Vyhláška o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny.

Zbierka zákonov Slovenskej republiky --> Informačný systém verejnej správy Slov-lex Táto stránka je zabezpečená Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla. Náchadzate sa na statickej verzií portálu. Aktuálnu verziu portálu nájdete na: www.slov-lex.sk. Preskoč na obsah 65/1954 Zb. Vyhlásené znenie Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter. História Dátum účinnostiNovela 1. Vyhlásené znenie 2. 31.12.1954 - Obsah 1. 2. 3. 4. 5.

1. a)
2. b)
3. c)Prílohy Poznámky Otvoriť všetky Informácie o predpise Číslo predpisu: 65/1954 Zb. Názov: Vyhláška o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny. Typ: Vyhláška Dátum schválenia: 15.12.1954 Dátum vyhlásenia: 31.12.1954 Autor: Minister zahraničných vecí Právna oblasť: Právo EÚ Ľudské práva Medzinárodné zmluvy, dohody, dohovory Obrana, územie a bezpečnostné vzťahy v medzinárodnom práve Nachádza sa v čiastke: 40/1954 Vzťahy predpisu 65 Vyhláška ministra zahraničných vecí zo dňa 15. decembra 1954 o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny Na diplomatickej konferencii konanej v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom dojednaní medzinárodných dohôd na ochranu obetí vojny boli dojednané a dňa 12. augusta 1949 podpísané tieto medzinárodné akty: 1. Záverečný akt diplomatickej konferencie zvolanej na vykonanie revízie Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli, Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú a Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, 2. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, 3. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori, 4. Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, 5. Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny. Podľa článku 58 dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli a obdobných článkov ostatných spomenutých dohovorov nadobudli tieto dohovory účinnosť šesť mesiacov po tom, čo boli uložené aspoň dve ratifikačné listiny, t. j. dňom 21. októbra 1950. Československo urobilo pri podpise
4. a)dohovorov uvedených pod č. 2 a 3 výhrady k článku 10 každého z obidvoch dohovorov,
5. b)dohovoru uvedeného pod č. 4 výhrady k článkom 10, 12 a 85 a
6. c)dohovoru uvedeného pod č. 5 výhrady k článkom 11 a 45. Národné zhromaždenie prejavilo so spomenutými dohovormi súhlas dňa 22. februára 1950 s výhradami, ktoré boli urobené pri podpise. Dohovory schválil prezident republiky dňa 26. septembra 1950 a ratifikačné listiny Československej republiky boli uložené na Švajčiarskej spolkovej rade dňa 19. decembra 1950. Pri ratifikácii potvrdilo Československo výhrady pripojené pri podpise. Podľa článku 58 Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli a obdobných ustanovení ostatných dohovorov nadobudli štyri spomenuté dohovory medzinárodnú účinnosť pre Československú republiku dňom 19. júna 1951. Podľa článku 59 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami dohovory zo dňa 22. augusta 1864, zo dňa 6. júla 1906 a zo dňa 27. júla 1929. Podľa článku 58 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami X. Haagsky dohovor zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru z roku 1906 na vojnu námornú. Podľa článku 134 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami dohovor zo dňa 27. júla 1929 a podľa článku 135 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami tento dohovor doplní vo vzťahoch medzi mocnosťami, ktoré sú viazané Haagskym dohovorom o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (nech už ide o dohovor zo dňa 29. júla 1899 alebo o dohovor zo dňa 18. októbra 1907) a ktoré sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, hlavu II. Poriadku, pripojeného k uvedeným Haagskym dohovorom. Podľa článku 154 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny tento dohovor doplní vo vzťahoch medzi mocnosťami, ktoré sú viazané Haagskym dohovorom o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (nech už ide o dohovor zo dňa 29. júla 1899 alebo o dohovor zo dňa 18. októbra 1907) a ktoré sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny, časti II. a III. Poriadku, pripojeného k uvedeným Haagskym dohovorom. Autentické texty anglický a francúzsky Záverečného aktu a štyroch Ženevských dohovorov s prílohami a výhradami k nim spolu s českým prekladom vyhlasujú sa ako samostatné časti Prílohy Zbierky zákonov.*) Okrem Československa sú až doteraz viazané vyššie uvedenými dohovormi tieto štáty: Švajčiarsko, Juhoslávia, Monaco, Lichtenštajnsko, Chile, India, Vatikán, Filipíny, Libanón, Jordánsko, Pakistan (ktorý v ratifikačnej listine Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny urobil výhrady k čl. 44 a k čl. 68 ods. 2), Dánsko, Francúzsko, Izrael, Nórsko, Taliansko (ktorej ratifikačná listina sa nezmieňuje o výhradách urobených pri podpise), Juhoafrická únia, Guatemála, Španielsko (ktorého ratifikačná listina Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami trvá na druhej výhrade, urobenej k tomuto dohovoru pri podpise, nezmieňujúc sa o prvej výhrade, urobenej pri podpise), Belgicko (ktoré používanie Ženevských dohovorov na ochranu obetí vojny rozšírilo na územie Belgického Konga a Ruanda - Urundi), Egypt, Japonsko, Mexiko, El Salvador, Luxembursko (ktoré odvolalo svoju výhradu), Rakúsko, San Marino, Sýria, južný Vietnam, Nicaragua, Švédsko, Turecko, Liberia, Kuba, Zväz sovietskych socialistických republík, Rumunská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Bieloruská sovietska socialistická republika, Holandsko, Maďarská ľudová republika, Ecuador, západné Nemecko a Poľská ľudová republika. David v. r. Príloha vyhlášky ministra zahraničných vecí zo dňa 15. decembra 1954, č. 65/1954 Zb., o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny. ZÁVEREČNÝ AKT Diplomatickej konferencie svolanej na vykonanie revízie Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli, Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú, Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie Dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny.*) (Preklad.) ZÁVEREČNÝ AKT DIPLOMATICKEJ KONFERENCIE svolanej na vykonanie revízie Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli, Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú, Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie Dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny. Konferencia svolaná Švajčiarskou spolkovou radou za účelom revízie Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli, Haagského dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú, Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny rokovala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 na základe štyroch návrhov dohovorov prerokovaných a schválených XVII. medzinárodnou konferenciou Červeného kríža, ktorá sa konala v Stockholme. Konferencia sa usniesla na textoch týchto dohovorov: I. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli; II. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori; III. Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami; IV. Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny. Tieto dohovory, ktorých text bol zhotovený v jazykoch francúzskom a anglickom, sú pripojené k tomuto aktu. Oficiálny preklad týchto dohovorov do jazyka španielskeho a ruského bude zhotovený starostlivosťou Švajčiarskej spolkovej rady. Konferencia mimo toho prijala 11 rezolúcií, ktoré sú taktiež pripojené k tomuto Aktu,1) NA DÔKAZ ČOHO podpísaní, riadne splnomocnení svojimi vládami, podpísali tento Záverečný akt. Dané v Ženeve dňa 12. augusta 1949 v jazyku francúzskom a anglickom. Originál a dokumenty k nemu priložené budú uložené v archíve Švajčiarskej konfederácie. Za AFGANISTAN: M. Osman Amiri N. Bammate Mohamed Ali Cherzad Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU ALBÁNSKU: Halim Budo Za ARGENTÍNU: B. Llambi Guillermo A. Speroni Za AUSTRÁLIU: W. R. Hodgson Za RAKÚSKO: Dr. Rud. Bluehdorn Za BELGICKO: Maurice Bourquin H. Adam M. Mineur R. du Moulin Za BIELORUSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU: Podpisujem s pripojenou výhradou2) И.Кyцeйникoв Za REPUBLIKU BURMSKEJ ÚNIE: Tun Hla Oung Za BRAZÍLIU: Joâo Pinto da Silva Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU BULHARSKÚ: K. B. Svetlov Za KANADU: Emilie Vaillancourt Max H. Wershof Za CHILE: F. Cisternas Ortiz Ramon Rodriguez Za ČÍNU: Wu Nan-Ju Za KOLUMBIU: Rafael Rocha Schloss Za COSTA-RICU: M. Bourla Za KUBU: J. de la Luz Léon Za DÁNSKO: Georg Cohn Paul Ipsen Bagge Za EGYPT: A. K. Safwat M. S. Guenena Za ECUADOR: Alex. Gastelú Za ŠPANIELSKO: Luis Calderón Markýz de Villalobar Za SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ: Leland Harrison Raymund J. Yingling Za ABESÍNSKO: Gachaou Zelleke Za FÍNSKO: V. Ahokas Za FRANCÚZSKO: Albert Lamarle Dr. Pierre Puyo G. Cahen-Salvador Za GRÉCKO: R. Ax. Agathoclés Za GUATEMALU: A. Dupont-Willemin Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU MAĎARSKÚ: Dr. G. Haraszti Kara Anna Za INDIU: B. M. Rao plukovník P. N. Haksar R. A. Narayanan Za IRÁN: Abdol Hossein Meykadeh Za REPUBLIKU ÍRSKU: Michael Rynne George P. Hodnett William M. Cashman Za IZRAEL: Maurice Fischer Zvi Loker Za TALIANSKO: Giacinto Auriti Ettore Baistrocchi Mario Peruzzi Adolfo Maresca Za LIBANON: Mikaoui Za LICHTENSTEINSKO: Gróf F. Wilczek Za LUXEMBURSKO: J. Sturm Za MEXIKO: Pedro de Alba T. Sánchez-Hernandes J. Orozco Za KNIEŽATSTVO MONACKÉ: M. Lozé Za NICARAGUU: Lifschitz Za NÓRSKO: Rolf Andersen Za NOVÝ ZÉLAND: B. Quentin-Baxter Za PAKISTAN: S. M. A. Faruki, M. G. A. H. Shaikh Za NIZOZEMSKO: J. Bosch de Rosenthal Za PERU: Gonzalo Pizarro Za POĽSKO: Stanislaw Kalina Za PORTUGALSKO: Generál Luiz Pinto Lello Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU RUMUNSKÚ: E. Luca Dr. V. Dimitriu Octavian Feneşan Za SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA: Robert Craigie W. H. Gardner Za SVÄTÚ STOLICU: Paul Bertoli Charles Comte Za ŠVÉDSKO: Staffan Söderblom Za ŠVAJČIARSKO: Max Petitpierre plukovník div. du Pasquier Plinio Bolla Ph. Zutter H. Meuli Za SÝRIU: Omar El Djabri A. Gennacui Za ČESKOSLOVENSKO: Dr. P. Winkler Za SIAM: L. D. Bhakdi Za TURECKO: Rana Tarhan Nedim Abut H. Mayatepek Za UKRAJINSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU: Podpisujem s pripojenou výhradou1) Н. Бapaн Za SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK: S pripojenými výhradami2) Н. Слaвин П. Мoрoзoв Za URUGUAY: Radca plukovník Hector J. Blanco Za VENEZUELU: A. Posse de Rivas Za FEDERATÍVNU ĽUDOVÚ REPUBLIKU JUHOSLÁVSKU: Konzul Pleic Ratko (Preklad) Vyhlásenie delegácie Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie. „Delegácia Bieloruskej socialistickej sovietskej republiky konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú predložila delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne rozšírilo úlohu a dosah Konferencie a prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom.“ Vyhlásenie delegácie Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie. „Delegácia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú predložila delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne rozšírilo úlohu a dosah tejto Konferencie a prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom.“ Vyhlásenie delegácie Sväzu sovietskych socialistických republík urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie. „Delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík robí pri podpise Záverečného aktu tieto výhrady: 1. Sovietska delegácia konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú podala, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne posilnilo úlohu a dosah tejto Konferencie a bolo by prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom. 2. Pokiaľ sa týka toho, že Konferencia prijala rezolúciu, ktorá odporúča skúmať otázku zriadenia medzinárodnej organizácie, ktorá by mala nahradiť ochrannú mocnosť, vyhlasuje sovietska delegácia, že nevidí potrebu skúmať túto otázku a tým menej zriadiť takú organizáciu, lebo problém ochranných mocností je dostatočne upravený dohovormi dojednanými na tejto Konferencii.“ (Preklad) VÝHRADY urobené pri podpise Ženevských dohovorov zo dňa 12. augusta 1949 ALBÁNSKA ĽUDOVÁ REPUBLIKA Malo, prvý tajomník albánskeho vyslanectva v Paríži: 1. Dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli. K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, na ľudomilnú organizáciu, alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“ 2. Dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori. K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“ 3. Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, iba ak by na to dala súhlas mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“ K článku 12: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že v prípade, ak by zajatci boli presunutí k inej mocnosti mocnosťou, ktorá ich má v zajatí, zostane naďalej zodpovedná za aplikáciu dohovoru na týchto zajatcov mocnosť, ktorá ich zajala.“ K článku 85: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že osoby odsúdené podľa norimberských zásad pre zločiny vojnové a zločiny proti ľudskosti v súlade so zákonodarstvom krajiny, ktorá drží zajatcov v zajatí, musia byť podrobené rovnakému režimu ako osoby odsúdené v krajine, o ktorú ide. Preto sa Albánsko nepovažuje za viazané článkom 85, pokiaľ ide o kategóriu osôb spomenutých v tejto výhrade.“ 4. Dohovor o ochrane civilných osôb za vojny. K článku 11: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“ K článku 45: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že v prípade, ak by chránené osoby boly presunuté k inej mocnosti mocnosťou, ktorá ich drží, zostane naďalej zodpovedná za aplikáciu dohovoru na chránené osoby mocnosť, ktorá ich mala v moci.“ ARGENTÍNA Speroni, prvý tajomník argentínskeho vyslanectva v Berne, robí túto výhradu týkajúcu sa štyroch Ženevských dohovorov: „Argentínska vláda sledovala práce konferencie so záujmom a argentínska delegácia sa ich zúčastnila s radosťou. Úloha bola ťažká, avšak, ako to správne povedal náš predseda na záverečnej schôdzke, dosiahli sme úspech. Argentína, pánovia, zaujala vždy priekopnícke miesto medzi mnohými inými národmi v otázkach, ktoré boly predmetom nášho rokovania. Podpíšem teda v mene svojej vlády všetky štyri dohovory a predložím ich na ratifikáciu s výhradou, že ich spoločný článok 3 bude jediný, ktorý bude možno použiť - s vylúčením všetkých ostatných - v prípade ozbrojených konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný ráz. Podpíšem taktiež dohovor o ochrane civilných osôb s výhradou článku 68.“ BIELORUSKÁ SOVIETSKA SOCIALISTICKÁ REPUBLIKA Kucejnikov, šéf delegácie Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky:“. 1. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu: K článku 10: „ V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“ 2. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu: K článku 10: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“ 3. Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky tieto výhrady: K článku 10: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“ K článku 12: „Bieloruská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť držiaca zajatcov, ktorá ich presunula k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za použitie dohovoru na týchto zajatcov po čas, keď by boli sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“ K článku 85: „Bieloruská sovietska socialistická republika nepovažuje sa za viazanú záväzkom, ktorý vyplýva z článku 85, rozšíriť aplikáciu dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených podľa norimberských zásad za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, pretože osoby odsúdené pre tieto zločiny musia byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú svoj trest.“ 4. Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny považuje vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky za svoju povinnosť vyhlásiť toto: I keď sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo mimo územia obsadeného nepriateľom, a preto nezodpovedá celkom požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje delegácia Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, uznávajúc, že tento dohovor sleduje záujmy týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva v obsadenom území a v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky podpísať tento dohovor s týmito výhradami: K článku 11: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“ K článku 45: „Bieloruská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť držiaca internované osoby, ktorá by ich presunula k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru za tieto osoby po čas, po ktorý by boly sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“ BRAZÍLIA Pinto da Silva, generálny konzul Brazílie, urobil tieto výhrady, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny: „Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny želá si Brazília pripojiť dve výslovné výhrady. Pokiaľ ide o článok 44, pretože by mohol brzdiť činnosť ochrannej mocnosti, a pokiaľ ide o článok 46, pretože obsah jeho odseku 2 presahuje rámec dohovoru, ktorého hlavným a specifickým účelom je ochrana osôb a nie však ich hmotného majetku.“ BULHARSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA“. Kosta B. Svetlov, bulharský vyslanec vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie: „Ako splnomocnenec vlády Bulharskej ľudovej republiky mám príjemnú povinnosť vysloviť tu svoje uspokojenie nad tým, že som sa mohol zúčastniť na vypracovaní humanitného aktu najväčšej medzinárodnej dôležitosti, aktu a dohovorov o ochrane všetkých obetí vojny. Jednako však vyslovujem želanie, aby ich vôbec nebolo treba použiť, t.j. aby sme všetci rozvinuli všetko svoje úsilie na zabránenie novej vojny, aby nebolo obetí, ktorým by mala byť poskytnutá pomoc podľa ustanovení niektorého z týchto dohovorov. Musím predovšetkým vysloviť hlbokú ľútosť nad tým, že väčšina diplomatickej konferencie neprijala návrh sovietskej delegácie týkajúci sa bezpodmienečného zákazu atómových zbraní a ostatných zbraní hromadného vyhladzovania obyvateľstva“. Pri podpise dohovorov robí teda vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť dohovorov:“. 1. Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny zo dňa 12. augusta 1949: Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť dohovoru: K článku 11: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak mocnosť držiaca civilné osoby za vojny, obráti sa na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu za tým účelom, aby jej sverila ich ochranu bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“ K článku 45: „Bulharská ľudová republika neuzná, že by mocnosť držiaca internované civilné osoby za vojny, ktorá by tieto osoby presunula k inej mocnosti, ktorá dala súhlas na ich prijatie, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu pravidiel dohovoru na uvedené osoby po čas, po ktorý sú u tejto druhej mocnosti.“ 2. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori zo dňa 12. augusta 1949. Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dohovoru: K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné to, ak sa mocnosť držiaca ranených, nemocných a stroskotancov alebo zdravotnícky personál ozbrojených síl na mori obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu za tým účelom, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“ 3. Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami zo dňa 12. augusta 1949. Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dohovoru: K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak sa mocnosť držiaca vojnových zajatcov obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“ K článku 12: „Bulharská ľudová republika neuzná, že by mocnosť držiaca vojnových zajatcov, ktorá by tieto osoby presunula k inej mocnosti, ktorá dala súhlas na ich prijatie, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu pravidiel dohovoru na uvedené osoby po čas, po ktorý sú u druhej mocnosti.“ K článku 85: „Bulharská ľudová republika nepovažuje sa za viazanú rozšíriť použitie ustanovení vyplývajúcich z článku 85 na vojnových zajatcov odsúdených na základe zákonodarstva mocnosti, u ktorej sú zajatci v zajatí, a podľa zásad norimberského procesu za zločiny vojnové alebo za zločiny proti ľudskosti, ktoré tieto osoby spáchaly pred tým, než upadly do zajatia, pretože tieto osoby musia sa podrobiť režimu dotyčnej krajiny zavedenému pre odpykanie trestu.“ 4. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli zo dňa 12. augusta 1949. Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky túto výhradu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou dohovoru: K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak sa mocnosť držiaca ranených, nemocných alebo zdravotnícky personál ozbrojených síl v poli, obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú tieto osoby príslušníkmi.“ KANADA Wershof, veľvyslanecký radca Vysokého komisára Kanady v Londýne, robí túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny: „Kanada si vyhradzuje právo použiť trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené.“ ŠPANIELSKO Calderóny Martin, španielsky veľvyslanec vo Švajčiarsku, robí túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami; text tejto výhrady bol predložený v španielčine, francúzštine a angličtine:“. „Vo veci procesných záruk a sankcií trestných i disciplinárnych zaručí Španielsko vojnovým zajatcom rovnaké zaobchádzanie, ako ustanovujú jeho zákony pre jeho vlastné národné sily. Pod "platným právom medzinárodným„ (článok 99) hodlá Španielsko rozumieť iba právo smluvného pôvodu alebo také, ktoré by bolo vypracované dopredu organizáciami, na ktorých sa zúčastní.“ SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ Vincent, vyslanec Spojených štátov amerických vo Švajčiarsku, robí pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny zo dňa 12. augusta 1949 toto vyhlásenie:“. „Vláda Spojených štátov amerických úplne schvaľuje ciele, ktoré sleduje Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny. Dostal som od svojej vlády inštrukciu, aby som podpísal tento dohovor s nižšie uvedenou výhradou k článku 68: Spojené štáty si vyhradzujú právo používať trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti za trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené.“ MAĎARSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA Pani Karová robí tieto výhrady:“. „Delegácia Maďarskej ľudovej republiky si vyhradila na schôdzke diplomatickej konferencie konanej dňa 11. augusta 1949 právo pripojiť výslovne výhrady pri podpise dohovorov, až po ich preskúmaní. Upozornila vo svojom prejave na spomenutej schôdzke, že nesúhlasí so všetkými ustanoveniami týchto dohovorov. Po podrobnom preskúmaní textov dohovorov rozhodla sa vláda Maďarskej ľudovej republiky podpísať tieto dohovory vzdor ich nedostatkom, ktoré bijú do očí, pretože je toho názoru, že dohovory predstavujú pokrok s hľadiska uskutočňovania humanitných zásad a ochrany obetí vojny. Vláda Maďarskej ľudovej republiky je nútená konštatovať, že skutočné výsledky diplomatickej konferencie skončenej dňa 12. augusta 1949 zaostaly za očakávaním, pretože väčšina členov konferencie neprijala návrhy sovietskej delegácie týkajúce sa atomovej zbrane a ostatných prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky vzala s poľutovaním na vedomie stanovisko väčšiny konferencie, ktoré odporuje želaniu národov zapojených do boja za mier a za ich slobodu. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky je presvedčená, že prijatie sovietskych návrhov by bolo znamenalo najúčinnejšie opatrenie na ochranu obetí vojny. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky chce osobitne podtrhnúť základné nedostatky dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, nedostatky, na ktoré upozornila na schôdzkach konferencie štáty zúčastňujúce sa na tejto konferencii. Najmä ide o článok 4 dohovoru, podľa ktorého ustanovenia dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny nevzťahujú sa na isté osoby, pretože štát, ktorého sú príslušníkmi, nepristúpil k tomuto dohovoru. Vláda Maďarskej ľudovej republiky súdi, že tieto ustanovenia sú v rozpore s humanitnými zásadami, ktoré má dohovor zabezpečiť. Vláda Maďarskej ľudovej republiky má taktiež závažné námietky proti článku 5 tohto dohovoru, podľa ktorého už oprávnené podozrenie z činnosti škodlivej pre bezpečnosť štátu stačí na to, aby osoby chránené boly pozbavené ochrany zabezpečenej dohovorom. Vláda Maďarskej ľudovej republiky je toho názoru, že toto ustanovenie robí vykonanie základných zásad dohovoru už vopred iluzórnym. Výslovné výhrady vlády Maďarskej ľudovej republiky pri podpise dohovorov sú tieto:“. 1. Podľa názoru vlády Maďarskej ľudovej republiky možno použiť ustanovenia článku 10 dohovorov “ranení a nemocní„, “námorní„ a “vojnoví zajatci„, ako i článku 11 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, ustanovenia týkajúce sa nahradenia ochrannej mocnosti, iba v tom prípade, že už tu nie je vláda, ktorej príslušníkmi chránené osoby sú. 2. Vláda Maďarskej ľudovej republiky nemôže schváliť ustanovenia článku 11 dohovorov “ranení a nemocní„, “námorní„ a “vojnoví zajatci„, respektíve článku 12 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, podľa ktorých sa právomoc ochrannej mocnosti vzťahuje na výklad dohovorov. 3. Pokiaľ ide o článok 12 dohovoru o zaobchádzaní so zajatcami, trvá vláda Maďarskej ľudovej republiky na svojom stanovisku, že v prípade presunu vojnových zajatcov od jednej mocnosti k druhej musí zodpovednosť za aplikáciu ustanovení dohovoru náležať týmto dvom mocnostiam. 4. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky opakuje svoj protest, ktorý za schôdzok, na ktorých bol prejednaný článok 85 dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, vzniesla za tým účelom, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti podľa norimberských zásad boli podrobení rovnakému zaobchádzaniu ako zločinci odsúdení pre ostatné zločiny. 5. Vláda Maďarskej ľudovej republiky sotrváva konečne na svojom stanovisku, ktoré vyložila k článku 45 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, že totiž v prípade presunu chránených osôb od jednej mocnosti k druhej musí zodpovednosť za aplikáciu ustanovení dohovoru náležať obidvom týmto mocnostiam.“ IZRAEL Kahany, delegát Izraela pri Europskom úrade Organizácie Spojených národov a Medzinárodnom komitéte Červeného kríža, robí toto vyhlásenie: „Podľa inštrukcií, ktoré som dostal od svojej vlády, podpíšem Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami bez akejkoľvek výhrady. Pri každej z troch ostatných dohovorov bude však môj podpis doprevádzaný výhradami, ktorých obsah je tento:“. 1. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli. S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozoznávacích znakov určených dohovorom, bude používať Červený štít Dávidov ako odznak a rozoznávací znak zdravotníckej služby svojich ozbrojených síl. 2. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori. S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozpoznávacích znakov určených dohovorom, bude používať Červený štít Dávidov na zástavách, náramenných páskach, ako i na všetkom materiáli (počítajúc do toho i nemocničné lode) zdravotníckej služby. 3. Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny. S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozoznávacích znakov uvedených v článku 38 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, bude používať Červený štít Dávidov ako odznak a rozoznávací znak predvídaný týmto dohovorom.“ TALIANSKO Auriti, veľvyslanec Talianska, robí toto vyhlásenie k dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a k rezolúciám č. 6, 7 a 9 Ženevskej diplomatickej konferencie: „1. Ženevský dohovor a zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Vláda Talianska vyhlasuje, že robí výhrady k poslednému odseku článku 66 dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. 2. Rezolúcia č. 6 Ženevskej diplomatickej konferencie. Vzhľadom na to, že konferencia vyslovila želanie, “aby Vysoké smluvné strany sverily čo najskôr komisii znalcov úlohu preštudovať, ako najlepšie technicky zdokonaliť moderné dorozumievacie prostriedky medzi nemocničnými loďami na strane jednej a vojnovými loďami a vojenskými lietadlami na strane druhej„, vyslovuje talianská vláda nádej, že spomenutá komisia znalcov bude svolaná pokiaľ možno v budúcich mesiacoch za tým účelom, aby vypracovala medzinárodný zákonník presne upravujúci užívanie týchto prostriedkov. Talianske branné sily práve dôkladne študujú túto otázku a boly by ochotné predložiť poprípade konkrétne technické návrhy, ktoré by mohly slúžiť za základ diskusie. 3. Rezolúcia č. 7 diplomatickej konferencie. Talianska vláda je ochotná urobiť všetky potrebné opatrenia, aby nemocničné lode vysielaly v častých a pravidelných prestávkach zprávy o svojej polohe, smere a rýchlosti. 4. Rezolúcia č. 9 diplomatickej konferencie. Pokiaľ ide o druhý odsek rezolúcie č. 9, je vláda talianska toho názoru, že telekomunikačné správy Vysokých smluvných strán majú spolupracovať, aby vytvorily systém, ako soskupovať telegramy vojnových zajatcov na uľahčenie prenosu, šifrovaných oznámení, aby sa predišlo omylom, duplikácii medzinárodného prenosu a zvýšeniu nákladov.“ LUXEMBURSKO Sturm, luxemburský chargé d´affaires vo Švajčiarsku, pripojuje túto výhradu: „Podpísaný delegát Veľkovojvodstva luxemburského, riadne splnomocnený svojou vládou, podpísal dnes, 8. decembra 1949 dohovor, ktorý vypracovala diplomatická konferencia v Ženeve o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami s výhradou: "že existujúce štátne právo bude sa i naďalej vzťahovať na konania, ktoré sú v behu." NOVÝ ZÉLAND P. George Robert Laking, radca veľvyslanectva Nového Zélandu vo Washingtone, robí túto výhradu: "Vláda Nového Zélandu si želá, aby som vyhlásil pri podpise štyroch dohovorov vypracovaných diplomatickou konferenciou v Ženeve r. 1949, že si vyhradzuje svoj názor na výhrady ostatných štátov, pretože nemala dosť času na preskúmanie týchto výhrad. Vláda Nového Zélandu si želá, aby som pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny urobil tieto výhrady:“. 1. Nový Zéland si vyhradzuje právo použiť trest smrti podľa ustanovení článku 68, druhého odseku, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v cit. článku uvedené. 2. Vzhľadom na to, že Valné shromaždenie Spojených národov, schválivši zásady obsiahnuté v štatúte a rozsudku norimberského súdu, poverilo Komisiu pre medzinárodné právo, aby pojala tieto zásady do všeobecnej kodifikácie trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva, vyhradzuje si Nový Zéland právo urobiť všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečil, že také trestné činy budú potrestané, bez ohľadu na ustanovenie článku 70, prvý odsek." NIZOZEMSKO Bosch, rytier de Rosenthal, nizozemský vyslanec vo Švajčiarsku, vyhlasuje toto: "Moja vláda dala mi inštrukciu, aby som podpísal štyri dohovory vypracované diplomatickou konferenciou, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949. Moja vláda si však želá, aby som pripojil túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor týkajúci sa ochrany civilných osôb za vojny: Nizozemské kráľovstvo si vyhradzuje právo používať trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy v cit. článku uvedené." POĽSKO Przybos, poľský vyslanec vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady, pokiaľ ide o štyri Ženevské dohovory: 1. "Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k uvedenému dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Poľskej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi. 2. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k uvedenému dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Poľskej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v ktorej moci sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi. 3. Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článkov 10, 12 a 85. Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi. Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. Pokiaľ ide o článok 85, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti v smysle zásad ustanovených v norimberských rozsudkoch, požívali výhody tohto dohovoru, pretože vojnoví zajatci odsúdení pre také zločiny majú byť podrobení predpisom o výkone trestu platným v štáte, o ktorý ide. 4. Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45. Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi. Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím." PORTUGALSKO Goncalo Galdeira Coelho, portugalský chargé ďaffaires vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady: "
7. a)Článok 3, spoločný všetkým štyrom dohovorom: Pretože nie je konkrétne vymedzené, čo treba nazývať konfliktom povahy nie však medzinárodnej, a pre prípad, že toto označenie má na zreteli iba občiansku vojnu, vyhradzuje si Portugalsko právo, pretože nie je jasne určené, od ktorého okamihu ozbrojená vzbura vo vnútri krajiny má byť považovaná za občiansku vojnu, nepoužívať v územiach podliehajúcich jeho svrchovanosti v ktorejkoľvek časti sveta ustanovenie článku 3, pokiaľ by odporovalo ustanoveniam portugalského zákona.
8. b)Článok 10 dohovorov I, II, III a článok 11 dohovoru IV: Portugalská vláda prijíma názor obsiahnutý v citovaných článkoch iba s tou výhradou, že žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, za neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu, aby prevzaly úlohy prislúchajúce normálne ochranným mocnostiam, sú podané so súhlasom alebo po dohode s vládou krajiny, z ktorej pochádzajú osoby, ktoré majú byť chránené (domovské krajiny).
9. c)Článok 13 dohovoru I a článok 4 dohovoru IV: Portugalská vláda robí výhradu, pokiaľ ide o aplikáciu týchto článkov vo všetkých prípadoch, keď zákonná vláda požiadala o prímerie a prijala prímerie alebo prerušenie vojenských operácií akéjkoľvek povahy, i keď ozbrojené sily v poli ešte nekapitulovaly.
10. d)Článok 60 dohovoru III: Portugalská vláda prijíma názor obsiahnutý v tomto článku iba s tou výhradou, že sa v nijakom prípade nezaväzuje platiť vojnovým zajatcom ako mesačný plat sumu vyššiu než 50% služobných platov vyplácaných portugalským vojenským osobám zodpovedajúcej hodnosti a kategórie, ktoré sa nachádzajú v činnej službe v bojovej oblasti." RUMUNSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA Ioan Dragomir, rumunský chargé ďaffaires vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie: "1. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky túto výhradu: K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení a nemocní, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. 2. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky túto výhradu: K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo stroskotanci, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. 3. Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky tieto výhrady: K článku 10: V prípade, že nie je daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou držiacou zajatcov neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. K článku 12: Rumunská ľudová republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú zajatci a ktorá urobila ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý títo zajatci budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. K článku 85: Rumunská ľudová republika sa nepovažuje za viazanú záväzkom, vyplývajúcim z článku 85, rozšíriť použitie dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených v súhlase so zásadami Norimberského procesu podľa zákonodarstva mocnosti, ktorá ich má vo svojej moci, za to, že spáchali vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti, pretože tieto osoby majú byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest. 4. Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny som splnomocnený vyhlásiť toto: Vláda Rumunskej ľudovej republiky súdi, že tento dohovor nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, pretože sa nevzťahuje na civilné obyvateľstvo mimo územia obsadeného nepriateľom. Jednako však, berúc do úvahy, že dohovor má za účel hájiť záujmy civilného obyvateľstva, ktoré je na obsadenom území, splnomocnila ma vláda Rumunskej ľudovej republiky, aby som podpísal spomenutý dohovor s týmito výhradami: K článku 11: V prípade, že nebude daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. K článku 45: Rumunská ľudová republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, keby previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý tieto osoby budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím." SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA Veľmi ctihodný Sir Robert L. Craigie z Ministerstva zahraničných vecí robí toto vyhlásenie: "Vláda Jeho Veličenstva ma poverila, aby som pripojil túto výhradu pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si vyhradzuje právo používať trest smrti podľa ustanovení článku 68, druhého odseku, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené." ČESKOSLOVENSKO Tauber, československý vyslanec vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady: "1. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Československej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. 2. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Československej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. 3. Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článkov 10,12 a 85. Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. Pokiaľ ide o článok 85, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti v smysle zásad určených v norimberských rozsudkoch, požívali výhody tohto dohovoru, pretože vojnoví zajatci odsúdení pre také zločiny majú byť podrobení predpisom o výkone trestu platným v štáte, o ktorý ide. 4. Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45. Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím." UKRAJINSKÁ SOVIETSKA SOCIALISTICKÁ REPUBLIKA Bogomolec, šéf delegácie Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky: "1. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu: K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení a nemocní, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. 2. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu: K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo stroskotanci, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. 3. Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky tieto výhrady: K článku 10: V prípade, že nie je daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou držiacou zajatcov neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam. K článku 12: Ukrajinská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú zajatci a ktorá previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý títo zajatci budú sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. K článku 85: Ukrajinská sovietska socialistická republika nepovažuje sa za viazanú záväzkom vyplývajúcim z článku 85 rozšíriť použitie dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených v súhlase so zásadami Norimberského procesu podľa zákonodarstva mocnosti, ktorá ich má vo svojej moci, za to, že spáchali vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti, pretože tieto osoby majú byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest. 4. Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny považuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky za svoju povinnosť vyhlásiť toto: I keď sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo, ktoré je mimo územia obsadeného nepriateľom, a v dôsledku toho nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje delegácia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, uznávajúc, že tento dohovor sleduje záujmy týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva v obsadenom území a v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky podpísať tento dohovor s týmito výhradami: K článku 11: V prípade, že nebude daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy prislúchajúce ochranným mocnostiam. K článku 45: Ukrajinská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, keď by previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý tieto osoby budú sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím." SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK Text výhrady pripojenej delegáciou SSSR k dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl. "Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl robí vláda SSSR túto výhradu: K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo zdravotnícky personál, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nebude daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby." N. SLAVIN. Text výhrady pripojenej delegáciou SSSR k dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori: "Pri podpise tohto dohovoru robí vláda SSSR túto výhradu: 1. K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú ranení a nemocní, stroskotanci alebo zdravotnícky personál, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby." N. SLAVIN. Text výhrad urobených delegáciou SSSR k dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. „Pri podpise tohto dohovoru robí vláda SSSR tieto výhrady: 1. K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci. K článku 12: SSSR nebude uznávať, že by mocnosť, ktorá by odovzdala druhej mocnosti vojnových zajatcov, ktorých sa zmocnila, bola platne oslobodená od zodpovednosti za dodržiavanie dohovoru čo do týchto vojnových zajatcov, pokiaľ budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. K článku 85: SSSR nepovažuje sa za viazaný rozšíriť ochranu dohovoru vyplývajúcu z článku 85, na vojnových zajatcov odsúdených podľa zákonodarstva mocnosti, u ktorej sú v zajatí, v súhlase so zásadami Norimberského procesu za spáchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, pretože zajatci takto odsúdení musia byť podrobení režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest." N. SLAVIN. Text výhrad pripojených sovietskou delegáciou k dohovoru o ochrane civilných osôb. „Pri podpise tohto dohovoru považuje delegácia SSSR za potrebné oznámiť toto: Napriek tomu, že sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo, ktoré je mimo územia obsadeného nepriateľom, v dôsledku čoho nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje sovietska delegácia, uznávajúc, že dohovor vychádza v ústrety záujmom ochrany civilného obyvateľstva na obsadenom území i v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou SSSR podpísať tento dohovor s týmito výhradami: 1. K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby na seba vzaly funkcie vykonávané ochrannou mocnosťou, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby. 2. K článku 45: SSSR nebude uznávať, že by mocnosť odovzdajúc druhej mocnosti chránené osoby nachádzajúce sa v jej moci bola platne oslobodená od zodpovednosti za dodržiavanie dohovoru čo do presunutých osôb po čas, pokiaľ sú v starostlivosti mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“ N. SLAVIN. FEDERATÍVNA JUHOSLÁVSKA ĽUDOVÁ REPUBLIKA Milan Ristič, juhoslávsky vyslanec vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie: „1. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, smerujúca k tomu, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzala funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. 2. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori, vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10. Vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, smerujúca k tomu, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. 3. Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 10 a 12. Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzala funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím. 4. Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45. Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú. Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun chránených osôb, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“ PRÍLOHA II (Preklad.) ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli zo dňa 12. augusta 1949 Podpísaní splnomocnenci vlád zastúpených na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom revízie Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli zo dňa 27. júla 1929, dohodli sa na tomto: Kapitola I Všeobecné ustanovenia Článok 1 Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že budú zachovávať tento dohovor a že zabezpečia jeho zachovávanie za každých okolností. Článok 2 Nehľadiac na ustanovenia, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už v mieri, bude sa tento dohovor vzťahovať na všetky prípady vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými Vysokými smluvnými stranami, i keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich. Dohovor sa bude taktiež vzťahovať na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie celého územia niektorej Vysokej smluvnej strany, i keď sa táto okupácia nestretne so žiadnym vojenským odporom. Ak nie je niektorá z mocností zúčastňujúcich sa na konflikte stranou tohto dohovoru, zostanú mocnosti, ktoré sú jeho stranami, napriek tomu ním viazané vo svojich vzájomných vzťahoch. Budú okrem toho viazané týmto dohovorom voči spomenutej mocnosti, ak prijme táto jeho ustanovenia a ak sa bude nimi spravovať. Článok 3 V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný ráz a ktorý vznikne na území niektorej z Vysokých smluvných strán, bude každá zo strán v konflikte zaviazaná spravovať sa aspoň týmito ustanoveniami: 1. S osobami, ktoré sa priamo nezúčastnia na nepriateľstve, včítane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí složili zbrane, a osôb, ktoré boly vyradené z boja nemocou, zranením, zadržaním alebo akoukoľvek inou príčinou, bude sa zaobchádzať za každých okolností ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného či už na rase, farbe, náboženstve alebo viere, na pohlaví, rode alebo majetku alebo na akomkoľvek inom obdobnom znaku. Preto sú a zostávajú zakázané v každom čase a na každom mieste, pokiaľ ide o osoby hore spomenuté:
11. a)útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie,
12. b)branie rukojemníkov,
13. c)útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,
14. d)odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustanoveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku uznanú civilizovanými národmi za nevyhnutnú. 2. Ranení a nemocní budú posbieraní a ošetrení. Nestranná ľudomilná organizácia, ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, môže ponúknuť svoje služby stranám v konflikte. Strany v konflikte sa okrem toho vynasnažia, aby osobitnými dohodami boly uvedené do účinnosti všetky ostatné ustanovenia tohto dohovoru alebo jeho časť. Použitie predchádzajúcich ustanovení nebude mať vplyv na právne postavenie strán v konflikte. Článok 4 Neutrálne mocnosti použijú analogicky ustanovenia tohto dohovoru na ranených a nemocných, ako aj na členov zdravotníckeho a duchovného personálu, prislúchajúcich k ozbrojeným silám strán v konflikte, ktorí budú prijatí alebo internovaní na ich území, a taktiež na nájdených mŕtvych. Článok 5 Na chránené osoby, ktoré padly do moci nepriateľskej strany, bude sa tento dohovor používať až do chvíle ich konečnej repatriácie. Článok 6 Okrem dohôd výslovne uvedených v článkoch 10, 15, 23, 28, 31, 36, 37 a 52 môžu Vysoké smluvné strany uzavrieť iné osobitné dohody o všetkých otázkach, ktoré budú považovať za vhodné upraviť osobitne. Nijaká osobitná dohoda nesmie byť na ujmu postaveniu ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, ako je upravené týmto dohovorom, ani obmedzovať práva týmto dohovorom im zabezpečené. Ranení a nemocní, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, budú požívať výhody týchto dohôd tak dlho, dokiaľ sa bude tento dohovor na nich vzťahovať okrem prípadu, že by spomenuté dohody alebo dohody neskoršie obsahovaly výslovne ustanovenia opačné a vyjmúc priaznivejšie opatrenia urobené v ich prospech jednou alebo druhou zo strán v konflikte. Článok 7 Ranení a nemocní, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, nemôžu sa v nijakom prípade zriecť zčasti alebo celkom práv, ktoré im zabezpečuje tento dohovor, poprípade osobitné dohody spomenuté v predchádzajúcom článku. Článok 8 Tento dohovor sa bude vykonávať za pomoci a pod dohľadom ochranných mocností poverených hájením záujmov strán v konflikte. Za tým účelom môžu ochranné mocnosti vymenúvať, popri svojom diplomatickom a konzulárnom personále, delegátov zo svojich príslušníkov alebo z príslušníkov iných neutrálnych mocností. Vymenúvanie týchto delegátov podlieha schváleniu mocnosti, u ktorej budú vykonávať svoje poslanie. Strany v konflikte uľahčia čo možno v najväčšej miere úlohu zástupcov alebo delegátov ochranných mocností. Zástupcovia alebo delegáti ochranných mocností nesmú v nijakom prípade prekročiť hranice svojho poslania, ako je dané týmto dohovorom; budú najmä brať zreteľ na naliehavé potreby bezpečnosti štátu, u ktorého vykonávajú svoju funkciu. Jedine naliehavé vojenské potreby môžu byť výnimočne a na prechodný čas dôvodom pre obmedzenie ich činnosti. Článok 9 Ustanovenia tohto dohovoru nie sú na prekážku ľudomilnej činnosti, ktorú by so súhlasom zúčastnených strán v konflikte rozvinul Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo akákoľvek iná nestranná ľudomilná organizácia na ochranu ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu a za tým účelom, aby im bola poskytnutá pomoc. Článok 10 Vysoké smluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sveria úlohy, pripadajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, organizácii poskytujúcej všetky záruky nestrannosti a účinnosti. Ak ranení a nemocní alebo členovia zdravotníckeho a duchovného personálu z akéhokoľvek dôvodu nepožívajú alebo prestanú požívať výhody činnosti ochrannej mocnosti alebo organizácie určenej podľa prvého odseku, požiada mocnosť, v moci ktorej sú, buď niektorý neutrálny štát alebo takú organizáciu, aby prevzaly funkcie prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam vymenovaným stranami, ktoré sa zúčastnia na konflikte. Ak nemožno takto zabezpečiť ochranu, musí požiadať mocnosť, v moci ktorej sú tieto osoby, niektorú ľudomilnú organizáciu ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, aby prevzaly ľudomilné úlohy prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam alebo musí prijať, s výhradou ustanovení tohto článku, ponuku služieb urobenú takou organizáciou. Každá neutrálna mocnosť alebo každá organizácia, ktorá bude vyzvaná zúčastnenou mocnosťou alebo sa sama ponúkne na ciele shora spomenuté, musí si byť vedomá pri svojej činnosti zodpovednosti voči strane v konflikte, ku ktorej patria osoby chránené týmto dohovorom, a musí dávať dostatočnú záruku, že je schopná prevziať spomenuté funkcie a nestranne ich plniť. Predchádzajúce ustanovenie nemožno zmeniť osobitnou dohodou medzi mocnosťami, z ktorých jedna by bola, hoc i len prechodne, obmedzená vo svojej voľnosti konania s inou mocnosťou alebo s jej spojencami následkom vojenských udalostí, najmä v prípade okupácie celého alebo podstatnej časti svojho územia. Kdekoľvek je v tomto dohovore zmienka o ochrannej mocnosti, vzťahuje sa táto zmienka aj na organizácie, ktoré ju vo smysle tohto článku nahradzujú. Článok 11 Vo všetkých prípadoch, keď to budú ochranné mocnosti považovať za prospešné v záujme chránených osôb, najmä v prípade neshody medzi stranami v konflikte o použití alebo výklade ustanovení tohoto dohovoru, poskytnú ochranné mocnosti svoje dobré služby na urovnanie sporu. Za tým účelom môže každá z ochranných mocností navrhnúť z podnetu niektorej strany alebo z vlastnej vôle stranám v konflikte schôdzku ich zástupcov, najmä úradov majúcich starostlivosť o ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, poprípade na vhodne zvolenom neutrálnom území. Strany v konflikte sú povinné vyhovieť návrhom, ktoré im boly v tom smere urobené. Ochranné mocnosti môžu eventuálne navrhnúť stranám v konflikte na schválenie osobnosť, prislúchajúcu k niektorej neutrálnej mocnosti alebo osobnosť, vyslanú Medzinárodným komitétom Červeného kríža, ktorá bude pozvaná na účasť v tejto schôdzke. Kapitola II Ranení a nemocní Článok 12 Príslušníci ozbrojených síl a ostatné osoby spomenuté v nasledujúcom článku, ktorí sú zranení alebo nemocní, musia byť za každých okolností rešpektovaní a chránení. Strana v konflikte, do moci ktorej padnú, bude s nimi zaobchádzať a o nich sa starať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na pohlaví, rase, národnosti, náboženstve, politickom presvedčení alebo na akomkoľvek inom podobnom znaku. Prísne je zakázaný akýkoľvek útok na ich život alebo na ich osobu, najmä nesmú byť dobití alebo vyhladení, podrobení mučeniu, nesmú byť na nich konané biologické pokusy, nesmú byť zámerne ponechaní bez lekárskej pomoci a ošetrenia ani vystavení na ten účel vytvorenému nebezpečenstvu nákazy alebo infekcie. Jedine dôvody lekárskej naliehavosti ospravedlňujú ošetrenie v prednostnom poradí. So ženami sa bude zaobchádzať so všetkými osobitnými ohľadmi prislúchajúcimi ich pohlaviu. Strana v konflikte, ktorá je nútená zanechať ranených alebo nemocných svojmu protivníkovi, ponechá s nimi, pokiaľ to dovolia vojenské potreby, časť svojho zdravotníckeho personálu a materiálu, aby pomáhal pri ich ošetrovaní. Článok 13 Tento dohovor sa týka ranených a nemocných patriacich do týchto kategórií: 1. príslušníci ozbrojených síl niektorej strany v konflikte, ako aj príslušníci milícií a dobrovoľníckych sborov, ktoré sú súčasťou týchto ozbrojených síl, 2. príslušníci iných milícií a príslušníci iných dobrovoľníckych sborov, včítane príslušníkov organizovaných hnutí odporu, ktorí prináležia k niektorej strane v konflikte, a sú činní na svojom vlastnom území alebo mimo neho, i keď toto územie je obsadené, pokiaľ tieto milície alebo dobrovoľnícke sbory, včítane organizovaných hnutí odporu, vyhovujú týmto podmienkam:
