Obsah (5)

§ 146§ 2§ 224§ 142§ 218

Najvyšší súd 3 Cdo 243/2008 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu U. - P., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. P., advokátom so sídlom v K., pro

o zmluvou o poskytnutí dotácii uzavretej medzi Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky a žalobcom) sú majetkom štátu, a preto žalobca nie je aktívne legitimovaný v spore o náhradu škody. Žalobca nepreukázal, že bol sankcionovaný (penalizovaný) Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky, či tretími osobami, voči ktorým mu vznikol záväzok za lesné práce, na ktoré boli dotácie určené. 3 Cdo 243/2008 2 Keďže súd prvého stupňa nezistil, že žalobcovi v tejto súvislosti vznikla škoda, žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 146ods.

2 prvá veta O.s.p. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z

1. februára 2007, sp. zn. 1 Co 168/2006 rozsudok okresného súdu v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca okamihom pripísania peňažných prostriedkov z dotácie na jeho osobitný účet sa stal ich vlastníkom, preto záver súdu prvého stupňa o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu pre uplatnenie nároku na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom súdnej exekútorky odpísaním prostriedkov z tohto účtu, nepovažoval za správny. Po zistení, že žalobca uplatnil nárok voči žalovanej ako súdnej exekútorke podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom po
2. júli 2004 (dňa
3. novembra 2004), t.j. po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku

§ 2a 3 zákona č.

514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu (ak prípadne aj vznikla), ktorá mala byť spôsobená vydaním exekučného príkazu zo

1. júla 2004, t.j. po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., nemôže byť uplatňovaná priamo voči žalovanej ako súdnej exekútorke, ale len proti štátu, spôsobom a postupom vyplývajúcim z § 4 ods. 1 písm. a/, bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na uvedené pre nedostatok pasívnej legitimácie rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd v Košiciach samostatným uznesením z
2. marca 2007, sp. zn. 1 Co 168/2006 (č.l. 166 spisu) rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť v lehote 3 dní nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 4 771 Sk. Rozhodnutie odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. vzhľadom na úspech žalovanej v odvolacom konaní. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z

1. februára 2007 sp. zn. 1 Co 168/2006 a súvisiace uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
2. marca 2007 sp. zn. 1 Co 168/2006 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, vychádzajúc zo skutočností, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zákonné 3 Cdo 243/2008 3 konanie (fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je znemožnená, ak odvolací súd v konaní potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá, z iného právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktorými sa ani prvostupňový vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobca dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver (o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej) zo skutočností prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu už neúspešný účastník nemá možnosť zaujímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade bolo dôsledkom nerešpektovania princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania sa odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich skutkových zistení. Z uvedeného potom vyplýva, že ak odvolací súd dospeje k záveru, že sú dané iné dôvody pre zamietnutie žaloby (v prejednávanej veci pre nedostatok pasívnej legitimácie), než ktoré neboli tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi nezaoberal, zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce skutočnosti, ktoré nie sú pre rozhodnutie vo veci právne významné, a naopak neprihliadol na skutočnosti, ktoré môžu byť dôležité (viď aj R 5/2002 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Zistená skutočnosť (vada v zmysle §237 písm. f/ O.s.p.) nie je len dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tiež okolnosťou, pre ktorú dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu v poradí druhým rozsudkom z
3. júna 2008, sp. zn. 1 Co 34/2008 rozsudok okresného súdu v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania potvrdil; žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku trovy odvolacieho konania 4 771 Sk. V dôvodoch rozhodnutia vychádzal z toho, že zodpovednosť za škodu súdneho exekútora v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku alebo podľa osobitného zákona vzniká za splnenia zákonných 3 Cdo 243/2008 4 podmienok, ktorými sú vznik škody, protiprávne konanie (resp. nesprávny úradný postup) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (resp. nesprávnym úradným postupom) a vznikom škody. Odvolací súd svojmu prieskumu podrobil právny záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní vzniku škody na strane žalobcu ako poškodeného. Tento založil na úvahe, že pokiaľ žalobca za škodu považuje dlhy, ktoré mu vznikli v súvislosti s nemožnosťou použitia finančných prostriedkov z dotácii na stanovený účel (dlh na mzdách a neuhradených faktúrach za vykonané lesné práce), v tom prípade nedošlo k vzniku majetkovej ujmy (škody), ktorá by bola v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom súdnej exekútorky (žalovanej). V takomto prípade (odpísaním peňažných prostriedkov z účtu) žalobca uhradil svoje dlhy, a preto sa jeho majetok (aktíva a pasíva) nezmenšil. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že nedošlo k splneniu zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, ktorou je vznik škody na strane žalobcu (poškodeného), a preto bez toho, aby sa musel z hľadiska hospodárnosti a účelnosti zaoberať ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby je vecne správny a tento podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal ich náhradu vo výške 4 771 Sk. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iných právnych dôvodov, než boli dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobu zamietol. Znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu v tomto spore je dôsledkom nerešpektovania „ústavného“ princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo žalobcovi bola odopretá možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom ako rozhodujúcich. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd nerešpektoval vyslovený právny názor dovolacieho súdu v tejto veci (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. decembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 163/2007). Žalovaná nevyužila právo vyjadriť sa písomne k dovolaniu. 3 Cdo 243/2008 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné ani dôvodné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. sú vymedzené znaky rozsudkov, pri danosti ktorých zákon (bez ohľadu na povahu prejednávanej veci alebo predmetu konania) vyjadril svoj zámer, aby určité rozsudky bolo možné napadnúť dovolaním. V § 238 ods. 1 O.s.p. ustanovil, že dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V § 238 ods. 2 O.s.p. pripustil dovolanie tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V § 238 ods. 3 O.s.p. odvolaciemu súdu zveril oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý má po právnej stránke zásadný význam. Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Zo zvoleného legislatívno-technického riešenia (zaradenia jednotlivých ustanovení zákona) možno vyvodiť, že ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. majú vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom povahu špeciálnej úpravy a obsahujú výnimky z nich. V týchto ustanoveniach je vyjadrený zámer zákona, aby určité rozhodnutia (buď so zreteľom na povahu prejednávanej veci alebo vzhľadom na určité špecifiká predmetu konania) neboli v dovolacom konaní prejednávané. V § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčil prípustnosť dovolania proti (niektorým) rozsudkom vydaným vo veciach upravených Zákonom o rodine. V § 238 ods. 5 3 Cdo 243/2008 6 O.s.p. vyslovil neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada). V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. V prejednávanej veci žalobca od žalovanej požadoval peňažné plnenie 11 000 Sk s príslušenstvom. Okresný súd konanie v časti o 1 600 Sk s príslušenstvom zastavil a žalobu vo zvyšku (9 400 Sk s príslušenstvom) zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním len žalobca, a to len v zamietajúcom výroku. Krajský súd v Košiciach rozsudkom, ktorý je napadnutý dovolaním, rozhodoval o uvedenom odvolaní žalobcu – len vo vzťahu k ním napadnutému výroku prvostupňového rozsudku. Odvolací súd teda v danom prípade vo veci samej rozhodol o peňažnom plnení 9 400 Sk s príslušenstvom. So zreteľom na ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. bolo potrebné vyriešiť otázku, či prípustnosť dovolania nie je vylúčená výškou peňažného plnenia, o ktorej bolo rozhodnuté odvolacím súdom (treba pripomenúť, že na príslušenstvo istiny, o ktorej rozhodoval odvolací súd, sa pritom neprihliada). Výška minimálnej mzdy v deň podania žaloby (
2. novembra 2004) predstavovala 6 500 Sk (viď § 1 písm. b/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 525/2004 Z.z.), jej trojnásobok 19 500 Sk. Dovolanie žalobcu teda smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (9 400 Sk < 19 500 Sk). Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p., ktoré prípustnosť dovolania vylučuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dospel k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu procesne neprípustné. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania z dôvodu uvedeného v dovolaní, ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád 3 Cdo 243/2008 7 vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z vymenovaných procesných vád je žalobcom v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa neho spočíva v tom, že v dôsledku zmeny v právnom posúdení veci odvolacím súdom mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať v dvojinštančnom súdnom postupe ohľadne nového právneho názoru (tzv. prekvapivé rozhodnutie). Z uvedeného dôvodil, že povinnosťou odvolacieho súdu bolo zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec tomuto súdu vrátiť na ďalšie konanie. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.). V preskúmavanej veci súd prvého stupňa žalobu zamietol z dvoch právnych dôvodov, pričom každý z nich možno samostatne považovať za spôsobilý dôvod k zamietnutiu žaloby, a to, že 1/ odpísané peňažné prostriedky z účtu žalobcu boli vo vlastníctve štátu, a preto žalobca nie je aktívne legitimovaný v konaní o náhradu škody voči žalovanej a 2/ žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o vzniku škody. Odvolací súd v rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru ako súd prvého stupňa, že nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku zodpovednostného vzťahu za škodu, ktorým je vznik škody. Pritom sa zaoberal iba správnosťou právneho záveru súdu prvého stupňa o nepreukázaní vzniku škody žalobcom (resp. neunesení dôkazného bremena 3 Cdo 243/2008 8 o vzniku škody na strane žalobcu), ktorý bol relevantným (rozhodujúcim) dôvodom pre zamietnutie žaloby. Postup odvolacieho súdu je v súlade s vyslovenými právnymi závermi dovolacieho súdu v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. decembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 163/2007 s cieľom zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov (fair process), keďže predmetom odvolacieho prieskumu sa stali iba právne a s tým spojené skutkové dôvody o nepreukázaní vzniku škody na žalobcovej strane, ku ktorým mali účastníci konania dostatočný právny i faktický priestor vytvorený prvostupňovým i odvolacím súdom v inštančnom postupe pre uplatnenie všetkých procesných práv priznaných im občianskym súdnym poriadkom (právo vyjadriť sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení, alebo na vyvrátenie tvrdení protistrany, právo vyjadriť sa k právnej stránke sporu, právo podať riadny opravný prostriedok a možnosť vyjadrenia sa k nemu a pod.). Uvedenými dôvodmi boli právne skutočnosti, ktoré v hypotéze právnej normy charakterizujú škodu a jej vznik [§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)]. V zhode s doterajšou súdnou praxou odvolací súd konštatoval, že škodu (ako kategóriu občianskeho práva) je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala (ktorá sa prejavila) v majetkovej sfére poškodeného, jej dôsledkom je zmenšenie majetkového stavu poškodeného (viď napr. R 55/1971). Vychádzajúc zo zistenia, že žalobcov majetok sa v dôsledku úhrady jeho záväzkov (dlhu) núteným výkonom rozhodnutia vedeným žalovanou nezmenšil, a preto nedošlo k vzniku škody, je podľa odvolacieho súdu postačujúcou verifikáciou záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby je vecne správne. Aplikácia ustanovení zákona (§ 420 OZ) odvolacím súdom podľa názoru dovolacieho súdu neprekračuje zákonom stanovené medze a jeho interpretáciu nie je možné považovať za účelovú ani zjavne svojvoľnú. V nadväznosti na uvedené dovolací súd nezistil, že postupom odvolacieho súdu došlo k založeniu namietanej procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), ktoré vidí predovšetkým v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je „alibistické a nesprávne“, odvolací súd „neposudzoval prípad v celosti a vo všetkých predložených a preukázaných súvislostiach“, nezaoberal sa ďalšími náležitosťami zodpovednostného vzťahu, nezaoberal sa otázkou legitimácie účastníkov konania pre nadbytočnosť a nehospodárnosť, záver odvolacieho súdu o nepreukázaní škody je nesprávny, v tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným právnym dôvodom, samo osebe však 3 Cdo 243/2008 9 prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok v zmysle § 238 ods. 5 O.s.p. prípustný a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnej účastníčke nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 21. mája 2009 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková