Najvyšší súd 5 M Cdo 2/2008 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Obvodný úrad v K., Komenského č. 52, K., zastúpený JUDr. A. T., advokátom v

§ 243eods.

1 O.s.p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f ) a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. O takýto prípad v prejednávanej veci ide. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“. Podľa čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“. 5 M Cdo 2/2008 5 Podľa čl. 36 písm. a/ ústavy „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a/ právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, (...)“

§ 2zákona č.

455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení do 30.6.2001, živnosťou sa rozumie sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok stanovených zákonom. Z uvedeného vyplýva, že pojem podnikateľ vyjadruje právne samostatný, vlastnícky oddelený právny subjekt, ktorý vyvíja podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene. Podľa § 73 ods. 2 Zákonníka práce (zák.č. 65/1965 Zb. v znení do 30.5.2001, ďalej len Zákonník práce) zamestnanci orgánov štátnej správy, súdov a prokuratúr Slovenskej republiky, Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, Úradu vlády Slovenskej republiky, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, Slovenskej informačnej služby, Národnej banky Slovenska, štátnych fondov, a ak tak ustanoví osobitný zákon, i zamestnanci ďalších orgánov sú ďalej povinní:

1. a)konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone práce všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť rozhodovania,
2. b)zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám; to neplatí, pokiaľ ich tejto povinnosti zbavil štatutárny orgán alebo ním poverený vedúci zamestnanec, ak osobitný zákon neustanovuje inak,
3. c)v súvislosti s výkonom zamestnania neprijímať dary alebo iné výhody, s výnimkou darov alebo výhod poskytovaných zamestnávateľom, u ktorého sú zamestnaní, alebo na základe právnych predpisov a kolektívnych zmlúv,
4. d)zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu verejného záujmu s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie nadobudnuté v súvislosti s výkonom zamestnania vo vlastný prospech alebo v prospech niekoho iného. 5 M Cdo 2/2008 6 Zamestnanci uvedení v odseku 2 nesmú byť členmi riadiacich alebo kontrolných orgánov právnických osôb prevádzkujúcich podnikateľskú činnosť; to neplatí, ak ich do takého orgánu vyslal zamestnávateľ, u ktorého sú zamestnaní. Ak sú zamestnanci uvedení v odseku 2 vyslaní zamestnávateľom do riadiacich alebo kontrolných orgánov právnických osôb prevádzkujúcich podnikateľskú činnosť, môžu za túto činnosť od týchto právnických osôb poberať odmenu. (§ 73 ods. 3 Zákonníka práce).

§ 73ods.

4 Zákonníka práce vyplývalo, že zamestnanci uvedení v odseku 2 môžu vykonávať podnikateľskú činnosť len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, u ktorého sú zamestnaní. Obmedzenie ustanovené v tomto odseku sa nevzťahuje na vedeckú, pedagogickú, publicistickú, literárnu alebo umeleckú činnosť a na správu vlastného majetku. Podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády SR č. 249/1992 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 1.4.2002 (zrušené zák.č. 313/2001 Z.z.) zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje § 73 ods. 2 Zákonníka práce a ktorí nemôžu vykonávať podnikateľskú činnosť v zmysle § 73 ods. 4 Zákonníka práce, patrí zvýšenie tarifného platu určeného podľa odseku 1 alebo

1. Zvýšenie tarifného platu predstavuje 25 % platovej tarify desiateho platového stupňa príslušnej platovej triedy podľa prílohy č.
2. Okruh týchto zamestnancov určí zamestnávateľ v pracovnom poriadku. Z uvedeného vyplýva, že podmienkou pre poberanie zvýšenia tarifného platu bola skutočnosť, že ide o zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje § 73 ods. 2 Zákonníka práce a nevykonávanie podnikateľskej činnosti týmto zamestnancom. Dikcia zákona síce umožňovala zamestnancovi vykonávať podnikateľskú činnosť s prechádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, u ktorého je zamestnaný, to ale neznamenalo že by aj takému zamestnancovi patrilo zvýšenie tarifného platu. V § 7 ods. 3 citovaného nariadenia vlády o zvýšení tarifného platu sa totiž výslovne hovorí o nemožnosti vykonávať podnikateľskú činnosť, pričom toto obmedzenie, táto "nemožnosť", vyplýva práve z toho, že zamestnávateľ svojmu zamestnancovi k nej, na základe zmocnenia daného v § 73 ods. 4 Zákonníka práce, nedal súhlas. Zvýšenie tarifného platu treba teda považovať za istú náhradu za zákonné obmedzenie práv tých občanov, ktorí sú zamestnancami určitých orgánov. Takáto náhrada však občanovi nemôže prislúchať, ak fakticky na týchto právach občana obmedzený nie je. 5 M Cdo 2/2008 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s mimoriadnym dovolateľom preto dospel k záveru, že pod "obmedzením" treba rozumieť obmedzenie zamestnanca v možnosti vykonávať podnikateľskú činnosť. Preto sama skutočnosť, že žalovaný bol v rozhodnom období členom predstavenstva S. B. D. vo svojich právnych dôsledkoch neznamenala porušenie zákazu vykonávania vlastnej podnikateľskej činnosti, rešpektovanie ktorého bolo predpokladom priznania zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 1.4.
3. Členstvo v predstavenstve S. B. D. nemalo vplyv na nárok na zvýšenie tarifného platu podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak toto ustanovenie priamo poukazovalo len na § 74 ods. 4 Zákonníka práce a nie aj na § 73 ods. 3 Zákonníka práce. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 243b ods. 2, 3 O.s.p. rozhodnutie krajského ako aj okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. marca 2009 JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková