorá adresa vyplýva i z plnomocenstva (zaloţené na č.l. 18), zo substitučného plnomocenstva (zaloţené na č.l. 94), 6 1 Cdo 123/2009 i z písomnosti advokáta doručovaných súdu (zaloţených na č.l. 39 a 100). V preskúmavanom prípade, keď rozhodnutie bolo zákonom predpísaným spôsobom prevzaté asistentkou právneho zástupcu ţalovaného aţ 26. januára 2009, jednomesačná lehota na podanie dovolania uplynula 28. februára 2009. Treba prisvedčiť ţalovanému, ţe ak za tohto stavu podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu 18. februára 2009, podal ho včas. Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania včas, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1, 2 O.s.p. Dospel pritom k záveru, ţe dovolaniu nemoţno vyhovieť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani dovolateľom namietaná. 7 1 Cdo 123/2009 Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existencia tejto vady nevyšla v dovolacom konaní najavo ani nebola dovolateľom namietaná. Dovolateľ namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Predmetom konania bola ţalobkyňou uplatnená náhrada škody, ktorá jej mala vzniknúť následkom neplatného právneho úkonu – kolektívnej zmluvy
3 Zákonníka práce. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobe vyhovel. Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.
1 Zákonníka práce (pozn. NS SR - príslušné ustanovenie i nasledujúce ustanovenia hmotnoprávnych predpisov účinné v čase výpovede), zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ 8 1 Cdo 123/2009 a b/ alebo dohodou z tých istých dôvodov, a zamestnankyni, s ktorou zamestnávateľ skončí pracovný pomer v dôsledku uplatnenia zákazu niektorých prác a pracovísk pre ţeny, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume dvojnásobku ich priemerného mesačného zárobku
.
4 písm. a/ Zákonníka práce, zamestnanci sa zúčastňujú prostredníctvom príslušného odborového orgánu na utváraní spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok kolektívnym vyjednávaním.
1 Zákonníka práce, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, ţe sa od nich nemoţno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu neţ kolektívna zmluva. Na základe uvedeného ustanovenia bolo moţné dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššie ako dvojmesačné odstupné, pričom nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom (aj nárok na vyššie ako zákonné odstupné), sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. V preskúmavanom prípade bolo preukázané, ţe kolektívna zmluva bola u ţalovaného uzavretá, jej obsahom bol aj nárok na odstupné nad rámec Zákonníka práce, jej uzavretie bolo zamestnancom oznámené, ţalovaný, odborová organizácia i zamestnanci ţalovaného sa
nej riadili. Sporné nebolo ani platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou
1 písm. b/ Zákonníka práce, ani výška priemerného mesačného zárobku ţalobkyne. Sporným zostalo právne posúdenie kolektívnej zmluvy a nárok ţalobkyne na náhradu škody
9 1 Cdo 123/2009 § 17 ods. 3 Zákonníka práce po vyhlásení kolektívnej zmluvy za neplatnú. Postup pri uzatváraní kolektívnych zmlúv ustanovuje osobitný predpis (§ 231 ods. 2 Zákonníka práce). Týmto predpisom je zákon o kolektívnom vyjednávaní.
tohto zákona, kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán. Môţu ich uzatvárať príslušné odborové orgány a zamestnávatelia, prípadne ich organizácie. Podnikové kolektívne zmluvy sú uzatvárané medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom.
2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Zákonníka práce, zmluva
tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Na základe uvedených ustanovení moţno konštatovať, ţe podniková kolektívna zmluva ako zmluva uzatvorená
príslušných ustanovení pracovného práva – Zákonníka práce a zákona o kolektívnom vyjednávaní, za subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je dvojstranným právnym úkonom, uzatváraným medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom. Krajský súd správne kolektívnu zmluvu povaţoval za dvojstranný právny úkon. Obsah tohto právneho úkonu totiţ vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti. Predmetom jej úpravy je okrem iného aj výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom. Po podpísaní sa kolektívna zmluva stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami ako zákon. Má normatívny charakter, ktorý jej dáva jej obsah (úprava pracovných a mzdových podmienok, podmienok zamestnávania a iné). Z kolektívnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti tak subjektom, ktorí ju uzavreli, ako aj individuálne neurčeným subjektom - zamestnancom. Normatívnu funkciu však plní iba vtedy, ak jej obsah (resp. sama 10 1 Cdo 123/2009 zmluva) nie je neplatný. Tým, ţe je zároveň, vzhľadom na spôsob jej vzniku, zmluvou - dvojstranným právnym úkonom, môţe byť posudzovaná z hľadiska ustanovení o neplatnosti právnych úkonov i ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce. V preskúmavanom prípade bolo preukázané, ţe právoplatným súdnym rozhodnutím bola určená neplatnosť kolektívnej zmluvy (nie neexistencia). Týmto rozhodnutím sú súdy v súlade s § 134 O.s.p. viazané.
3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho úkonu nemôţe byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. Odvolací súd, vychádzajúc správne z právneho názoru, ţe kolektívna zmluva je pracovnoprávnym úkonom a vychádzajúc z právoplatného súdneho rozhodnutia o určení jej neplatnosti,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom aj správne vyvodil, ţe táto neplatnosť nemôţe byť ţalobkyni na ujmu, keďţe ako mal preukázané, neplatnosť sama nespôsobila a správne zaviazal ţalovaného k povinnosti nahradiť ţalobkyni škodu, ktorá jej vznikla následkom neplatnej kolektívnej zmluvy. Z ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, ţe neplatnosť sa týka všetkých pracovnoprávnych úkonov – jednostranných i dvojstranných právnych úkonov, ktoré so zamestnávateľom uzatvára sám zamestnanec ako aj právnych úkonov, ktoré so zamestnávateľom uzatvára príslušný odborový orgán zastupujúci všetkých zamestnancov, keďţe ukladá zamestnávateľovi povinnosť nahradiť škodu zamestnancovi, ktorá mu vznikla následkom neplatného právneho úkonu všeobecne, bez akéhokoľvek vylúčenia niektorých právnych úkonov (napr. ktoré so zamestnávateľom uzatvára príslušný odborový orgán). Odvolací súd správne,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázal aj na čl. 2 vetu druhú základných zásad Zákonníka práce,
ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneuţívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Dokazovaním nebolo preukázané, ţe by ţalovaný nevedel o uzatvorení 11 1 Cdo 123/2009 kolektívnej zmluvy. Práve naopak, ako uţ dovolací súd vyššie uviedol, táto zmluva u ţalovaného platila aţ do jej určenia za neplatnú. Pokiaľ sa dovolateľ stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe plnením ţalovaného by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane ţalobkyne, k uvedenému dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť nasledovné.
1 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatil na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatil na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Majetkový prospech získaný plnením z neplatného pracovnoprávneho úkonu je za určitých okolností bezdôvodným obohatením. Ak však v dôsledku neplatnosti pracovnoprávneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, v súlade s § 17 ods. 3 Zákonníka práce vzniká zodpovednosť zamestnávateľa za túto škodu. Záväzok z bezdôvodného obohatenia vzniká len vtedy, ak majetková ujma z neplatného pracovnoprávneho úkonu nepredstavuje škodu zamestnanca. Záväzky z bezdôvodného obohatenia majú aj v pracovnoprávnych vzťahoch subsidiárnu povahu, z čoho vyplýva, ţe povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu. Ak vznikla zamestnancovi škoda následkom neplatného právneho úkonu, záväzok z bezdôvodného obohatenia nevzniká. Pokiaľ zamestnávateľ uhradí zamestnancovi túto škodu, nejde o plnenie bez právneho dôvodu – právnym dôvodom je tu zodpovednosť za škodu. Pre posúdenie, či z dôvodu neplatnosti právneho úkonu vznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia alebo záväzok zo zodpovednosti za škodu, je významné, ktorý z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neplatnosť právneho úkonu spôsobil, resp. či neplatnosť právneho 12 1 Cdo 123/2009 úkonu bola spôsobená oboma účastníkmi. Ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí výlučne zamestnanec, len v takom prípade je taký neplatný právny úkon na ujmu zamestnanca a zamestnanec je povinný vydať prípadné bezdôvodné obohatenie za splnenia zákonných predpokladov. Pokiaľ však neplatnosť právneho úkonu spôsobí zamestnávateľ výlučne sám, resp. spolu so zamestnancom, takáto neplatnosť nemôţe byť na ujmu zamestnanca a v takomto prípade vzniká zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Potom, pokiaľ zamestnanec prijme náhradu škody od zamestnávateľa, ktorá mu vnikla v dôsledku neplatného právneho úkonu, nejde o bezdôvodné obohatenie na jeho strane a môţe si ho ponechať, pričom zamestnávateľovi ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce výslovne ukladá povinnosť nahradiť túto škodu. V preskúmavanom prípade neplatnosť právneho úkonu – kolektívnej zmluvy bola spôsobená oboma účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu – zamestnávateľom i príslušným odborovým orgánom zastupujúcim všetkých zamestnancov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe obaja zapríčinili dôvod neplatnosti kolektívnej zmluvy. Náhrada škody má v preskúmavanom prípade potom ţalobkyni odčiniť ujmu, ktorá jej vznikla v dôsledku neplatnej kolektívnej zmluvy, na základe ktorej by jej inak patrilo odstupné i nad rámec zákona. V preskúmavanom prípade boli splnené aj všetky podmienky zodpovednosti ţalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu: 1/ neplatnosť právneho úkonu (právoplatným súdnym rozhodnutím bolo určené, ţe kolektívna zmluva je neplatná), 2/ zodpovednosť ţalovaného ako zamestnávateľa na vyvolaní neplatnosti kolektívnej zmluvy (bolo preukázané, ţe neplatnosť spôsobil ţalovaný spolu so zástupcom zamestnancov), 3/ kauzálny nexus – príčinná súvislosť medzi neplatnosťou kolektívnej zmluvy a vznikom škody (v dôsledku neplatnej kolektívnej zmluvy vznikla ţalobkyni ako zamestnankyni škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo by sa jej majetok zväčšil, keby kolektívna zmluva bola platná a z titulu kolektívnej zmluvy by mala nárok na vyššie ako zákonné odstupné). So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie 13 1 Cdo 123/2009 vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila v sume 176,86 €. Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorý poskytol ţalovanej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 29. mája 2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil
1 tejto vyhlášky vo výške 91,29 €, ktorá s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 6,95 €, predstavuje spolu 98,24 €. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 20. decembra 2010 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Mária Melocíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.