15. a)ak majú na čele osobu zodpovednú za svojich podriadených,
16. b)ak majú pevný rozpoznávací znak viditeľný na diaľku,
17. c)ak nosia otvorene zbraň,
18. d)ak zachovávajú pri svojich úkonoch zákony a obyčaje vojnové; 3. príslušníci pravidelných ozbrojených síl, ktorí sa hlásia k vláde alebo k moci, ktorú neuznáva mocnosť, ktorá ich drží, 4. osoby, ktoré sprevádzajú ozbrojené sily, nie sú však priamo ich súčasťou, ako civilní členovia posádok vojenských letúnov, vojnoví korešpondenti, dodavatelia, členovia pracovných jednotiek a služieb, majúci na starosti starostlivosť o blaho vojenských osôb, pod podmienkou, že na to dostali povolenie od ozbrojených síl, ktoré sprevádzajú, 5. členovia lodných posádok, včítane veliteľov, lodivodov a učňov obchodných lodí a posádky civilného letectva strán v konflikte, ktorí nepožívajú výhody priaznivejšieho zaobchádzania podľa iných ustanovení medzinárodného práva, 6. obyvatelia neobsadeného územia, ktorí sa pri príchode nepriateľa z vlastného popudu chopia zbrane, aby bojovali proti prenikajúcemu vojsku, bez toho že by mali čas sa ustaviť v pravidelné ozbrojené sily, ak nosia otvorene zbrane a zachovávajú zákony a obyčaje vojnové. Článok 14 S výhradou ustanovení predchádzajúceho článku stanú sa ranení a nemocní niektorej vojnuvedúcej strany, ktorí padnú do moci nepriateľa, vojnovými zajatcami a budú sa na nich vzťahovať pravidlá medzinárodného práva týkajúce sa vojnových zajatcov. Článok 15 V každom čase a najmä po boji urobia strany v konflikte bez meškania všetky možné opatrenia, aby vyhľadaly a sobraly ranených a nemocných, aby ich chránily proti plieneniu a špatnému zaobchádzaniu a aby im zabezpečily potrebné ošetrenie, ako aj aby vyhľadaly mŕtvych a zamedzily ich olúpenie. Kedykoľvek to dovolia okolnosti, bude dojednané prímerie, zastavenie paľby alebo miestne dohody, aby bolo možno odniesť, vymeniť a prepraviť ranených, ktorí zostali na bojišti. Miestne dohody môžu byť taktiež uzavreté medzi stranami v konflikte za účelom evakuácie alebo výmeny ranených a nemocných z obliehaného alebo obkľúčeného územia a za účelom prevozu zdravotníckeho a duchovného personálu a zdravotníckeho materiálu dopraveného do tohto územia. Článok 16 Strany v konflikte zhotovia čo možno v najkratšej lehote súpis všetkých údajov potrebných na zistenie totožnosti ranených, nemocných a mŕtvych nepriateľskej strany, ktorí sa dostali do ich moci. Tieto údaje budú podľa možnosti obsahovať:
19. a)označenie mocnosti, ku ktorej náležia,
20. b)vojenský útvar alebo matričné číslo,
21. c)priezvisko,
22. d)krstné meno alebo mená,
23. e)dátum narodenia,
24. f)iné údaje z preukazu alebo štítku totožnosti,
25. g)dátum a miesto zajatia alebo úmrtia,
26. h)údaje o zraneniach, nemoci alebo o príčine smrti. Údaje shora uvedené budú oznámené čo možno v najkratšej lehote Informačnej kancelárii spomenutej v článku 122 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, ktorá ich zašle mocnosti, ku ktorej zajatci náležia, prostredníctvom ochrannej mocnosti a Ústrednej kancelárie pre vojnových zajatcov. Strany v konflikte vystavia a navzájom si zašlú cestou udanou v predchádzajúcom odseku úmrtné listy alebo soznamy zomretých, riadne overené. Soberú a navzájom si taktiež zašlú prostredníctvom tej istej kancelárie polovicu dvojitého štítku totožnosti, závety alebo iné dokumenty dôležité pre rodinu zomretého, peňažné sumy a vôbec všetky predmety majúce nejakú vlastnú cenu, alebo hodnotu citovú, ktoré sa nájdu u mŕtvych. Tieto predmety, ako i veci, ktorých majiteľ nebol zistený, odošlú sa v zapečatených balíkoch spolu s vyhlásením o všetkých podrobnostiach, potrebných na zistenie zomretého majiteľa, ako i s úplným inventárom balíka. Článok 17 Strany v konflikte budú dbať na to, aby pred pohrebom alebo spopolnením zomretých, konaným jednotlive, bola, pokiaľ to len okolnosti dovolia, vykonaná starostlivá a pokiaľ možno lekárska ohliadka mŕtvych za tým účelom, aby bola zistená smrť i totožnosť a aby bolo umožnené podať o tom zprávu. Polovica dvojitého štítku totožnosti alebo štítok sám, ak ide o štítok jednoduchý, ponechá sa u mŕtveho. Telá sa smú spopolniť iba z naliehavých zdravotných dôvodov alebo pohnútok vyplývajúcich z náboženstva zomretého. V prípade spopolnenia budú na úmrtnom liste alebo na overenom sozname zomretých podrobne udané okolnosti a dôvody spopolnenia. Strany v konflikte budú dbať okrem toho na to, aby mŕtvi boli pochovaní s úctou, pokiaľ možno podľa náboženstva, ku ktorému patrili, aby ich hroby boly rešpektované a aby boly pokiaľ možno soskupené podľa národnosti zomretých, vhodne udržované a označené tak, aby ich bolo možno vždy nájsť. Na ten účel zriadia na začiatku nepriateľstva Úradnú správu pre evidenciu hrobov, aby bolo možno vykonať poprípade exhumácie, zistenie totožnosti mŕtvych, nech už sú hroby umiestené kdekoľvek, a eventuálne ich prevezenie do vlasti. Tieto ustanovenia platia taktiež pre popol, ktorý bude Správou pre evidenciu vojnových hrobov uchovaný až do chvíle, keď krajina pôvodu oznámi konečné rozhodnutie v tejto veci. Len čo to okolnosti dovolia a najneskoršie pri skončení nepriateľstva, vymenia si navzájom tieto Správy hrobov prostredníctvom Informačnej kancelárie, spomenutej v druhom odseku článku 16, soznamy udávajúce presne miesto a označenie hrobov, ako aj informácie o mŕtvych v nich pochovaných. Článok 18 Vojenský úrad môže sa obrátiť na okolných obyvateľov so samaritánskou výzvou, aby dobrovoľne sobrali a ošetrili pod jeho dohľadom ranených a nemocných, a poskytnúť za to osobám, ktoré poslúchnu túto výzvu, potrebnú ochranu a úľavu. V prípade, že by nepriateľská strana dobyla alebo zpäť získala moc nad týmto krajom, poskytne týmto osobám rovnakú ochranu a rovnaké úľavy. Vojenský úrad musí dovoliť obyvateľom a pomocným spoločnostiam i v napadnutých alebo obsadených krajoch, aby zo svojej vlastnej vôle sbierali a ošetrovali ranených a nemocných, nech už sú príslušníkmi ktoréhokoľvek národa. Civilné obyvateľstvo je povinné rešpektovať týchto ranených a nemocných a najmä nedopúšťať sa na nich nijakého násilia. Nikto nesmie trpieť ujmu alebo byť odsúdený za to, že ošetroval ranených alebo nemocných. Ustanovenia tohto článku neoslobodzujú okupačnú mocnosť od záväzkov postarať sa o ranených a nemocných ako s telesnej tak s duševnej stránky. Kapitola III Zdravotnícke útvary a ústavy Článok 19 Stále ústavy a pohyblivé útvary zdravotníckej služby nesmú za nijakých okolností byť napadnuté, ale musia byť vždy rešpektované a chránené stranami v konflikte. Ak sa dostanú do moci nepriateľskej strany, môžu i ďalej pokračovať vo svojej činnosti, pokiaľ mocnosť, ktorá ich zajala, sa sama nepostará o potrebné ošetrenie ranených a nemocných, ktorí sú v týchto ústavoch a útvaroch. Kompetentné úrady budú bdieť nad tým, aby tieto zdravotnícke ústavy a útvary boly pokiaľ možno umiestené tak, aby eventuálne útoky proti vojenským cieľom nemohly ohroziť tieto zdravotnícke ústavy a útvary. Článok 20 Nemocničné lode, ktoré majú nárok na ochranu podľa Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori, nesmú byť napadnuté s pevniny. Článok 21 Ochrana, ktorá prislúcha stálym ústavom a pohyblivým zdravotníckym útvarom zdravotníckej služby, zanikne iba vtedy, ak sú použité popri ich ľudomilného poslania na spáchanie činov škodiacich nepriateľovi. Ochrana môže však prestať až po výzve, ktorá určí vo všetkých prípadoch, kde je to vhodné, primeranú lehotu, ktorá uplynie bezvýsledne. Článok 22 Okolnosti nižšie uvedené sa nebudú považovať za dôvod, aby zdravotnícky útvar alebo ústav bol pozbavený ochrany prislúchajúcej mu podľa článku 19: 1. ak je personál útvaru alebo ústavu ozbrojený a ak užíva svoje zbrane na svoju vlastnú obranu a na obranu svojich ranených a nemocných, 2. ak je útvar alebo ústav, nemajúci ozbrojených ošetrovateľov, chránený hliadkou, strážami alebo ozbrojeným sprievodom, 3. ak sa nájdu v útvare alebo v ústave prenosné zbrane a strelivo odobraté raneným a nemocným, ktoré dosiaľ neboly odovzdané príslušným službám, 4. ak je v ústave alebo útvare zverolekársky personál a materiál, bez toho, že by bol jeho nedeliteľnou súčasťou, 5. ak je ľudomilná činnosť útvaru alebo ústavu alebo jeho personálu rozšírená i na civilných ranených a nemocných. Článok 23 Už za mieru môžu Vysoké smluvné strany, a strany v konflikte len čo vypukne nepriateľstvo, zriadiť na svojom vlastnom území, a v prípade potreby na území okupovanom, nemocničné oblasti a miesta zariadené tak, aby na nich našli ochranu pred účinkami vojny ranení a nemocní, ako i personál majúci na starosti organizáciu a správu týchto oblastí a miest a starostlivosť o osoby tam shromaždené. Hneď od začiatku vojny i v jej priebehu môžu zúčastnené strany uzavrieť medzi sebou dohodu o uznaní týchto nemocničných oblastí a miest, ktoré zriadily. Môžu za tým účelom uviesť v skutok ustanovenia uvedené v návrhu dohody pripojenej k tomuto dohovoru s prípadnými úpravami, ktoré by považovaly za potrebné. Ochranné mocnosti a Medzinárodný komitét Červeného kríža sa vyzývajú, aby boly nápomocné pri zriadení a uznaní týchto nemocničných oblastí a miest. Kapitola IV Personál Článok 24 Zdravotnícky personál určený výhradne na vyhľadávanie, sbieranie, dopravu alebo na ošetrenie ranených a nemocných alebo na zabránenie nemociam, personál určený výlučne pre správu zdravotníckych útvarov a ústavov, ako i vojenskí duchovní pridelení k ozbrojeným silám budú za každých okolností rešpektovaní a chránení. Článok 25 Vojenské osoby zvlášť vycvičené, aby v prípade potreby mohly byť použité ako ošetrovatelia alebo pomocní nosiči nosítok pri vyhľadávaní, odnášaní, prevážaní alebo ošetrovaní ranených a nemocných, budú taktiež rešpektované a chránené, ak plnia tieto úlohy vo chvíli, keď prídu do styku s nepriateľom alebo keď sa dostanú do jeho moci. Článok 26 Personálu uvedenému v článku 24 je na roveň postavený personál národných spoločností Červeného kríža a iných dobrovoľných pomocných spoločností, ktoré sú riadne uznané a povolené ich vládou, pokiaľ bude zamestnaný v rovnakých funkciách ako personál uvedený v spomenutom článku, s tou podmienkou, že personál týchto spoločností podlieha vojenským zákonom a predpisom. Každá z Vysokých smluvných strán oznámi strane druhej buď už v mieri alebo pri začatí alebo v priebehu nepriateľstva, avšak v každom prípade pred skutočným ich použitím, mená spoločností, ktoré splnomocnila, aby pod jej zodpovednosťou pomáhaly oficiálnej zdravotníckej službe jej ozbrojených síl. Článok 27 Uznaná spoločnosť neutrálneho štátu smie poskytnúť niektorej strane v konflikte pomoc svojím personálom alebo svojimi zdravotníckymi útvarmi len po predchádzajúcom súhlase svojej vlády a s povolením strany v konflikte samotnej. Tento personál a tieto útvary budú postavené pod dohľad tejto strany v konflikte. Neutrálna vláda oznámi spomenutý svoj súhlas nepriateľovi štátu, ktorý túto pomoc prijíma. Strana v konflikte, ktorá prijme túto pomoc, je povinná, skôr než ju akokoľvek použije, upovedomiť o tom nepriateľskú stranu. Za nijakých okolností nemožno považovať túto pomoc za vmešovanie sa do konfliktu. Členovia personálu spomenutého v prvom odseku musia byť opatrení, skôr než opustia neutrálnu krajinu, ku ktorej náležia, riadnymi preukazmi totožnosti uvedenými v článku 40. Článok 28 Personál uvedený v článku 24 a 26, ktorý sa dostane do rúk nepriateľa, bude zadržaný, len pokiaľ to vyžaduje zdravotný stav, duchovná potreba a počet vojnových zajatcov. Členovia personálu, ktorí budú takto zadržaní, nebudú považovaní za vojnových zajatcov. Budú však niemenej požívať prinajmenšom výhody všetkých ustanovení Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Budú naďalej vykonávať, v rámci vojenských zákonov a predpisov mocnosti, v moci ktorej sú, pod dohľadom jej príslušných služieb a podľa svedomia svojho povolania svoju liečebnú alebo duchovnú funkciu v prospech vojnových zajatcov prislúchajúcich predovšetkým k ozbrojeným silám, ku ktorým sami patria. Budú ďalej požívať tieto výhody pri výkone svojho liečebného alebo duchovného poslania:
27. a)Budú mať právo občas navštevovať vojnových zajatcov, ktorí sú v pracovných oddieloch alebo v nemocniciach položených mimo tábora. Mocnosť, v moci ktorej sú, im za tým účelom poskytne potrebné dopravné prostriedky.
28. b)V každom tábore bude najstarší vojenský lekár najvyššej hodnosti zodpovedný vojenským úradom tábora za odbornú činnosť zadržaného zdravotníckeho personálu. Za tým účelom sa dohodnú strany v konflikte hneď na začiatku nepriateľstva o vzájomne si zodpovedajúcich hodnostiach svojho zdravotníckeho personálu, včítane personálu spoločností spomenutých v článku 26. Tento lekár, ako i duchovní budú mať priamy prístup k zodpovedným táborovým úradom vo všetkých otázkach týkajúcich sa ich poslania. Tieto úrady im poskytnú všetky výhody pre písomný styk v týchto otázkach.
29. c)Zadržaný personál nemôže byť nútený na nijakú prácu, ktorá nesúvisí s jeho zdravotníckym alebo duchovným poslaním, hoci zostáva podrobený vnútornej disciplíne tábora, v ktorom je. Strany v konflikte sa dohodnú v priebehu nepriateľstva o eventuálnom vystriedaní zadržaného personálu a určia podmienky jeho vykonania. Nijaké z predchádzajúcich ustanovení neoslobodzuje mocnosť, v moci ktorej sú tieto osoby, od záväzkov, ktoré má vo veci zdravotnej a duchovnej starostlivosti o vojnových zajatcov. Článok 29 Personál označený v článku 25, ktorý sa dostane do rúk nepriateľov, sa považuje za vojnových zajatcov, použije sa však, pokiaľ to bude potrebné, na zdravotnícku službu. Článok 30 Personál, ktorý nebude nevyhnutne treba zadržať podľa ustanovení článku 28, bude vrátený strane v konflikte, ku ktorej náleží, len čo sa nájde nejaká cesta pre jeho návrat a len čo to dovolia vojenské potreby. Než dôjde k vráteniu, nebude považovaný za vojnových zajatcov. Predsa však bude požívať pri najmenšom všetky výhody určené Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Bude naďalej vykonávať svoje funkcie pod dohľadom nepriateľskej strany a bude predovšetkým použitý na ošetrovanie ranených a nemocných bojujúcej strany, ku ktorej prináleží. Pri odchode smie si odniesť osobné hnuteľnosti, cenné predmety a nástroje, ktoré sú jeho vlastníctvom. Článok 31 Výber osôb, ktoré budú vrátené strane v konflikte podľa ustanovení článku 30, bude vykonaný bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo politické presvedčenie, najvhodnejšie podľa časového poradia ich zajatia a ich zdravotného stavu. Hneď po začatí nepriateľstva môžu strany v konflikte určiť osobitnými dohodami percento personálu, ktorý má byť zadržaný, v pomere k počtu vojnových zajatcov, ako i jeho rozdelenie po táboroch. Článok 32 Osoby spomenuté v článku 27, ktoré sa dostanú do moci protivníkovej, nesmú byť zadržané. Ak niet opačnej dohody, bude im dovolené vrátiť sa do vlasti alebo, ak to nie je možné, na územie tej strany v konflikte, v službách ktorej boli, len čo bude otvorená cesta pre ich návrat a len čo to dovolia vojenské potreby. Než dôjde k ich prepusteniu, budú ďalej vykonávať službu pod dohľadom nepriateľskej strany: budú predovšetkým pridelené k ošetrovaniu ranených a nemocných tej bojujúcej strany, v službách ktorej boly. Pri svojom odchode smú si odviezť svoje hnuteľnosti, osobné veci, cenné predmety, nástroje, zbrane a, ak možno, i dopravné prostriedky, ktoré im patria. Strany v konflikte zabezpečia týmto osobám, pokiaľ budú v ich moci, to isté zaopatrenie, to isté ubytovanie, tie isté náležitosti a platy ako zodpovedajúcemu personálu svojej vlastnej armády. Strava má byť v každom prípade dostačujúca čo do množstva, akosti i rozmanitosti, aby im zaručila normálnu zdravotnú rovnováhu. Kapitola V Budovy a materiál Článok 33 Materiál pohyblivých zdravotníckych útvarov ozbrojených síl, ktorý sa dostane do moci protivníkovej, zostane vyhradený pre ranených a nemocných. Stavby, materiál a sklady stálych zdravotníckych zariadení ozbrojených síl zostanú podrobené vojnovým zákonom, nemôžu však byť odňaté svojmu účelu, dokiaľ sú potrebné pre starostlivosť o ranených a nemocných. Velitelia armád v poli môžu ich však použiť v prípade naliehavej vojenskej potreby, za predpokladu, že urobili predtým opatrenia potrebné na zabezpečenie blaha nemocných a ranených, ktorí sú tam ošetrovaní. Materiál a sklady uvedené v tomto článku sa nesmú úmyselne zničiť. Článok 34 Hnuteľný i nehnuteľný majetok pomocných spoločností, požívajúcich výhody tohto dohovoru, považuje sa za súkromné vlastníctvo. Právo na rekvizície priznané vojnuvedúcim zákonmi a obyčajmi vojnovými bude uplatňované iba v prípadoch naliehavej potreby a až, keď je zabezpečený osud ranených a nemocných. Kapitola VI Zdravotnícke transporty Článok 35 Transporty ranených a nemocných alebo zdravotníckeho materiálu treba rešpektovať a chrániť z rovnakých dôvodov ako pohyblivé zdravotnícke útvary. Ak padnú tieto transporty alebo vozidlá do rúk nepriateľskej strany, budú podliehať zákonom vojnovým za podmienky, že strana v konflikte, ktorá sa ich zmocní, sa vo všetkých prípadoch postará o ranených a nemocných, ktorí v nich sú. Civilný personál a všetky dopravné prostriedky pochádzajúce z rekvizícií podliehajú všeobecným pravidlám medzinárodného práva. Článok 36 Sanitné lietadlá, to jest lietadlá výlučne používané na odvoz ranených a nemocných a pre dopravu sanitného personálu i materiálu, nesmú byť napadnuté, ale budú rešpektované vojnuvedúcimi stranami pri letoch, ktoré budú konať vo výškach, v časoch a smermi výslovne dohodnutými medzi všetkými zúčastnenými bojujúcimi stranami. Budú zreteľne označené, popri národných farbách, rozoznávacím znakom, uvedeným v článku 38, na svojich spodných, horných i bočných plochách. Budú opatrené akýmkoľvek iným označením alebo poznávacím prostriedkom, určenými dohodou medzi vojnuvedúcimi stranami buď na začiatku alebo v priebehu nepriateľstva. Ak nie je opačná dohoda, zakazuje sa prelet nepriateľského alebo nepriateľom obsadeného územia. Sanitné lietadlá musia poslúchnuť každú výzvu na pristátie. Ak pristane takto lietadlo podľa rozkazu, môže pokračovať v lete so svojím osadenstvom po eventuálnej prehliadke. Ak pristane lietadlo núdzove na území nepriateľskom alebo nepriateľom obsadenom, sú ranení, nemocní i posádka lietadla vojnovými zajatcami. So zdravotníckym personálom sa bude zaobchádzať podľa článku 24 a nasledujúcich. Článok 37 Sanitné lietadlá strán v konflikte môžu s výhradou ustanovenia druhého odseku prelietať územia neutrálnych mocností a tam pristávať na pevnine alebo na vode v prípade potreby alebo aby tam urobily zastávku. Musia predovšetkým oznámiť neutrálnym mocnostiam prelet nad ich územím a poslúchnuť každú výzvu na pristátie na zemi alebo na vode. Budú chránené pred útokom, len ak poletia vo výške, v čase a smerom výslovne dohodnutým medzi zúčastnenými stranami v konflikte a neutrálnymi mocnosťami. Neutrálne mocnosti môžu však určiť podmienky alebo obmedzenia, pokiaľ ide o prelet ich územia sanitnými lietadlami alebo o ich pristátie. Tieto eventuálne podmienky alebo obmedzenia budú platiť rovnakým spôsobom pre všetky bojujúce mocnosti. Ranení alebo nemocní, vysadení so súhlasom miestneho úradu zo sanitného lietadla na neutrálnom území, budú, pokiaľ nebolo inak dojednané medzi neutrálnymi mocnosťami a stranami v konflikte, zadržaní neutrálnym štátom, keď to vyžaduje medzinárodné právo, tak aby sa nemohli znova zúčastniť na vojnových operáciách. Náklady na nemocničné ošetrovanie a internovanie snáša mocnosť, ku ktorej ranení a nemocní náležia. Kapitola VII Rozoznávací znak Článok 38 Na poctu Švajčiarska bude heraldické znamenie červeného kríža na bielom poli, utvorené prevrátením spolkových farieb, podržané ako odznak a rozoznávací znak zdravotníckej služby armád. Jednako však pre štáty, ktoré používajú už ako rozoznávací znak namiesto červeného kríža, červený polmesiac alebo červeného leva a slnce na bielom poli, budú tieto znaky taktiež pripustené v smysle tohto dohovoru. Článok 39 Tento odznak bude umiestený pod dohľadom kompetentného vojenského veliteľstva na zástavách, na náramenných páskach a na všetkom materiále náležiacom zdravotníckej službe. Článok 40 Personál uvedený v článku 24 a v článkoch 26 a 27 nosí na ľavom zálaktí pásku odolávajúcu vlhku s rozoznávacím znakom, vydanú kompetentným vojenským úradom a opatrenú jeho pečiatkou. Tento personál bude mať pri sebe okrem štítku totožnosti uvedeného v článku 16 aj osobitný preukaz totožnosti opatrený rozoznávacím znakom. Tento preukaz musí odolávať vlhkosti a mať také rozmery, aby sa vošiel do vrecka. Bude vystavený v jazyku domovského štátu a bude obsahovať aspoň priezvisko, krstné mená, dátum narodenia, hodnosť a matričné číslo majiteľa. Bude v ňom uvedené, z akého dôvodu má právo na ochranu podľa tohto dohovoru. Preukaz bude opatrený fotografiou majiteľa a popri tom buď jeho podpisom alebo odtlačkom prstov alebo obidvoma zároveň. Bude na ňom pečiatka vojenského úradu. Preukaz totožnosti bude jednotný v každej armáde a pokiaľ možno rovnakého typu v armádach Vysokých smluvných strán. Strany v konflikte môžu sa spravovať vzorom pripojeným ako príklad k tomuto dohovoru. Na začiatku nepriateľstva si zašlú navzájom vzor, ktorý budú používať. Každý preukaz totožnosti bude podľa možnosti vydaný aspoň vo dvoch exemplároch, z ktorých jeden si podrží krajina pôvodu. V nijakom prípade nesmie byť personál vyššie uvedený pozbavený svojich odznakov alebo svojho preukazu totožnosti ani práva nosiť náramennú pásku. V prípade straty má nárok na duplikát preukazu a na to, aby mu boly vydané odznaky nové. Článok 41 Personál označený v článku 25 nosí len pokiaľ vykonáva zdravotnícku službu bielu náramennú pásku s rozoznávacím znakom uprostred, ale menších rozmerov, vydanú a opečiatkovanú vojenským úradom. Vojenské listiny totožnosti, ktoré bude mať tento personál u seba, budú obsahovať údaj o zdravotníckej príprave, ktorú dostal majiteľ, o prechodnej povahe jeho služby a o jeho práve nosiť náramennú pásku. Článok 42 Zástava so znakom podľa tohto dohovoru smie byť vztýčená iba u zdravotníckych útvarov a ústavov, ktoré tento dohovor predpisuje rešpektovať, a len so súhlasom vojenského úradu. Na pohyblivých útvaroch a na stálych ústavoch môže byť vztýčená popri tejto zástave štátna zástava strany v konflikte, ku ktorej tento ústav alebo útvar náleží. Avšak zdravotnícke útvary, ktoré padly do moci nepriateľa, vztýčia len zástavu podľa tohto dohovoru. Strany v konflikte vykonajú, pokiaľ to vojenské potreby dovolia, všetky potrebné opatrenia, aby urobily rozoznávacie znaky zdravotníckych útvarov a ústavov jasne viditeľnými nepriateľským silám pozemným, leteckým i námorným, aby tak bola vylúčená možnosť akejkoľvek útočnej akcie proti nim. Článok 43 Zdravotnícke útvary neutrálnych štátov, ktorým by bolo za podmienok určených v článku 27 povolené poskytnúť služby niektorej vojnuvedúcej strane, musia vztýčiť so zástavou podľa tohto dohovoru štátnu zástavu tejto vojnuvedúcej strany, ak použije táto možnosť, ktorú jej dáva článok 42. Ak nebráni tomu opačný rozkaz príslušného vojenského úradu, môžu za všetkých okolností vztýčiť svoju štátnu zástavu, i keď padnú do moci nepriateľskej strany. Článok 44 Znak červeného kríža na bielom poli a slová „Červený kríž“ alebo „Ženevský kríž“ sa smú používať s výnimkou prípadov uvedených v nasledujúcich odsekoch tohto článku, ako v mieri tak i za vojny iba na označenie a na ochranu zdravotníckych útvarov a ústavov, personálu a materiálu, chránených týmto dohovorom a ostatnými medzinárodnými dohovormi upravujúcimi podobné veci. To isté platí i o odznakoch uvedených v článku 38, druhý odsek, pre štáty, ktoré ich používajú. Národné spoločnosti Červeného kríža a ostatné spoločnosti uvedené v článku 26 budú mať právo používať rozoznávací znak poskytujúci ochranu podľa tohto dohovoru iba v rámci ustanovení tohto odseku. Národné spoločnosti Červeného kríža (Červeného polmesiaca, Červeného leva a slnca) môžu ďalej používať v mieri vo shode so svojím domácim zákonodárstvom znak Červeného kríža pre svoju inú činnosť zodpovedajúcu zásadám vysloveným na medzinárodných konferenciách Červeného kríža. Ak pokračujú v tejto činnosti i za vojny, musia používať tento znak za takých podmienok, aby nemohla vzniknúť domnienka, že si osobujú právo na ochranu podľa tohto dohovoru; odznak bude pomerne malých rozmerov a nesmie sa používať na náramenných páskach alebo na strechách budov. Medzinárodná organizácia Červeného kríža a jeho personál riadne splnomocnený majú právo používať znak červeného kríža na bielom poli v každom čase. Výnimočne možno používať vo shode s domácim zákonodarstvom a s výslovným súhlasom niektorej z národných spoločností Červeného kríža (Červeného polmesiaca, Červeného leva a slnca) odznak podľa tohto dohovoru v mieri na označenie vozidiel používaných ako ambulancie a na označenie záchranných staníc výlučne určených na bezplatné ošetrovanie ranených a nemocných. Kapitola VIII Vykonávanie dohovoru Článok 45 Každá strana v konflikte sa postará prostredníctvom svojich hlavných veliteľov o podrobné vykonanie predchádzajúcich článkov a o to, aby prípady, na ktoré nie je pamätané, boly riešené podľa všeobecných zásad tohto dohovoru. Článok 46 Sú zakázané represálie proti raneným, nemocným, personálu a budovám alebo materiálu, chráneným týmto dohovorom. Článok 47 Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že rozšíria čo možno najviac, v mieri i vo vojne, text tohto dohovoru vo svojich krajinách a najmä že zaradia jeho štúdium do vojenských a, ak možno, i civilných štúdijných programov, tak, aby sa jeho zásady staly známymi celému obyvateľstvu, najmä bojujúcim ozbrojených síl, zdravotníckemu personálu a vojenským duchovným. Článok 48 Vysoké smluvné strany si navzájom zašlú prostredníctvom Švajčiarskej spolkovej rady, a za nepriateľstva prostredníctvom ochrannej mocnosti, oficiálne preklady tohto dohovoru, ako aj zákony a nariadenia, ktoré by vydaly, aby zabezpečily jeho používanie. Kapitola IX Stíhanie zneužitia a porušenia Článok 49 Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že urobia všetky potrebné zákonodarné opatrenia, aby určily primerané trestné sankcie postihujúce osoby, ktoré sa dopustia toho či onoho vážneho porušenia tohto dohovoru, vymedzeného v nasledujúcom článku, alebo dajú na také porušenie rozkaz. Každá smluvná strana je povinná vypátrať osoby obvinené z toho, že sa dopustily niektorého z týchto vážnych porušení alebo že daly na to rozkaz, a musí ich postaviť pred svoje vlastné súdy, nech už je akákoľvek ich štátna príslušnosť. Môže aj, ak dá tomu prednosť, odovzdať ich v súlade s podmienkami svojho vlastného zákonodarstva na súdne stíhanie niektorej inej smluvnej strane majúcej záujem na potrestaní, pokiaľ táto smluvná strana má dostatočné obvinenia proti týmto osobám. Každá smluvná strana urobí potrebné opatrenia, aby odstránila všetky činy, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami tohto dohovoru, a to aj iné než vážne porušenia, ktoré sú uvedené v nasledujúcom článku. Obvinení budú za každých okolností požívať záruky súdneho konania a slobodnej obhajoby, ktoré nebudú menej priaznivé než záruky spomenuté v článku 105 a nasledujúcich Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Článok 50 Vážnymi porušeniami uvedenými v predchádzajúcom článku môžu byť niektoré z nižeuvedených činov spáchaných na osobách alebo na majetku chránených týmto dohovorom: úmyselné zabitie, mučenie alebo neľudské zaobchádzanie, počítajúc do toho i biologické pokusy, úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia alebo vážne telesné zranenie a ohrozenie zdravia, zničenie a prisvojenie si majetku neodôvodnené vojenskou potrebnosťou a vykonané vo veľkej miere nedovoleným a svojvoľným spôsobom. Článok 51 Nijaká smluvná strana sa nemôže sama oslobodiť ani oslobodiť inú smluvnú stranu od zodpovednosti, ktorá postihuje ju samotnú alebo inú smluvnú stranu v dôsledku porušení spomenutých v predchádzajúcom článku. Článok 52 Na žiadosť ktorejkoľvek strany v konflikte sa zavedie vyšetrovanie spôsobom, ktorý sa určí medzi zúčastnenými stranami, o každom tvrdenom porušení tohto dohovoru. Ak sa nedosiahne dohoda o spôsobe vyšetrovania, shodnú sa strany na voľbe rozhodcu, ktorý určí, akým spôsobom postupovať. Len čo sa zistí porušenie, urobia mu strany v konflikte koniec a odstránia ho čo možno najrýchlejšie. Článok 53 Užívanie znaku alebo názvu „Červený kríž“ alebo „Ženevský kríž“ alebo iného znaku alebo názvu ich napodobňujúceho súkromnými osobami alebo obchodnými spoločnosťami alebo firmami, či už verejnými alebo súkromnými, inými než tými, ktorí na to majú právo podľa tohto dohovoru, je zakázané v každom čase, nech už má toto užívanie akýkoľvek účel a bez ohľadu na čas, kedy s týmto užívaním sa začalo. Vzhľadom na poctu preukázanú Švajčiarsku prijatím spolkových prevrátených farieb a na možnosť zámeny švajčiarskeho štátneho znaku a rozpoznávacieho odznaku podľa tohto dohovoru, je zakázané v každom čase súkromným osobám, obchodným spoločnostiam alebo firmám užívať štátny znak Švajčiarskej konfederácie, ako aj každý iný znak ho napodobňujúci, či už ako továrenskú alebo obchodnú známku alebo ako súčasť týchto známok alebo za účelom odporujúcim obchodnej statočnosti alebo konečne za okolností, ktoré by mohly uraziť švajčiarsky národný cit. Vysoké smluvné strany, ktoré neboly stranami Ženevského dohovoru z 27. júla 1929, môžu však povoliť tým, ktorí skôr používali odznaky, názvy alebo známky uvedené v prvom odseku, lehotu najviac troch rokov od okamihu, keď tento dohovor nadobudne účinnosť, aby prestali ich používať, za predpokladu, že v tejto lehote ich používanie nemôže za vojny vzbudiť domnienku, že má za účel poskytnúť ochranu vo smysle tohto dohovoru. Zákaz vyslovený v prvom odseku tohto článku sa týka rovnako znakov a názvov uvedených v druhom odseku článku 38, bez toho že by tým boly dotknuté práva nadobudnuté skorším používaním. Článok 54 Vysoké smluvné strany, ktorých doterajšie zákonodarstvo by nebolo postačujúce, urobia potrebné opatrenia, aby boly zamedzené a stíhané v každom čase zneužitia spomenuté v článku 53. Záverečné ustanovenia Článok 55 Tento dohovor je spísaný v jazyku anglickom a francúzskom. Obidve znenia sú rovnako záväzné. Švajčiarska spolková rada dá vyhotoviť úradné preklady dohovoru do jazyka ruského a španielskeho. Článok 56 Tento dohovor, ktorý bude mať dnešné dátum, môže byť podpísaný až do 12. februára 1950 v mene mocností zastúpených na konferencii, ktorá sa začala v Ženeve dňa 21. apríla 1949, ako i v mene mocností, na tejto konferencii nezastúpených, ktoré sú však stranami Ženevských dohovorov z r. 1864, z r. 1906 alebo z r. 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli. Článok 57 Tento dohovor bude ratifikovaný čo možno najskôr a ratifikačné listiny budú uložené v Berne. O uložení každej ratifikačnej listiny sa vyhotoví zápisnica, ktorej jeden overený odpis sa zašle Švajčiarskou spolkovou radou všetkým mocnostiam, v mene ktorých bola podpísaná alebo v mene ktorých bol oznámený prístup. Článok 58 Tento dohovor nadobudne účinnosť šesť mesiacov potom, keď boly uložené najmenej dve ratifikačné listiny. Neskoršie nadobudne účinnosť pre každú z Vysokých smluvných strán šesť mesiacov po uložení jej ratifikačnej listiny. Článok 59 Tento dohovor nahradzuje dohovory z 22. augusta 1864, z 6. júla 1906 a z 27. júla 1929 vo vzťahoch medzi Vysokými smluvnými stranami. Článok 60 Odo dňa nadobudnutia účinnosti zostane tento dohovor otvorený pre prístup každej mocnosti, v mene ktorej nebol podpísaný. Článok 61 Prístupy sa oznámia písomne Švajčiarskej spolkovej rade a nadobudnú účinnosť šesť mesiacov potom, keď jej došly. Švajčiarska spolková rada oznámi prístupy všetkým mocnostiam, v mene ktorých bol dohovor podpísaný alebo v mene ktorých jej bol oznámený prístup. Článok 62 Za situácie opísanej v článkoch 2 a 3 nadobudnú uložené ratifikácie a prístupy oznámené stranami v konflikte pred začatím nepriateľstva alebo okupácie alebo po ňom ihneď účinnosť. Oznámenia o ratifikáciách alebo o prístupoch došlých od strán v konflikte urobí Švajčiarska spolková rada čo najrýchlejším spôsobom. Článok 63 Každá z Vysokých smluvných strán bude mať možnosť vypovedať tento dohovor. Výpoveď sa oznámi písomne Švajčiarskej spolkovej rade. Táto upovedomí o tomto oznámení vlády všetkých Vysokých smluvných strán. Výpoveď nadobudne účinnosť jeden rok po jej oznámení Švajčiarskej spolkovej rade. Avšak výpoveď oznámená v čase, keď vypovedajúca mocnosť je zapletená do nepriateľstva, nenadobudne účinnosť, pokiaľ nebude uzavretý mier, a v nijakom prípade, pokiaľ nebudú skončené operácie spojené s prepustením a repatriáciou osôb chránených týmto dohovorom. Výpoveď bude platiť len pre vypovedajúcu mocnosť. Nebude mať vplyv na záväzky, ktoré strany v konflikte budú i naďalej nútené dodržovať v smysle zásad medzinárodného práva, ako vyplývajú zo zvyklostí jestvujúcich medzi civilizovanými národmi, zo zákonov ľudskosti a z požiadaviek verejného svedomia. Článok 64 Švajčiarska spolková rada dá tento dohovor zaregistrovať v Sekretariáte Organizácie Spojených národov. Švajčiarska spolková rada upovedomí aj Sekretariát Organizácie Spojených národov o všetkých ratifikáciách, prístupoch a výpovediach, ktoré došly k tomuto dohovoru. Na DÔKAZ TOHO podpísaní, predloživší si svoje plnomocenstvá, podpísali tento dohovor. Dané v Ženeve dňa 12. augusta 1949 v jazyku anglickom a francúzskom; originál bude uložený v archíve Švajčiarskej konfederácie. Švajčiarska spolková rada zašle overený odpis tohto dohovoru každému zo signatárnych štátov, ako i štátom, ktoré na dohovor pristúpia. Za AFGANISTAN: M. Osman AmiriZa ALBÁNSKU ĽUDOVÚ REPUBLIKU: S pripojenou výhradou k článku 10 1) J. MaloZa ARGENTÍNU: S pripojenou výhradou2) Guillermo A. SperoniZa AUSTRÁLIU: Norman R. Mighell s výhradou ratifikácie3)Za RAKÚSKO: Dr. Rud. BluehdornZa BELGICKO: Maurice BourquinZa BIELORUSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU: S výhradou k článku 104) Text výhrady je pripojený. Šéf delegácie BSSR И.КyцeйникoвZa BOLÍVIU: G. MedeirosZa BRAZÍLIU: Joao Pinto da Silva Generál Floriano De Lima BraynerZa BULHARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU: S pripojenou výhradou*) K. B. SvetlovZa KANADU: Max H. WershofZa CEYLON: V. CoomaraswamyZa CHILE: F. Cisternas OrtizZa ČÍNU: Wu Nan-JuZa KOLUMBIU: Rafael Rocha SchlossZa KUBU: J. de La Luz LéonZa DÁNSKO: Georg Cohn Paul Ipsen BaggeZa EGYPT: A. K. SafwatZa ECUADOR: Alex. GastelúZa ŠPANIELSKO: Luis CalderónZa SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ: Leland Harrison Raymund J. YinglingZa ABESÍNSKO: Gachaou ZellekeZa FÍNSKO: Reinhold SventoZa FRANCÚZSKO: Jacquinot G. Cahen-SalvadorZa GRÉCKO: M. PesmazoglouZa GUATEMALU: A. Dupont-WilleminZa MAĎARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU: S pripojenými výhradami1) Anna KaraZa INDIU: D. B. DesaiZa IRÁN: A. H. MeykadehZa ÍRSKU REPUBLIKU: Sean Mac BrideZa IZRAEL: S pripojenou výhradou2) M. KahanyZa TALIANSKO: Giacinto Auriti Ettore BaistrocchiZa LIBANÓN: MikaouiZa LICHTENŠTEJNSKO: Gróf F. WilczekZa LUXEMBURSKO: J. SturmZa MEXIKO: Pedro de Alba W. R. CastroZa MONACKÉ KNIEŽATSTVO: M. LozéZa NICARAGUU: Ad referendum LifschitzZa NÓRSKO: Rolf AndersenZa NOVÝ ZÉLAND: G. R. LakingZa PAKISTAN: S. M. A. Faruki, M. G. A. H. ShaikhZa PARAGUAY: Conrad FehrZa NIZOZEMSKO: J. Bosch de RosenthalZa PERU: Gonzalo PizarroZa REPUBLIKU FILIPÍNY: P. Sebastian1)Za POĽSKO: S pripojenou výhradou2) Julian PrzybosZa PORTUGALSKO: S pripojenými výhradami3) G. Caldeira CoelhoZa RUMUNSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU: S pripojenou výhradou4) I. DragomirZa SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA: Robert Craigie H. A. Strutt W. H. GardnerZa VATIKÁN: Philippe BernardiniZa EL SALVADOR: R. A. BustamanteZa ŠVÉDSKO: S výhradou ratifikácie J. V. kráľa švédskeho so schválením Riksdagu Staffan SöderblomZa ŠVAJČIARSKO: Max Petitpierre Plinio Bolla div. plukovník Du Pasquier Ph. Zutter H. MeuliZa SÝRIU: Omar El Djabri A. GennaouiZa ČESKOSLOVENSKO: S pripojenou výhradou1) TauberZa TURECKO: Rana TarhanZa UKRAJINSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU: S výhradou k článku 10 2) Text výhrady je pripojený. Podľa plnomocenstva vlády USSR Пpoфeccop O. БoгoмoлeцZa SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK: S výhradou k čl. 10 3) Text prílohy je pripojený. Šéf delegácie SSSR Н. СлaвинZa URUGUAY: Radca plukovník Hector J. BlancoZa VENEZUELU: A. Posse de RivasZa FEDERATÍVNU ĽUDOVÚ REPUBLIKU JUHOSLÁVIU: S pripojenou výhradou4) Milan Ristič PRÍLOHA I Návrh dohody o nemocničných oblastiach a miestach Článok 1 Nemocničné oblasti sú striktne vyhradené osobám, spomenutým v článku 23 Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, ako aj personálu, ktorý má na starosti organizáciu a správu týchto oblastí a miest a starostlivosť o osoby, ktoré sú tam sústredené. Osoby, ktoré majú svoje stále bydlisko vnútri týchto oblastí, majú však právo tam pobývať. Článok 2 Osoby, ktoré sú z akéhokoľvek dôvodu v nemocničnej oblasti, nesmú vykonávať nijakú prácu, ktorá je v priamej súvislosti s vojenskými operáciami alebo s výrobou vojnového materiálu, ani vnútri alebo mimo tejto oblasti. Článok 3 Mocnosť, ktorá zriadi nemocničnú oblasť, urobí všetky potrebné opatrenia, aby tam bol zakázaný prístup všetkým osobám, ktoré nemajú právo tam vstúpiť alebo tam pobývať. Článok 4 Nemocničné oblasti musia vyhovovať týmto podmienkam:
30. a)musia zaberať len malú časť územia kontrolovaného mocnosťou, ktorá ich zriadila,
31. b)musia byť riedko obývané vzhľadom na možnosť pojať ďalšie osoby,
32. c)musia byť vzdialené od všetkých vojenských objektov a všetkých dôležitých priemyslových alebo správnych zariadení a tieto nesmú v nich byť,
33. d)nesmú ležať v krajoch, ktoré podľa každej pravdepodobnosti môžu mať dôležitosť pre vedenie vojny. Článok 5 Nemocničné oblasti sú podrobené týmto záväzkom:
34. a)dopravné spoje a dopravné prostriedky, ktoré v nich sú, nesmú sa používať na prepravu vojenských osôb alebo vojenského materiálu, ani keď by išlo len o prechod,
35. b)nesmú byť vojensky bránené za nijakých okolností. Článok 6 Nemocničné oblasti budú označené červenými krížmi (červenými polmesiacmi, červenými levami a slncami) na bielom poli, umiestenými na okrajoch oblasti a na budovách. V noci môžu byť taktiež označené vhodným osvetlením. Článok 7 Už v mieri alebo hneď po vypuknutí nepriateľstva zašle každá mocnosť všetkým Vysokým smluvným stranám soznam nemocničných oblastí zriadených na území, ktoré kontroluje. Upovedomí ich o každej novej oblasti zriadenej v priebehu konfliktu. Len čo nepriateľská strana dostane toto oznámenie, je oblasť riadne zriadená. Ak však nepriateľská strana predpokladá, že jedna z podmienok predpísaných touto dohodou nie je zrejme splnená, môže odmietnuť uznať oblasť tým, že oznámi okamžite svoje odmietnutie strane, ktorej oblasť podlieha, alebo môže predložiť uznanie oblasti na rozhodnutie kontrolnej inštitúcii uvedenej v článku 8. Článok 8 Každá mocnosť, ktorá uzná jednu alebo niekoľko nemocničných oblastí zriadených nepriateľskou stranou, má právo žiadať, aby jedna alebo niekoľko osobitných komisií zistily, či oblasti vyhovujú podmienkam a plnia záväzky určené v tejto dohode. Za tým účelom budú mať členovia týchto osobitných komisií vždy voľný prístup do jednotlivých oblastí a môžu tam i trvale bývať. Budú im poskytnuté všetky výhody, aby mohli vykonávať svoju kontrolnú činnosť. Článok 9 Keby osobitné komisie zistily skutočnosti, ktoré podľa ich mienky sú v rozpore s podmienkami tejto dohody, oznámia to ihneď mocnosti, ktorej oblasť podlieha, a určia lehotu najviac päťdňovú, aby závada bola odstránená; upovedomia o tom mocnosť, ktorá oblasť uznala. Ak nevyhovie po uplynutí tejto lehoty mocnosť, ktorej oblasť podlieha, výzve jej adresovanej, môže nepriateľská strana vyhlásiť, že nie je viazaná touto dohodou, pokiaľ ide o spomenutú oblasť. Článok 10 Mocnosť, ktorá zriadila jednu alebo niekoľko nemocničných oblastí a miest, ako aj odporcovia, ktorým bolo ich zriadenie oznámené, vymenúvajú osoby, ktoré budú členmi osobitných komisií, o ktorých je zmienka v článkoch 8 a 9, alebo ich dajú vymenúvať neutrálnymi štátmi. Článok 11 Nemocničné oblasti nesmú byť za nijakých okolností predmetom útoku, ale budú vždy chránené a rešpektované stranami v konflikte. Článok 12 V prípade okupácie územia musia byť nemocničné oblasti, ktoré tam sú, i ďalej rešpektované a musia sa používať ako také. Okupačná mocnosť môže však zmeniť ich určenie, keď predtým zabezpečila osud osôb, ktoré tam boly umiestené. Článok 13 Táto dohoda sa bude vzťahovať aj na miesta, ktoré by mocnosti určily na ten istý účel ako nemocničné oblasti. Príloha II Prevziať prílohu - Vzor 01 PRÍLOHA III ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori zo dňa 12. augusta 1949 *) (Preklad.) ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojenýchsíl na mori zo dňa 12. augusta 1949 Podpísaní splnomocnenci vlád zastúpených na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom revízie X. Haagského dohovoru z 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevskej dohody z r. 1906 na vojnu námornú, dohodli sa na tomto: Kapitola I Všeobecné ustanovenia Článok 1 Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že za každých okolností budú dodržiavať tento dohovor a zabezpečia jeho dodržovanie. Článok 2 Nehľadiac na ustanovenia, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už v mieri, bude sa tento dohovor vzťahovať na všetky prípady vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými Vysokými smluvnými stranami, i keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich. Dohovor sa bude taktiež vzťahovať na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie územia niektorej Vysokej smluvnej strany, i keď sa táto okupácia nestretne s vojenským odporom. Ak nie je niektorá z mocností zúčastniacich sa na konflikte smluvnou stranou tohto dohovoru, zostanú mocnosti, ktoré sú jeho stranami, napriek tomu ním viazané vo svojich vzájomných vzťahoch. Budú okrem toho viazané týmto dohovorom voči spomenutej mocnosti, ak prijme táto ich ustanovenia a ak sa bude podľa nich spravovať. Článok 3 V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný ráz a ktorý vznikne na území niektorej z Vysokých smluvných strán, bude každá zo strán v konflikte viazaná spravovať sa pri najmenšom týmito ustanoveniami: 1. S osobami, ktoré sa priamo nezúčastnia nepriateľstva, včítane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí složili zbrane, a osôb, ktoré boly vyradené z boja nemocou, zranením, zadržaním alebo akoukoľvek inou príčinou, bude sa za všetkých okolností zaobchádzať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na rase, farbe, náboženstve alebo viere, pohlaví, rodu či majetku alebo na akomkoľvek inom obdobnom znaku. Preto sú a zostávajú zakázané v každom čase a na každom mieste, pokiaľ ide o osoby hore spomenuté:
36. a)útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie,
37. b)branie rukojemníkov,
38. c)útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,
39. d)odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustaveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku, uznanú civilizovanými národmi za nevyhnuteľnú. 2. Ranení, nemocní a stroskotanci sa soberú a ošetria. Nestranná ľudomilná organizácia, ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, môže ponúknuť svoje služby stranám v konflikte. Strany v konflikte sa okrem toho vynasnažia, aby osobitnými dohodami boly uvedené do účinnosti všetky ostatné ustanovenia tohto dohovoru alebo ich časť. Použitie predchádzajúcich ustanovení nebude mať vplyv na právne postavenie strán v konflikte. Článok 4 V prípade vojnových operácií medzi pozemnými a námornými silami strán v konflikte budú použité ustanovenia tohto dohovoru len na sily na lodiach. Na vylodené sily budú sa ihneď vzťahovať ustanovenia Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli. Článok 5 Neutrálne mocnosti použijú analogicky ustanovenia tohto dohovoru na ranených, nemocných a stroskotancov, členov zdravotníckeho a duchovného personálu, prislúchajúcich k ozbrojeným silám strán v konflikte, ktorí budú prijatí alebo internovaní na ich území, ako i na nájdených mŕtvych. Článok 6 Okrem dohôd výslovne uvedených v článkoch 10, 18, 31, 38, 39, 40, 43 a 53 môžu Vysoké smluvné strany uzavrieť iné osobitné dohody o všetkých otázkach, ktoré budú považovať za vhodné upraviť osobitne. Žiadna osobitná dohoda nesmie byť na ujmu postaveniu ranených, nemocných a stroskotancov, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, ako je upravené týmto dohovorom, ani obmedzovať práva zabezpečené im týmto dohovorom. Ranení, nemocní a stroskotanci, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, budú požívať výhody týchto dohôd tak dlho, dokiaľ sa bude tento dohovor na nich vzťahovať, iba ak by spomenuté dohody alebo dohody neskoršie obsahovaly výslovné ustanovenia opačné a vyjmúc priaznivejšie opatrenia urobené v ich prospech jednou alebo druhou zo strán v konflikte. Článok 7 Ranení, nemocní a stroskotanci, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, nemôžu sa v žiadnom prípade zriecť zčasti alebo celkom práv, ktoré im zabezpečuje tento dohovor, poprípade osobitné dohody spomenuté v predchádzajúcom článku. Článok 8 Tento dohovor bude sa vykonávať za pomoci a pod dozorom ochranných mocností poverených hájením záujmov strán v konflikte. Za tým účelom môžu ochranné mocnosti vymenúvať okrem svojho diplomatického a konzulárneho personálu delegátov zo svojich príslušníkov alebo z príslušníkov iných neutrálnych mocností. Vymenúvanie týchto delegátov podlieha schváleniu mocnosti, u ktorej budú vykonávať svoje poslanie. Strany v konflikte uľahčia čo možno v najväčšej miere úlohu zástupcov alebo delegátov ochranných mocností. Zástupcovia alebo delegáti ochranných mocností nesmú v žiadnom prípade prekročiť medze svojho poslania, ako je dané týmto dohovorom; budú najmä brať zreteľ na naliehavé potreby bezpečnosti štátu, u ktorého vykonávajú svoju funkciu. Jedine naliehavé vojenské potreby môžu byť výnimočne a na prechodný čas dôvodom pre obmedzenie ich činnosti. Článok 9 Ustanovenia tohto dohovoru nie sú na prekážku ľudomilnej činnosti, ktorú by so súhlasom zúčastnených strán v konflikte rozvinul Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo akákoľvek iná nestranná ľudomilná organizácia na ochranu ranených, nemocných a stroskotancov, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, a za tým účelom aby im bola poskytnutá pomoc. Článok 10 Vysoké smluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sveria úlohy prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, organizácii poskytujúcej všetky záruky nestrannosti a účinnosti. Ak ranení, nemocní a stroskotanci alebo členovia zdravotníckeho a duchovného personálu z akéhokoľvek dôvodu nepožívajú alebo prestanú požívať výhody činnosti ochrannej mocnosti alebo organizácie určenej podľa prvého odseku, musí mocnosť, v moci ktorej sú, požiadať buď niektorý neutrálny štát alebo takú organizáciu, aby prevzaly funkcie, prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam vymenúvaným stranami v konflikte. Ak nemožno takto zabezpečiť ochranu, musí požiadať mocnosť, u ktorej sú ranení, nemocní a stroskotanci držaní, ľudomilnú organizácie ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, aby prevzala ľudomilné úlohy, prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, alebo musí prijať s výhradami ustanovení tohto článku ponuku služieb urobenú takou organizáciou. Každá neutrálna mocnosť alebo každá organizácia, ktorá bude vyzvaná zúčastnenou mocnosťou alebo ktorá sa sama ponúkne na ciele hore spomenuté, musí si byť vedomá pri svojej činnosti zodpovednosti voči strane v konflikte, ku ktorej patria osoby chránené týmto dohovorom, a musí dávať dostatočnú záruku, že je schopná prevziať spomenuté funkcie a nestranne ich plniť. Predchádzajúce ustanovenie nemožno zmeniť osobitnou dohodou medzi mocnosťami, z ktorých jedna by bola, hoci len prechodne, obmedzená vo svojej voľnosti konania s inou mocnosťou alebo s jej spojencami následkom vojenských udalostí, najmä v prípade okupácie celého alebo podstatnej časti svojho územia. Kedykoľvek je v tomto dohovore zmienka o ochrannej mocnosti, vzťahuje sa táto zmienka aj na organizácie, ktoré je v smysle tohto článku nahradzujú. Článok 11 Vo všetkých prípadoch, keď to budú ochranné mocnosti považovať za prospešné v záujme chránených osôb, najmä v prípade neshody medzi stranami v konflikte o použití alebo o výklade ustanovení tohto dohovoru, poskytnú ochranné mocnosti svoje dobré služby na urovnania sporu. Za tým účelom môže každá z ochranných mocností navrhnúť z podne